Dvaja kamaráti

V chalúpke pri lese žili dedko s babkou. Mali malé políčko, na ktorom pestovali zeleninu. Jedno leto ich záhončeky so zeleninou napadli húsenice mlynárika. Pohryzli takmer celé karfioly a v listoch kapusty narobili veľké diery. Húseníc neustále pribúdalo. Jedného dňa dedko zbadal na záhončeku mladého slepúcha.

„Babka, potešilo nás šťastie! Naša úroda bude zachránená. Ak sa mu u nás bude páčiť, uvidíš, že nás čoskoro zbaví všetkých tých húseníc.“

Babka krútila hlavou, že niečo také ešte nepočula.

Uplynulo pár dní a húsenice naozaj zmizli. Slepúchovi náramne chutili. „Ty si dobré a užitočné zvieratko,“ volala naňho babka, keď sa pred ňou mihol v tráve.

Slepúch bol v záhrade spokojný, nechcel však byť sám. Čoskoro si na záhončeku našiel zvieraciu kamarátku. Bola to malá sivá myška Leontínka. Keď na oblohe svietil mesiac, často sa spolu rozprávali o hviezdach.

Myška pri tom rozprávaní so slepúchom zakaždým dostala obrovský hlad a raz sa zahryzla do cvikly a inokedy do dedkových zemiakov.

To sa však babke vôbec nepáčilo.

„Ak tú myšku hneď nechytíme, o chvíľu bude mať kopu malých myšiat a tie nám zjedia celú našu úrodu,“ posťažovala sa dedkovi.

Dedko nečakal a hneď na druhý deň doniesol domov veľkého čierneho kocúra.

Kocúr slídil, čuchal, ale myška sa zakaždým včas ukryla.

Prišiel večer. Leontínka sa práve rozprávala so slepúchom, keď sa tu k nim potichu priblížil hladný čierny kocúr.

Kocúrovi vo tme svietili oči a myška zavolala na slepúcha: „Pozri, dve hviezdičky spadli z neba!“

„Myška, uteč, to je kocúr!“ vykríkol slepúch. Kocúr už mal myšku takmer v hrsti. Vtom však na poslednú chvíľu zasiahol slepúch. Vytasil svoj chvostík ako meč medzi kocúra a myšku. Kocúr sekol pazúrikom do chvostíka a kúsok chvostíka odpadol na zem. Ten kúsok sa ešte dlho hýbal sem a tam. Hýbajúci sa chvostík kocúra zaujal viac ako myš. Neustále naň dorážal labkou, hral sa s ním, až ho nakoniec zožral.

Potom sa kocúr len oblizol a utiekol zo záhradky preč.

Myška zapišťala zo skrýše: „Slepúšik, žiješ? Si zranený?“

Slepúch vyliezol z trávy a vysvetlil myške: „Prišiel som len o kúsok chvostíka, ten mi však zasa dorastie, neboj!“ My slepúchy sme vlastne jašterice a tým chvostík zvyčajne dorastie!

Myška si vydýchla, pretože sa o svojho kamaráta veľmi bála.

Hneď na druhý deň sa však myška pre istotu odsťahovala preč. Ale keď slepúchovi narastie nový chvostík, určite sa za ním do záhradky zasa vráti.