Biely had a Běla

Chudobná sedliačka išla do lesa po steľ. Hrabe, hrabe, a vtom zrazu zazrie dookola zvinutého bieleho hada; mohla ho ľahko zabiť, ale ona by to za celý svet neurobila, veď to bol biely had, a ten prináša šťastie. Vzala teda košík, položila ho celkom k nemu a myslela si, či by sa nedalo možno hrabľami ho do koša zmetať a so sebou domov odniesť. A hľa, podarilo sa to, ako sa patrí; had vkĺzol do koša a zahrabal sa do steľe. S radosťou ho sedliačka niesla domov, a sotva vkročila do dverí, rozprávala mužovi, že si prináša šťastie. Muž vzal čistý košík, vložil doň podušku a potom hada zo steľe vybral, položil na podušku a postavil na pec. Z každého jedla, čo prišlo na stôl, dostal had tiež na misku a obaja sa o nájdenca starali ako o vlastné dieťa, ktoré však nemali. Čo len v dome bolo, šlo im naozaj všetko podľa vôle a čoskoro si z núdze pomohli.
Už mali hada päť rokov, keď sa jedného dňa pri raňajkách ozve z pece hlas:
„Otecko, keď ste si ma vzali na starosť, tak ma musíte aj oženiť.“
„No, pre mňa, ja ťa oženiem,“ odpovedal sedliak, ktorý si pomyslel, že je to hadí hlas. „Ale ktorú by si rád?“
„Žiadnu inú než Bělu, dcéru kniežaťa,“ odpovedal had, „len tam hneď choďte a vyproste mi ju.“
Sedliak sa po raňajkách odel do sviatočných šiat a šiel pre hada uchádzať sa o nevestu.
„Ale muž,“ povedala vonku sedliačka, „kňažná si ho nebude chcieť vziať.“
„Nech robí, čo chce, ja mu to po vôli urobiť musím, inak by sa nám pomstil,“ povedal sedliak a bez ďalších rečí sa uberal do mesta, kde býval knieža, ktorého dcérou bola krásna Běla.
Keď prišiel do zámku, dal sa u kniežaťa ohlásiť, a v malom okamihu ho sluha viedol do veľkej siene, kde sedelo knieža, jeho manželka a krásna Běla, ich dcérka. Sedliak sa kniežaťu poklonil a bez akejkoľvek bojazlivosti odkaz vyriadil.
Knieža sa zamyslelo, kňažná sa zľakla, ale Běla, ktorá sedela pri okne a priadla, zasmiala sa a povedala:
„Vyrieď svojmu synovi, bielemu hadovi, že si ho vezmem, keď príde na svadbu po zlatej ceste, na granátovom voze so striebornými kolesami a s diamantovými lyncami. Zapriahnuté musia byť štyri biele kone s perlovou chrapčou. Keď takto príde, bude svadba.“
Sedliak si myslel, že to jeho syn nedokáže, len poďakoval kniežacej dcére za odpoveď a šiel domov.
Keď prišiel do izby, povedal hadovi, čo mu Běla odpovedala.
