S bielou náprsenkou v čiernom lese

Bol raz jeden borderák a ten… Počkať, vy neviete, kto je to borderák? Tak to musíme napraviť. Borderák je psík – ale nie hocijaký. Je to psík, čo rád behá po poli, hrá sa, skáče, vyvádza a rád si ráno trochu pospí. V každom z nás je väčší alebo menší kúsok borderáka, ale tento bol borderák stopercentný, čistokrvný. Volal sa Markýz Chopper Alkyran III., kamaráti mu však hovorili jednoducho „Kubíček“. A on mal vlastne samých kamarátov. Mladého kocúrika Flíčka a jeho mamu Tygřisku, susedovu sučku Sáru, rodinu lastovičiek, ktorá bývala pod strechou a každú jar mu prinášala novinky z voňavých diaľok, a ovečky. Ovečky! Tie Kubíček naprosto miloval. Behal za nimi po lúke a naháňal ich chvíľu doľava, potom zase chvíľu doprava, a keď už náhodou nemohol – aj to sa Kubíčkovi niekedy stávalo –, plesol sa na chladivú trávičku a so širokým úsmevom pozoroval, ako sa tie jeho chlpaté kamarátky pasú.

Jedného rána, keď sa Kubíček dosýta vyspal… no dobre, skôr už bolo dopoludnie… Skrátka keď sa zobudil a najedol, zdvihol chvostík a veselo sa rozbehol k ohrade s ovečkami. Už sa tešil, ako sa s nimi pohrá, príjemne sa tým unaví a zase si zdriemne. Mal to dobre naplánované.

Lenže v ohrade niečo nehralo. Ovečky polihovali, postávali, tu a tam si nejaká odhryzla trávičky, ale všetky do jednej vyzerali ako telo bez duše. Pri ohrade postával ovčiak a zamyslene si prezeral otvorenú bránku.

„Čo sa deje, ovčiak?“ spýtal sa Kubík a strčil doňho čiernym čumákom. „Budeme pásť ovce, alebo nie? Tá tráva sa sama nezje.“

„Dnes z toho asi nič nebude, Kubíčku,“ potriasol ovčiak smutne hlavou. „Vendelín zmizol.“

Vendelín bol najstarší baran z celého stáda. Kam išiel on, tam išli aj všetci ostatní – ovečky, mladší baránci aj sotva odrastené jahňatá. A on chodil, kam chcel Kubík. Teda, mal by chodiť, kam chcel Kubík. Lenže Vendelín bol líška podšitá, tvrdohlavý mul, čertisko všetkými masťami mazané a navyše baran. Vždy mal svoju hlavu a na nej dva veľké, dokola zatočené rohy, ktorými vzbudzoval rešpekt široko-ďaleko. Skrátka Vendelín veľmi nepočúval a Kubíka vždy stálo množstvo borderáckych síl, aby ho priviedol k rozumu. Bola to zakaždým bitka vôľ: borderák a baran proti sebe, hlavy sklonené, oči upreté na protivníka, čiernobiely hafan krôčik po krôčiku skracuje vzdialenosť, huňatý baran podupkáva kopýtkom, ešte krôčik, korálkové oko sleduje približujúcu sa šelmu, ďalší krôčik, rohatá hlava sa skláňa k zemi, ďalší krôčik, nikto ani nedutá, dokonca aj vtáčikovia prestali spievať… A potom Vendelín uhne pohľadom, poskočí a odbehne smerom, ktorý mu Kubíček ukáže, a za ním beží celé stádo – spokojné, že je konečne po všetkom a nikto neprišiel k ujme.

Ešte nikdy Kubík neprehral, ale uvedomuje si, že vo Vendelínovi má zdatného súpera, ktorý ho môže kedykoľvek prekonať, poraziť a – ach, tá hrôza – zosmiešniť pred ostatnými zvieratkami. Nie, Kubíček nemá Vendelína práve v láske. Ale bez neho ovečky naozaj nikam nepôjdu.

