Vlk a kosec

Sedel kosec pri priekope a zajedal chlieb.
A tu vybehol z lesa vlk, namieril si to ku kosecovi a pýta sa:
„Čo to ješ, človeče?“
„Chlieb.“
„Daj mi tiež ochutnať!“
Kosec odlomil z kraja a podal vlkovi.
Vlk to sústo zhltol, oblizol sa a povedal:
„Máte vy ľudia ale dobroty! Aj ja by som chcel mať každý deň niečo také na zub.“
„A prečo nie?“ povedal kosec. „Zasej obilie a môžeš si priať, čo hrdlo ráči.“
„To aj urobím!“ zaradoval sa vlk. „Počúvaj, kosec, buď taký dobrý, nauč ma, ako sa to robí.“
A tak začal kosec vlka poúčať:
„Najprv musíš zorať zem …“
„A budem mať chlieb?“
„Ty by si tomu dal!“ povedal na to kosec. „Pôdu musíš zaboronovať, potom zasiať …“
„A potom už to bude?“
„Ale kdeže, počkaj trochu,“ povedal kosec. „Na jeseň zasiaš zrno, cez zimu si poleží v zemi, na jar vzíde žito a v lete …“
„V lete si už budem môcť zahryznúť!“
„Ale čo ťa nemá, chlapče! Žito musíš pokosiť, zviazať do snopov, postaviť do kopiek, aby ich vietor prefúkal a slnko vysušilo, a potom …“
„Budem mať chlieb!“ vykríkol vlk.
„To nebudeš,“ povedal kosec. „Žito musíš zaviezť do stodoly, vymlátiť, prevejať, odviezť do mlyna, zomlieť múku …“
„A zjesť!“
„Ach vlku, vlku,“ povedal kosec, „ty si ale netrpezlivec! Z múky musíš najprv zamiesiť cesto, do cesta pridať kvások, vsadiť do pece …“
„A vytiahnuť chlieb?“
„Áno, potom už môžeš vytiahnuť chlieb a môžeš sa do neho pustiť.“
Vlk si povzdychol a hovorí:
„Nie, ja chlieb nechcem, nejako mi naň prešla chuť.“
„A prečo?“ spýtal sa kosec.
„Ale ..... musí sa naň náramne dlho čakať,“ povedal vlk. „Radšej mi poraď, ako by som si čo najrýchlejšie napchal brucho.“
Kosec sa zamyslel a povedal:
„Dobre, choď teda na pasienok. Pasie sa tam stará kobyla so žriebätkom. To žriebätko si zožer.“
Vlk sa zaradoval a bežal na pasienok.
Vidí, ako sa tam pasie veľké stádo koní a uprostred nich stará kobyla so žriebätkom.
Počkal, kým kobyla so žriebätkom príde bližšie, a zavolal:
„Hej, žriebätko, človek mi prikázal, aby som ťa zožral!“
„No tak poď,“ povedalo žriebätko, ako o dušu utekalo k matke a schúlilo sa jej pod brucho.
Vlk sa rozzúril a zareval:
„Tak ty si budeš so mnou hrať na schovávačku?“
A rovno na kobylu ..... hop! A kobyla na neho ..... kop! Až sa milý vlk zvalil na zem. Chvíľu zostal ležať, ale potom sa zdvihol a znovu ..... hop! A kobyla ..... kop! Div, že vlkovi všetky kosti v tele nepolámala.
Vlk sa odplazil späť ku kosecovi.
„Nie,“ povedal, „ani na žriebätko nemám chuť.“
„Prečo?“ spýtal sa kosec.
„Ale ..... jeho matka, stará kobyla, má náramne veľké a tvrdé kopytá.“
Kosec sa zamyslel a hovorí:
„No dobre. Choď na lúku. Pasie sa tam baran. Ten bude mať kopytá menšie.“
A tak bežal vlk na lúku. Uvidel barana a povedal:
„Počúvaj, barane, človek mi prikázal, aby som ťa zožral!“
„No, keď to prikázal človek, nedá sa nič robiť,“ odpovedal baran. „Len ma, prosím ťa, nerozdrapuj na kusy, brat vlk, nekaz mi kožúšok. Vieš čo, urobíme to takto: postav sa pri plote, pekne rozovri papuľu, ja sa rozbehnem a skočím ti rovno do hrdla,“
Vlk šiel teda k plotu, zaširoka sa rozkročil, otvoril papuľu od ucha k uchu a čakal.
Vtedy sa baran rozbehol a celou silou trkol vlka do hlavy.
Vlk sa zase zvalil na zem a dve hodiny o sebe nevedel.
Baran medzitým pokojne odišiel niekam inam a na vlka už zabudol.
Konečne sa vlk spamätal. Otvoril oči, otočil hlavu napravo, naľavo, pozerá sa ..... baran nikde. A tak sa vlk zdvihol zo zeme a hovorí:
„Zožral som ho, alebo nie? Už to tak bude, asi som ho zožral!“