„Ďakujem ti, otecko, za vybavenie,“ povedal had, „ráno sa s mamičkou obliecte, pôjdeme na sobáš.“
Sedliak, maje pevnú dôveru v hadove slová, sa naozaj na ráno prichystal. Sotva pánboh deň dal, vstala sedliačka a chystala raňajky. Po raňajkách, keď sa obliekli, začujú erdžanie koní, a keď vykuknú oknom von, vidia na dvore granátový voz so striebornými kolesami a s diamantovými lyncami, zapriahnuté sú štyri biele kone ako labute s perlovou chrapčou. Všetko bolo také krásne a tak sa to ligotalo, až oči prechádzali. Sedliak vzal hada s košom, a keď vyšli na dvor, chcela sedliačka zozadu na voz vliezť, lebo vnútro bolo samé zlaté vankúše. Ale had povedal:
„Mamička, kamže leziete? Sadnite si len na tie vankúše a mňa položte vedľa seba. Otecko nás povezie.“
Tu to sedliačka konečne poslúchla, sadla na pekné podušky a hada s košom položila vedľa seba. Sedliak vyliezol na kozlík, vzal do ruky opraty, a už šli. Za dvorom sa začala zlatá cesta a po takej to šlo až do zámku. Běla sa pozerala oknom, a keď videla, že had naozaj ide po zlatej ceste na granátovom voze, musela sa obliekať do svadobných šiat. Matka plakala, otec ju hrešil, že veď tomu chcela, musela mlčať. Ženích prišiel, prišli hostia a svadba sa slávila v zelenom háji. Pili, jedli, boli veselí, len nevesta plakala a ženích ticho ležal na bielych podušiach. Prišla noc, nevesta musela ísť do svadobnej komory spať so ženíchom. Zahrabala sa do mäkkých podušiek a perinu si od strachu a hrôzy pretiahla až cez hlavu.
Tu prosí ženích:
„Bělinka, prosím ťa, obráť sa ku mne!“ Jeho hlas bol taký mäkký, lahodný a dojímavý, že Běla inak nemohla, len stiahnuť perinu z očí a obrátiť sa k hadovi. Ten prosí znova:
„Bělinka moja, prosím ťa, objím ma!“
Běla sa triasla, ale objala ho.
Tu prosí po tretí raz:
„Bělinka, žena drahá, pobozkaj ma!“ S hrôzou privrela Běla oči a pobozkala hada. V tom okamihu sa cíti v náručí, a keď oči otvorí, stretne sa jej oko s láskyplným pohľadom krásneho muža.
Ráno, keď sa mladí manželia prebudili, chcel muž obliecť hadiu kožu, ale Běla ho prosila, aby to nerobil a radšej s ňou vo svojej postave išiel medzi hostí a rodičom sa ukázal.
Odpovedal jej na to muž:
„Vidíš, Běla, ja som zakliaty, a keby som tú hadiu kožu na sebe nemal a ona sa mi niekde stratila, musel by som v tom okamihu od teba preč a ty by si bola od tej chvíle nesmiernymi bolesťami trápená, a azda by sme sa do smrti viac nestretli. Preto si to ani nežiadaj, ak chceš so mnou ešte dlhšie žiť.“
„Nestaraj sa, srdce moje, ja tú kožu niekam schovám, kde ju nikto nenájde a odkiaľ sa nestratí. Len ju, prosím ťa, na seba neber.“
Mladý muž miloval svoju Bělu z celej duše svojej; nechal sa teda ľahko presvedčiť a hadiu kožu jej odovzdal. Běla ju dala zatiaľ pod podušku a hneď sa obliekla, nemôžuc sa dočkať, čo povedia rodičia a hostia, až si privedie takého pekného muža.
Práve sedeli všetci pri stole, knieža s kňažnou, sedliak so sedliačkou, a len hore bolo miesto ponechané pre nevestu a pre ženícha. Tu sa dvere otvoria a do nich vkročí Běla s mužom tak krásnym, že mu nebolo páru. Knieža a kňažná ho bozkávali a sedliak i sedliačka mu tlačili ruky, hovoriac medzi sebou:
„My sme vedeli, že si na ňom šťastie dochováme.“ Teraz boli svadobčania konečne poriadne veselí, jenže to dlho netrvalo. Zrazu cíti Běla horúci bozk na ľavom líčku, počuje bolestný vzdych a ženích bol preč. Nikto nevedel, čo sa to stalo, a každý ostal na svojom mieste sedieť ako omráčený. Jediná nevesta tušila, čo sa stalo, vyskočila, bežala do komory, prehľadala posteľ, ale koža sa stratila a nebola nikde k nájdeniu. Tu si Běla začala vlasy z hlavy trhať, nariekala a bedákala, že je príčinou svojho nešťastia. K tomu cítila v srdci takú bolesť, takú úzkosť, že z miesta na miesto behala a nikde pokoja nenašla. Nemôžuc to dlhšie vydržať, obliekla si pútnicky odev, zverila rodičom, čo ju trápi, a rozlúčiac sa s nimi, išla do sveta hľadať svojho strateného muža.