„Ako sa to mohlo stať, ovčiak?“ čuduje sa Kubíček. „Bránku si včera zatváral. Ešte som to po tebe predsa kontroloval.“

„Už asi viem, ako sa to stalo, Kubík,“ hovorí na to ovčiak. „Vidíš tu ten chumáč vlny a škrabance okolo petlice? Ja myslím… myslím, že si Vendelín sám otvoril a odišiel.“

„Naozaj? To sa mi veľmi nezdá,“ zapochyboval Kubíček a ovoňal okolie petlice. Predstava, že si Vendelín len tak otvorí bránku, sa mu vôbec nepáčila. On sám to totiž nedokázal. A že by nejaký hlúpy baran… „Ale keď to hovoríš, ovčiak, asi na tom niečo bude. Čo budeme robiť?“

„Nemám tušenie,“ povzdychol si bezradne ovčiak. „Stádo potrebuje nejakého vodcu. Ale trh bude až budúci týždeň, skôr nového skúseného barana nezoženiem. Dovtedy to musíme nejako vydržať.“

„Počkaj, počkaj, ovčiak,“ ohradil sa Kubíček. „Mali by sme predsa Vendelína nájsť, no nie?“

„A kde ho chceš hľadať?“ rozhodil rukami fúzatý farmár. „Môže byť kdekoľvek. Ak ušiel už včera večer, pokojne mohol dobehnúť aj do vedľajšej dediny. A ak šiel na druhú stranu na blatá…“

„Neboj sa, ovčiak, ja ho nájdem,“ ponúkol sa Kubík. „Mám skvelý čuch, vynikajúci sluch a bielu náprsenku, povedz sám! Kým sa nazdáš, budeme obaja späť.“

„Ja ti neviem, Kubíčku,“ zapochyboval ovčiak. „Nájsť ho nebude nič jednoduché… Ale dobre, utekaj. Ale do zotmenia nech si doma, rozumieš? Nech s ním, alebo bez neho. To by mi tak ešte chýbalo, aby som okrem barana prišiel aj o teba.“

„Jasná vec,“ vyštekol nadšene borderák. Toto bude ešte väčšia švanda než pasenie! A keď Vendelína privedie, dostane určite nejakú dobrôtku, možno dokonca lahodnú, chrumkavú kostičku, s ktorou sa bude môcť do večera hrať a potom si ju na dvore zahrabať na horšie časy (ako napríklad na ráno). Nehovoriac o tom, že mu Vendelín potom bude dlžiť láskavosť a viete ako to je – nikdy neviete, kedy sa vám nejaká tá láskavosť zíde. Jasné, dnešný deň bude stáť za to.

Kubík zavetril, okamžite zachytil Vendelínov pach, dvakrát ostro zaštekal a s čumákom tesne pri zemi vyrazil. Stopovanie nie je také ťažké, ako by sa mohlo zdať. Naschvál si to niekedy skúste, keď budete mať voľnú chvíľu. Stačí nasať správnu vôňu, naladiť sa na ňu, privrieť oči a nechať sa viesť iba nosom. Stopa sa pred vami povinie ako pestrofarebná stuha a je celkom jedno, či je stará minútu, alebo niekoľko hodín. Najmä keď vás poháňa pomyslenie na tie krásne chvíľky, ktoré potom strávite osamote s kosťou s dreňou, ktorú dostanete ako odmenu.

