Chytrý Martin

Bol raz jeden chudobný nádenník a ten mal troch synov, ktorí sa učili remeslu. Najstarší mal byť tkáčom, prostredný krajčírom a najmladší, ktorému všetci hovorili Chytrý Martin, lebo keď pánboh rozdával rozum, dobehol si tento chlapec najmenej dvakrát, ten mal byť obuvníkom. Keď synom skončili učňovské roky, poslal ich otec na skúsenú do sveta. Keďže však bol veľmi chudobný, nemohol im dať na cestu nič iné ako staré kožené puzdro, v ktorom bola vidlička, nôž a lyžica. Ale bratia boli spokojní aj s tým málom a ťahali do širokého sveta veselo. Prvého dňa večer dorazili do jedného dedinského hostinca, kde prenocovali, ale ráno sa dohodli, že ďalej pôjde každý svojou cestou a od dnešného dňa o päť rokov sa znova stretnú v tomto hostinci. Potom si navzájom zaželali šťastie a srdečne sa rozlúčili.

Chytrý Martin si vybral pohodlný chodník a išiel a išiel, kým neprišiel ku kamennému mostu. Už vykročil, že prejde na druhú stranu, keď sa zrazu odniekiaľ zjavil pred ním akýsi chlap a drsne naňho vyštekol: „Čo tu hľadáš a kam ideš?“ Martin odvetil: „Som obuvník, som na vandrovke a hľadám prácu!“ „Pozri sa na to,“ zabrblal cudzinec. „Ba, ba,“ kývol Martin, „ale teraz mi povedz ty, kto si a na koho tu striehneš?“ Vtedy sa chlapisko divo zaškľabilo: „Ja? Ja som zbojník!“ „Naozaj?“ povedal Martin udivene. „To je ale čudné remeslo, vynáša to vôbec?“ „To si myslím!“ rozosmial sa zbojník. „Určite viac ako to tvoje!“ „Pozri, pozri!“ zvolal Martin prekvapene. „Myslíš, že by som sa mohol aj ja vyučiť za zbojníka?“ „No, vyučíš sa ľahko, keď si chlap od rany,“ odvetil zbojník. „Nechaj ma u seba! Chcem sa stať zbojníkom,“ zaprosil Martin. „No, ja by som ťa tu nechal, ale do skupiny ťa môže vziať len náš náčelník a ten tu práve nie je.“ Martin čakal celé tri dni, kým sa zbojnícky kapitán nevrátil domov a nevyslyšal jeho želanie. Pokýval hlavou a povedal: „No dobre, vezmem ťa. Ale najprv musíš zložiť skúšku, aby si dokázal svoju šikovnosť.“ „To nezaškodí! O pár hodín som tu a potom uvidíš, že ma rád prijmeš,“ povedal Chytrý Martin a odišiel cez most späť do lesa.

Vtedy uvidel, ako po ceste kráča mäsiar a vedie teľa. Chytrý Martin sa plazil krovím po vedľajšej cestičke a získal tak nepozorovane náskok. Potom sa vrátil späť na cestu, kade musel o chvíľu prejsť mäsiar s teľaťom, vytiahol nôž, vidličku a lyžicu z puzdra a prázdne puzdro pohodil na cestu, kúsok cesty ďalej hodil na zem vidličku, potom lyžicu a nakoniec nôž. Potom sa ukryl nablízku a čakal, kým neuvidel medzi stromami prichádzať mäsiara s teľaťom. Ten práve prišiel ku koženému puzdru, zdvihol ho, obzrel si ho a pomyslel si: „Načo mi prázdne kožené puzdro? Nestojí to ani za zdvihnutie!“ A hodil ho späť na cestu a kráčal ďalej. Po chvíľke prišiel na miesto, kde ležala vidlička, len si ju tak z výšky obzrel a šiel ďalej bez toho, aby sa po ňu zohol. Keď však o ďalšiu chvíľu našiel nôž a lyžicu, obe zdvihol a schoval do vrecka. „No, nebolo by zlé mať celý príbor aj s tým puzdrom!“ zamyslel sa, uviazal teľa k stromu a bežal späť, aby si vzal vidličku aj puzdro. Medzitým vyskočil Chytrý Martin zo svojho úkrytu, odviazal teľa a hnal ho do lesa a žalostne pri tom bučal celkom ako to teľa. Keď sa mäsiar vrátil na miesto, kde uviazal teľa, nenašiel ho a pomyslel si: „Určite sa vytrhlo a ušlo.“ A šiel za tým bučaním, ktoré počul vychádzať z lesa.