Chodila so svojou bolesťou dlho po svete, zodrala si nohy do krvi, vyplakala tvár do bledosti, a predsa nenašla svojho miláčika. Jedného razu príde k malej studničke, nad ktorou bola rozvešaná veľká vŕba, ktorá sa ako dievka s rozpustenými vlasmi, keď sa do rieky na svoj obraz díva, v malej studničke zhliadala. Dlhé, tenké konáre jej viseli z hlavy dolu ako vrkoče vlasov. Pod tú vŕbu Běla sadla a zaspala. A cíti, akoby ju niekto vzal za ruku, a keď sa preberie, vidí pred sebou pani celú bielu, ale tváre takej spanilej, že sa na ňu nemohla dosť vynadívať, a neustále rozmýšľala, kde už videla podobnú.
„Vstaň, dcéra moja, a počúvaj, čo ti poviem,“ povedala pani Běle.
Běla sadla vedľa pani, ale čudne jej to prebehlo srdcom, lebo jej bolo, akoby počula hlas svojho muža.
„Vedz, že som matka tvojho strateného muža; moje obydlie je v tejto vŕbe, ale moje kráľovstvo je rozsiahle a bohatstvo veľké. Ja som musela svojho syna od seba pustiť a umienila som si, že z neho urobím kráľa na zemi. Nemohla som ho však na zemi chrániť, lebo moja moc tak ďaleko nesiaha, a on bol od zlej čarodejnice zakliaty na bieleho hada. Sedliak ho vzal do svojho domu a tvoja láska ho zbavila kúzla. Nikdy by sa bol od teba neodlúčil, keby si ho nebola prinútila hadiu kožu zvliecť. Čarodejnica toho opäť využila a kožu, ktorú si zabudla pod podušou, vzala a spálila. V tú chvíľu sa ocitol princ vo svojom kráľovstve, ktoré som mu dala, pritom však stratil pamäť a vzal si inú pani, ktorú nemiluje, a ľud ju nemá rád. Mesto, kde býva, nie je odtiaľto ďaleko, a ak miluješ môjho syna naozaj, dám ti radu, ako by si sa k nemu mohla opäť dostať!“
„Ó matka!“ povedala Běla a slzy jej tiekli po tvárach. „Ty nevieš, či ho milujem? Pre koho znášam toľko bolestí? Pre koho chodím po svete zarmútená až na smrť? Keby som nedúfala, že ho predsa niekde nájdem, dávno by som si smrť zvolila. Ale čo, ak sa mu nebudem páčiť, aká som utrápená, bledá a zmorená?“
„O to sa nestaraj, dcéra moja, to sa nestane,“ tešila ju pani. „Najprv sa okúpaj v tejto studničke a potom urob, čo ti poviem.“
Potom pani vo vŕbe zmizla a Běla sa kúpala. Ale ako užasla, keď sa vo vode zhliadala a zazrela na sebe tú krásu, akú mala v deň svadby! Opäť sa pani vrátila, dala Běle iné šaty, a keď sa do nich obliekla, podala jej ešte zlatú praslicu, na ktorej kužeľu bol hodvábny ľan perlami ovinutý, k tomu strieborné vretienko s diamantovým prasleňom a povedala:
„S tým si sadneš na námestie a budeš priasť; kráľovná pôjde okolo a bude to chcieť kúpiť, ty jej to však nedávaj za žiadne peniaze, až kým nesvolí, že ti daruje, čo si od nej vyprosíš. Zajtra príď opäť sem.“
Běla poďakovala láskavej matke a šla s radosťou do mesta. Na námestí sa posadila medzi iné predavačky, postavila vedľa seba praslicu a začala priasť. Ľudia sa schádzali a nevedeli, na čo sa majú skôr pozerať, či na krásnu priadku, alebo na jej praslicu a vretienko. Tu sa mestom vlečie ako pávica hrdá kráľovná, a keď vidí ľudí stáť v kope, pošle svoje páža, aby sa išlo pozrieť, čo je tam nové. Páža sa vrátilo a rozprávalo kráľovnej, čo videlo. Zvedavá kráľovná pristúpila tiež bližšie, a keď zazrela zlatú praslicu, strieborné vretienko s diamantovým prasleňom, hneď to chcela. Pýtala sa priadky, či to nie je na predaj. Ale priadka, že nie.