Stopa viedla priamo do lesa. Pred Kubíkovým nosom sa odvíjal príbeh Vendelínovho výletu. Tu si odhryzol čerstvej trávičky, tu sa obtrel o kroví, tam na tom holom vŕšku sa na chvíľu zastavil a kochal sa pohľadom. Tak sa náš borderák tiež na chvíľu zastavil a pokochal – veď bolo iba dopoludnie, slnko krásne hrialo a na oblohe sa pod niekoľkými mráčikmi preháňali vtáčiky. Ale veď tu nemôže len tak postávať, má dôležitú úlohu! Takže späť čumák k zemi a hor sa do stopovania. Prebehnúť vetrolom, ľavá-pravá-ľavá-pravá prefrčať po drevárskej ceste, po vodou ohladených kameňoch poskákať cez potok, zastaviť sa, zamyslieť sa, vrátiť sa k potoku, trochu sa nalokať a zase utekať ďalej. Vendelínova stopa ho viedla kľučkami okolo Spáleného vrchu cez Mrchový kopec a miznela v nedohľadne. Vlastne v nedočuchne. Kubíček už dávno prestal počítať čistinky, lúky a lúčky, ktoré nechal za sebou, a pomaly sa dostával do miest, kde to už veľmi nepoznal.

Slnko začínalo páliť, blížilo sa poludnie. Nedalo sa nič robiť, musel si oddýchnuť. Tamto v tej priehlbine sa urobilo malé jazierko, tam bude určite príjemne. Plesol sa na breh a chcel sa napiť, keď tu sa kúsok od neho z húštiny ozvalo zapraskanie.

„Pozor! Rýchlo preč! Utekajte! Pomoc!“ ozvalo sa do dupotu kopýtok.

Kubík okamžite vyskočil na nohy. „Čo sa deje?“ zavolal.

Dupot utíchol. Krovím šuchotali váhavé kroky. Z mladiny, asi meter nad zemou, sa váhavo vynoril veľký čierny čumák. „To si ty, Kubík?“

„Jasné, a kto je tam?“

Za nosom nasledovala úzka hnedá hlava a ladný krk. Srnka. A druhá a tretia. Kubíka dobre poznali, často sa stretávali v lese a občas spolu prehodili pár slov.

„Čau, dievčatá, čo vystrájate?“ zaujímal sa Kubo.

„Uf, to je dobre, že si to ty,“ povedala jedna zo srniek. „My sme si mysleli, že si vlk.“

„No naozaj,“ prisvedčila hneď druhá. „Jeden sa tu potuluje, vieš? Nedávno prišiel odkiaľsi, usadil sa na blatách a stále nás naháňa a vrčí na nás a vyhráža sa nám, že nás zahryzne. Zľakli sme sa, že si to ty. Nehnevaj sa, ale ty totiž vyzeráš… tak trochu ako vlk.“

„A čo tu vôbec robíš?“ spýtala sa tretia srnka.

„Ále… Vendelín sa stratil, tak ho hľadám,“ mávol labkou čiernobiely hafan.

„Vendelín? To je ten váš baránok? Hej, dievčatá, nevideli sme ho nedávno?“ zamyslela sa prvá srnka.

„Počkaj… ale áno, dnes ráno predsa,“ spomenula si druhá. „Išiel okolo nás, niesol sa ako páv, ani na pozdrav nám neodpovedal. A ja som si hovorila, čo tu robí. Tak on sa stratil? Ale nevyzeral, že by ho to nejako trápilo. Skôr sa tváril ako na výlete.“

„Máte pravdu, dievčatá,“ pridala sa tretia srnka. „Teraz si tiež spomínam. A išiel niekam smerom na blatá, že áno?“

Ostatné jej zborovo prisvedčili.

V Kubíčkovi hrklo. „Takže na blatá, hovoríte?“ spýtal sa s obavami v hlase.

„Hej, hej, na blatá.“

„Prepáčte, dámy, ale budem musieť letieť,“ ospravedlnil sa Kubík a cvalom bežal ďalej po Vendelínovej stope, ktorá mierila obávaným smerom.

„Čo mu je?“ podivila sa nechápavo prvá srnka. Mali by ste vedieť, že srnky nie sú práve najmúdrejšie zvieratká v lese. Možno sú najkrajšie, ale rozumu veľa nenabrali. Možno preto chodia všade v skupinkách. Lenže Kubíčkovi okamžite došlo, že ak sa Vendelín vybral na blatá, kde sa usadil krvilačný vlk, môže sa stať niečo hrozné. Možno si dnes večer skutočne niekto pochutí na kosti s dreňou, ale pre pána, len aby to nebol vlk a tá kosť nebola Vendelínova!