Martin medzitým prišiel k rybníku, teľa zabil, odrezal mu hlavu a tú hodil do vody. Potom sa ukryl v kroví a žalostne bučal. Keď mäsiar vyšiel z lesa na breh rybníka, myslel si, že teľa vbehlo do vody a teraz vystrkuje hlavu. Preto sa rýchlo vyzliekol a skočil tam, aby ho zachránil. Kým sa plácal vo vode, vyskočil Martin z úkrytu, vzal mäsiarove šaty a s tým aj všetko, čo bolo vo vnútri, a ako vietor uháňal preč. Potom rozprával zbojníckemu náčelníkovi, ako to všetko nastrojil. S tým majstrovským kúskom bol zbojnícky kapitán veľmi spokojný a vzal Chytrého Martina do skupiny a ten bol o nejaký čas najšikovnejší a najodvážnejší zbojník ďaleko-široko.

A čas bežal, ako to má vo zvyku, neúprosne a bez ustania.

Keď uplynulo päť rokov, pomyslel Chytrý Martin na dohodu, ktorú uzavrel so svojimi bratmi. Obliekol si nádherné šaty, od svojho kapitána si požičal koč a koňa a išiel k hostincu. Jeho dvaja bratia tam už sedeli pri stole, ale nespoznali ho, kým sa im sám nedal spoznať. To vám bolo radostné stretnutie! Martin nechal poznášať pečienku a víno, a tak sa spolu dobre mali a veselili sa až do neskorej noci. Práve tej noci sa však stalo, že zbojnícky náčelník bol aj s celou bandou dopadnutý. Martin bol jediný, kto sa biričom vyhol. Vtedy kráľ dal vyhlásiť, že tomu, kto Chytrého Martina privedie živého či mŕtveho, dá ako odmenu jeden tisíc dukátov. Martin to sám počul vyvolávať druhého rána, keď sedel s bratmi pri raňajkách. „Počujete? Na tisíc dukátov si kráľ cení moju hlavu! Tie budú moje, na to vezmite jed!“ zasmial sa. Predal koč aj s tým krásnym koňom a kúpil si starý kramársky voz. Naložil ho sudmi s pálenkou, natiahol si roztrhané šaty a vydal sa na cestu na kráľovský zámok.

Išiel a išiel, až prišiel k zámockému mostu, ktorý strážilo dvadsaťpäť husárov, aby na rozkaz kráľa chytili Chytrého Martina. Ten sa dlho nerozmýšľal. Začal hrať opitého, spieval a reval a potácal sa za vozom z jednej strany cesty na druhú. Práve pred mostom udrel koňa tak silno, že sa ľakol a uskočil, koleso voza sa dostalo do priekopy a voz sa sám prevrátil. „Ach, ja úbohý muž! Ja úbohý!“ nariekal Chytrý Martin a pokúšal sa voz zase postaviť. „Teraz je všetko nanič! A taká výborná pálenka! Pomôžte mi predsa, vojačikovia! Ja na nejaké tie žajdlíky nehľadím!“ Vtedy husári statočne priložili ruky k dielu a Chytrý Martin im ako poďakovanie dal každému poriadny hlt pálenky a stále im dolieval, kým neboli husári takí opití, že ani rozprávať nemohli a jeden po druhom padali ako vrecia do priekopy. Martin z voza vytiahol dvadsaťpäť kutní mníchov kapucínov a tie husárom obliekol, naskladal ich na voz a ako vrecia plné otrúb ich pod rúškom tmy zaviezol do kráľovskej strážnice.