„Dám ti peňazí za to, čo budeš chcieť,“ povedala zase kráľovná.
„To nie je za žiadne peniaze, milostivá kráľovná!“ odpovedala priadka.
„Čo teda za to žiadaš?“
„Nechajte ma raz spať s kráľom, a je to všetko Vaše,“ povedala priadka a s netrpezlivosťou očakávala odpoveď.
Chvíľu sa kráľovná rozmýšľala, potom akoby sa na niečom uzniesla, povedala:
„Nech je teda, večer príď na hrad.“
Potom odovzdala Běla kráľovnej zlatú praslicu a strieborné vretienko a potom čakala s túžbou, kým slnko zapadne, aby smela ísť na hrad.
Bol večer a ona sa náhlila k hradu. Služobníci ju hneď pustili ku kráľovnej, tá vzala Bělu mlčky za ruku a cez niekoľko izieb ju dovedla do kráľovskej spálne. Kráľ už spal; dlho sa dívala utrápená žena do jeho milovanej tváre, ale potom sa ticho zohla a pobozkala jeho ústa, oči a čelo. Kráľ sa neprebudil, ani keď ho tými najsladšími slovami volala, ani keď nariekajúc slzami lôžko kropila. Bol deň, ona musela preč, a od kráľa jediného slova nepočula. Smutná prišla k vŕbe, kde ju pani očakávala.
„Neplač, dcéra, nezúfaj,“ povedala jej, „veď sa ti určite podarí druhýkrát. Tu máš košíček kvetov, sadni opäť na námestie a rob veniec; kráľovná ho bude zase chcieť, ale nesmieš jej ho dať, iba ak by ti sľúbila, čo si od nej vyprosíš.“
Běla vzala košík zo zlatých prútikov upletený a s údivom sa dívala na kvety. Listy a stopky boli zo zlata a striebra a kvety z farebných drahých kameňov. Odkedy svet stojí, takéto kvety na ňom nevyrástli! ..... S novou nádejou sa uberala úbohá žena k mestu, opäť sa usadila na predošlom mieste a začala viazať veniec. Ak bolo prvý deň divákov veľa, druhý deň ich bolo dvakrát toľko, a kráľovná medzi nimi. Isteže, zachcelo sa jej drahého venca ešte viac než zlatej praslice; hneď sa zase pýtala kvetinárky, čo žiada za ten veniec.
„Milostivá kráľovná, za peniaze nie je, ale ak ma necháte spať s kráľom, dám Vám ho.“
Bez rozmýšľania súhlasila kráľovná a Bělu na večer objednala na hrad. Úbohá prosila bohov, aby aspoň jedno slovo so svojím miláčikom prehovoriť mohla; ale keď prišla na hrad a kráľovná ju do kráľovej spálne dovedla, spal kráľ ako predošlú noc, a ani bozkávanie, ani nárek a prosby nedokázali ho z tvrdého spánku prebudiť.
Zarmútenejšia než predošlý deň šla Běla k bielej pani, ktorej láskavé slová ju trochu potešili. Chvíľu ju nechala matka odpočinúť, potom jej položila do lona drahú látku ako zo zlatej pavučiny utkanú a drahými perlami vyšívanú a povedala:
„Tie šaty si vezmi na seba a posaď sa k večeru k hradu. Kráľovná ťa uvidí a opäť ich bude chcieť. Azda sa ti tentoraz podarí, čoho si žiadaš. Ale aj keby si svojho cieľa dosiahla, nezabudni ani ty, ani tvoj muž na túto vŕbu; majte ju vždy v úcte, a dobre sa vám povedie; lebo kým bude ten strom zelený, bude vás matka od zlého chrániť.“ Po týchto slovách pobozkala pani Bělu na čelo a stratila sa.