Kubík bežal, čo mu sily stačili. Stopa sa kľukatila, raz zatočila doľava, o chvíľu zase doprava, rôzne sa krútila a vinula, ako si Vendelín chcel tu privoňať ku kvietku, tu odhryznúť šťavnatý lístok divých ostružín, tu si prezrieť zaujímavo vyzerajúci trúdnik… ale stále viac a viac sa blížila k blatám. Úbohý Kubo. Vedel, že ak baránok skutočne zašiel až do mokrade, hrozí mu veľké nebezpečenstvo a každá sekunda je drahá. Lenže keby sa do nej rozbehol priamo, mohlo by sa stať, že by Vendelínovu stopu navždy stratil a už by ju nikdy nenašiel. Ale ak sa jej bude držať, síce ho nakoniec objaví, lenže už možno bude neskoro. Čo teraz, čo teraz? Kubík urobil jediné, čo mohol: zrýchlil. A potom ešte viac. A ešte. Ale rýchlejší než čas aj tak nebol. Blatá sa blížili.

Keď už mal jazyk doslova na veste, na tej svojej slávnej bielej náprsenke, uvidel ho. Na malej zelenej čistinke obklopenej z troch strán mokraďou stál Vendelín, tu a tam privoňal k nejakému kvietku, tu a tam si odhryzol trávičky a celkovo sa tváril, akoby sa nechumelilo. Kubíkovi padol kameň zo srdca. Dobelhal sa z posledných síl k baránkovi a zvalil sa na zem.

„Ve… Ve… Ve…“ prehltol a zhlboka sa nadýchol. „Vendelín… Ty si mi dal…“

Baran sa naňho spod oka pozrel a uštipačne poznamenal. „Á, sám pán markíz. Čo vás sem privádza, pán Chopper Alkyran neviem koľký?“

Kubíček bol taký unavený, že sa ani neohradil proti tomu, ako ho Vendelín oslovil. Všetci kamaráti mu hovorili „Kubík“ – okrem tohto tvrdohlavého baránka. Teraz ale nebol čas na žiadne maličkosti.

„Musíš domov, Vendelín. Rýchlo. Celý deň ťa hľadám.“

„A prečo?“ podivil sa Vendelín a odhryzol si ďalšiu hrsť trávy. „Veď statok je… tamtým smerom hneď za zákrutou, alebo nie? Alebo tamtým? Hm, nemôže byť ďaleko,“ rozmýšľal s plnými ústami. „Išiel som sa len trochu poprechádzať, poobzerať sa okolo. Ale už som dávno na ceste späť.“

„Máš vôbec tušenie, ako ďaleko si od domova?“ pokrútil hlavou Kubo. „Jednoducho si sa stratil, priznaj si to.“

„Ja som sa nestratil, ja sa nikdy nestratím! Len som sa trochu… Ja som sa nestratil!“ dupol si rozčúlene Vendelín a prskal, až mu z papule odlietavali kúsky trávy. „To sú ohováračky a sprostá lož. Ak to niekomu povieš, tak ťa…“

„To je jedno, na tom nezáleží,“ pustil sa ho borderák rýchlo upokojovať. „Takže si sa nestratil, nebudeme o tom hovoriť.“ Baránok si niečo potichu zabečal popod fúzy, ale stíšil sa a začal zase žuť.

Kubík pokračoval: „Dôležité ale je, že musíš domov. Tu ti hrozí obrovské nebezpečenstvo.“

„A prečo?“ podivil sa Vendelín, a ako žul, steblá trčiace mu z papule sa pohybovali hore a dole. „Čo by sa mi tu asi tak mohlo stať?“ Hore, dole.