Viete si predstaviť, ako ráno kráľ vyvaľoval oči, keď v strážnici našiel kapucínov. Pýtal sa všetkých sluhov, pacholkov a dvoranov, či v noci nevideli alebo nepočuli niečo podozrivé, ale nikto nič nevedel. Vtedy princezná povedala: „To nemohol urobiť nikto iný ako Chytrý Martin!“ „Že mi to hneď nenapadlo!“ povedal kráľ a ťukol sa do čela. „Si múdra, moje dieťa, poraď mi, ako by som ho mohol chytiť?“ „Zdá sa mi, že to nemôže byť až také ťažké,“ odvetila princezná. „Usporiadaj na zámku ples a na podlahu tanečnej siene nechaj porozhadzovať zlaťáky. Chytrý Martin na tom plese určite nebude chýbať, a keď uvidí zlato, nebude ho môcť len tak nechať ležať, ale zdvihne ho a strčí do vrecka. Potom ho ľahko spoznáš a môžeš ho dopadnúť.“ Táto dcérina rada sa kráľovi vskutku zapáčila a nechal krížom-krážom po celej krajine rozoslať heroldov, aby pozvali kohokoľvek na veľký ples. Skôr než sa hostia dostavili, nechal po sále rozhádzať plný mešec zlata, ako mu poradila princezná.

A naozaj! Brány zámku boli otvorené sotva chvíľu a už sa v nich zjavil Chytrý Martin, v tých najdrahších šatách a v sprievode sluhu. Keď videl zlaťáky na podlahe, pomyslel si: „Tým by sa ležalo mäkšie v mojej taške ako na tých tvrdých doskách.“ A rozmýšľal, ako by tie zlaté vtáčatá polapil bez toho, aby pritom oni polapili jeho. Keď skončil prvý tanec, vyšiel von a nariadil sluhovi, aby mu narýchlo zohnal smolu. Potom ju rozohrial, natrel si ňou podošvy topánok a išiel späť do siene a tancoval, jednu chvíľu dokonca aj s krásnou princeznou. Zakaždým, keď bol tanec u konca, opustil sálu a vonku nariadil sluhovi, aby mu z podošiev zložil prilepené zlaťáky. Tucetkrát, možno ešte viackrát, to tak vykonal a priniesol zo siene peknú kôpku zlata bez toho, aby si ho tajní kráľovi špehovia vôbec všimli a ako zlodeja ho odhalili. Naopak. Chytrý Martin mal oveľa cennejšiu korisť než pár dukátov. Veď princezná ho dobre spoznala a ten statný a odvážny junák sa jej tak páčil, že s iným už tancovať nechcela. Keď ples pomaly končil, vzala ho potajomky nabok a povedala: „Buď opatrný, môj otec usiluje o tvoj život. Ale buď bez starostí, ja všetko privediem k šťastnému koncu.“ Ples sa skončil a Chytrý Martin nebol ani spoznaný, ani dopadnutý.

„Chýba viac ako tridsať dukátov!“ povedal kráľ druhého dňa dcére. „Ako sa to mohlo stať? To je pre mňa záhada! Keby som len vedel, ako toho chlapa dostať do rúk! Nemôžeš mi dať ešte nejakú radu, dieťa moje?“ Vtedy sa princezná na malú chvíľku zamyslela a povedala: „Usporiadaj turnaj a víťazovi sľúb ako odmenu moju ruku, Chytrý Martin sa toho súboja určite zúčastní a vyhrá. Takto ho iste spoznáš a môžeš ho uprostred svojich rytierov a dvoranov ľahko zajať.“ „Áno, tak to urobím!“ povedal kráľ a zavolal pisára a nechal vypísať veľký turnaj a k tomu sľúbil, že víťaz dostane jeho jedinú dcéru za ženu. Vtedy sa na turnaj zjazdili kniežatá, grófi, rytieri a iní šľachtici zo všetkých štyroch svetových strán a bili sa statočne, lebo každý z nich by si rád zaslúžil kráľovskú dcéru. Ale ten, kto zvíťazil, nebol nik iný ako Chytrý Martin. Namiesto toho, aby ho však kráľ zasľúbil svojej dcére, chcel ho dať zviazať a uvrhnúť do temného žalára. Vtedy však k Chytrému Martinovi pristúpila princezná, pred všetkými ho pobozkala a povedala: „Toho chcem za muža a žiadneho iného! Aby ste, otče, vedeli, ja ho milujem a vy teraz musíte dodržať svoje kráľovské slovo!“ „Nech sa stane!“ volali dvorania a rytieri, grófi aj kniežatá, pristúpili a šťastnému páru tlačili ruky. Tak prišiel aj kráľ a dal im obom požehnanie. Čoskoro nato slávili svadbu.

A tak dostal Chytrý Martin, ktorý bol kedysi len obyčajný obuvnícky tovariš, za ženu princeznú a nakoniec bol kráľom v jednom veľkom kráľovstve.