S večerom už sedela Běla pri hrade a za malú chvíľu išla tadiaľ kráľovná so svojou slúžkou. Ó, ako by nezatúžila po skvostných šatách, keď bola taká veľmi chamtivá. Běla ich však inak nedala než za jednu noc s kráľom. Kráľovná jej to hneď dovolila a v srdci sa hlúpemu dievčaťu vysmiala.
Kráľov komorník spával vedľa kráľovskej spálne, v ktorej počul dve noci usedavý plač a vzdychanie; nevedel si to nijako vysvetliť a umienil si, že sa kráľa na to opýta. To aj tretí deň urobil; kráľ sa tomu veľmi začudoval, ale nechcel tomu vôbec veriť. Konečne, keď sa komorník zaprisahal, zamyslel sa kráľ a celý deň o tom rozjímal. A zrazu si spomenul, že mu už dva dni kráľovná sama večerný nápoj nosí a núti ho piť. To mu bolo akosi podozrivé, a umienil si, že si večer dá dobrý pozor. Tak ako oba tie večery, doniesla kráľovná po tretí raz sama pohár s nápojom, kráľ však stále otáľal a zrazu zvolal:
„Nepočuješ nič? Mne sa zdá, že je na hrade strašný krik.“
Kráľovná pribehla k oknu, a kráľ zatiaľ vylial nápoj za záclony a kráľovnú oklamal. Potom šiel do svojej spálne, dychtivý, čo sa bude diať ďalej. Nedlho potom sa otvorili dvere, kráľovná prišla až k lôžku, vidiac však, že kráľ spí, ticho odišla, priviedla do spálne Bělu a dvere za ňou opäť zavrela. Zo stropu dolu visela alabastrová lampa a bledou žiarou osvetľovala tichú komnatu.
Kráľ pootvoril maličko viečka, ale keď takú krásnu pani k sebe prichádzať videl, privrel ich zase a počúval, čo bude hovoriť.
„Ach, naposledy už k tebe prichádzam, manžel môj drahý,“ šepkala Běla hlasom tak bolestným, že sa kráľovi srdce zachvelo. „Ak ma aj tentoraz nepočuješ, musím sa so svojou bolesťou od teba odlúčiť a zahyniem na smrť. Len raz pozri na svoju Bělu, len jediné slovo k nej prehovor, miláčik môj!“ Tak šepkala a vrúcne pobozkala kráľove ústa.
Tentoraz však neprosila nadarmo! Hneď prvý láskavý Bělin bozk zvliekol kúzelné putá, ktorými bol začarovaný. Aj sa mu hneď vrátili spomienky a hneď spoznal milovanú ženu svoju.
Kto by sa pýtal, či boli manželia radi, že sa našli? Obaja mali obrovskú radosť.
Ráno prišla kráľovná po Bělu, ale ostala omráčená stáť, vidiac ju v kráľovom náručí. Ako rozzúrený drak sa na ňu chcela vrhnúť, ale kráľ schytil meč a jedným rázom odplatil zlej žene za všetko.
Prvá cesta manželov viedla k vŕbe, kde ďakovali neviditeľnej matke za jej lásku. Vŕba sa zachvela, studnička zašumela, akoby bolestne vzdychli nad tým, že odpovedať nesmú. Druhá cesta viedla k Bělinným rodičom, ktorí ich s radosťou pritisli k srdcu. Predali kniežatstvo a išli s dcérou do zámku. Sedliak a sedliačka však tiež v samote nezostali, tí šli tiež so synom, ktorého si vychovali.
Do smrti im zostala vŕba pri studničke svätou a Běla nepriadla na iné vretienko než na to strieborné s diamantovým prasleňom.