„Ty to nevieš? Potuluje sa tu vlk.“

„Vlk?“ Hore, dole. Hore, dole. Hore… „Myslíš toho, čo stojí za tebou?“ Dole.

Za Kubíkom sa ozvalo tlmené uchechtnutie. Borderák sa prudko otočil.

„Jejda! Ahoj, vlku,“ vykoktal Kubo prekvapene. „Si… si tu dlho?“

„Hej, chvíľku už hej,“ prisvedčil vlk, ktorý stál opodiaľ a so záujmom ich pozoroval.

„Páni, ty teda vieš chodiť potichu. A akú máš veľkú papuľu. A tie labky, no teda… Hm… No tak my by sme už radšej išli, no nie?“

„Ale kdeže by ste išli?“ zapriadol sladkým hlasom vlk. „Som tu stále taký sám, nikto ma sem neprichádza navštíviť… Nemám totiž žiadnych kamarátov, vieš?“

„Naozaj?“ podivil sa Kubík. „Tak to by sme možno… čo hovoríš, Vendelín? My by sme sa s tebou pokojne kamarátili,“ ponúkol sa a váhavo mávol chvostom vľavo a potom zase vpravo. Nešlo mu to síce od srdca, ale skúsiť to musel.

„A viete, prečo nemám žiadnych kamarátov? PRETOŽE SOM VŠETKÝCH ZOŽRAL!“ zaburácal vlk a jediným mohutným skokom sa ocitol až pri Kubíkovi s Vendelínom. Borderák s preľaknutým zakňučaním cúvol, ale… čo to?

Hore, dole. Hore, dole. Prehltnúť. Hryznúť. Hore, dole. Hore, dole. Vendelín tam ďalej stál, pásol sa a ľahostajne vlka pozoroval.

Toho sa to však dotklo. „A ty, ty sa ma nebojíš?“ zavrčal na baránka.

„Teba? Hm… mal by som?“ Hore, dole.

„No to by som povedal,“ zaškrípala šelma krvilačne zubami. „Takých ako ty si dávam na olovrant. A potom si ešte idem po prídavok!“ Výhražne sklonil hlavu, oči upriamil na Vendelína a krôčik po krôčiku sa začal približovať. Lenže toto baránok dobre poznal. Dupol, rohy sklonil takmer až k zemi. Vlk urobil krok, Vendelín frkol, vlk urobil ďalší krok, hrabnutie kopýtkom. Zdvihnuté pysky odhaľujú ostré zuby, nikto ani nedutá, dokonca aj vtáčikovia prestali spievať…

… a vlk mrkol.

Na túto chvíľu Vendelín čakal. Rohatá hlava zasiahla vlka priamo do papule takou silou, že úbožiak odletel v kotrmelcoch až na druhý koniec čistiny, kde zostal bezvládne ležať a len bolestivo kňučal.

„Mäkkýš,“ zabručal baránok.

„Teda Vendelín,“ hlesol ohromene Kubík. „Kde si sa to naučil?“

„No kde asi? Odo mňa predsa. Veď to hráme každý deň. Len že tebe nesiahal ani po členky. No, asi by sme už mali ísť naozaj domov. A pozri, keď sa vrátime,“ zamrmlal baránok zrazu rozpačito, „mohol by si si nechať pre seba, že som sa… no, však vieš…“

„Že si sa zabudol a ja som ti musel pripomenúť, že je čas na večeru?“ mrkol naňho Kubík. „Jasné, nechám si to pre seba.“

Na statok sa dostali až dávno po súmraku. To bola radosť! Ovčiak, ktorý bol už od starostí celý bez seba, bol šťastný, že má zase všetky zvieratká pokope. Ovečky boli šťastné, že ich má opäť kto vodiť na pašu. Vendelín bol šťastný, že je doma a nikto sa nedozvedel, že zablúdil. A Kubík? Myslíte, že dostal vytúženú kosť s dreňou? Nie. Dostal DVE!