Kubula a Kuba Kubikula -4. kapitola

Kubula a Kuba Kubikula išli a vodilo sa im všelijako. Pocestní ľudia sú na také veci zvyknutí. Kuba Kubikula si z času na čas trel uši, aby mu neomrzli, a Kubula vo svojom kožúšku nevedel ani, že je zima. Veď čo, išlo by sa to dobre, cesta je dobrá. Vedie hvozdom popri stržiach a zrázoch. Vedie závejmi, cez zamrznutý potok a zrúbané kmene, stúpa vysoko a zasa klesá dolu. Cesta stúpa a klesá, a všade tam, kde klesá, ide medveď po zadku a halasí, no, ako na lesy. Jeho srsť je posypaná snehom. Ach, to je farba, ktorá sa mu páči, to je pohoda, ktorú by si vybral na všetky časy.

Ľahkomyseľník, stavím sa, že celkom zabudol na Barbuchu. To je neverná koža, ani sa mu nezasteskalo za Lízinkou. A akože to viete, že na ne zabudol? Preto, že sa vyvádza? To robia chlapci vždy! Kubula má plnú hlavu zármutku, ale nevie, čo je to zármutok. Nevie, čo je to clivota, a nepozná ani mená tých všelijakých trápení, ktoré prichádzajú na veľkých ľudí. Keď sa na chvíľočku zastavili, prišiel medvedík ku Kubovi Kubikulovi a povedal mu: „Kubo Kubikulo, mne sa ti prihodilo čosi náramne podivné. Povedz mi, čo to je. V mojom bruštku sa ozýva hlas, ale ten hlas nič nehovorí, iba volá. Čo je to?“ „To je,“ odpovedal Kubikula, „že si zjedol nejakého vtáčika a že budeš trestaný. Však že si ho zjedol?“

Medveď zaklepal hlavou a pomyslel si o Kubovi, že ničomu nerozumie. Bol by mu to aj povedal, ale práve vtedy došli ku krásnej šmykľavke a Kubula sa musel rozbehnúť, aby ju prešiel z konca na koniec. Šli ďalej a Kubula zvesil hlavu. Popri cestičke boli veselé zajačie stopy. Medveď nič. Šli ďalej a stretli veveričku. Medveď zasa nič. „Namojdušu,“ vraví Kuba, „že ťa kováčove deti vymenili; veď si bol s veveričkami jedna ruka!“ Ako to povedal, dal si Kubula labku na čelo a rozmýšľal. „Je to tak,“ povedal po chvíli, „Lízinka bola k nám veľmi priateľská. Kubo Kubikulo, mne sa chce vrátiť k Lízinke!“

Od tej chvíle začal medveď fňukať a opakoval to tak často, až sa medvediar rozhneval a povedal: „Ach ty nerozum, kováč je chudobný človek, nehanbil by si sa zožrať mu každý deň večeru? To nejde, braček; musíme si sami zarobiť na živobytie.“ Ale prosím vás, hovorte s malými chlapcami, keď si niečo vezmú do hlavy, sú nevystáť. Kubula ťahal svoje a neprestal a neprestal. Kuba Kubikula teda zavolal na Barbuchu. Myslel to len zo žartu, ale sotva vyslovil jeho meno, vyrazí Barbucha z lesa a rovno k nim. „To som rád,“ povedal, „že si sa ozval. Bol by som sa v tom kakraholtskom lese skoro stratil. Vy ste mi, kamaráti, urobili veľmi zlé nohy a takáto cesta nie je pre mňa.“ „Ohó! Čože je to za reč?“ vraví Kuba Kubikula; „aké my sme ti robili nohy? Žiadne, kamarát! Nohy si každý prinesie na svet. Čo my môžeme za tvoje nohy?“

Ale Barbucha sa dal do hádky: „Čože? Kto ma to priviedol na svet, kto mi urobil túto osiu hlavu a ten nemožný chvostík a tieto hlúpe pazúry! Vy, vy, vy! Nech vás tisíc hromov, vy čačkári! Prečo ste sa do toho púšťali, keď to neviete? To sú nejaké šlapáky? Tomuto sa vraví kožuch? Preboha, veď sa bojím, aby som sa nepretrhol!“ Medveď a medvediar sa pozerali jeden na druhého a boli z toho bezradní. Mysleli si, že to strašidlo nemá rozum v poriadku. „Čo stále melieš?!“ vraví Kubula; „veď sme ťa nerobili. Ja som aspoň na teba nebol ani trochu žiadostivý!“

Ale medveď a medvediar sa mýlili a pravdu mal Barbucha. Keď začal Kuba o medvedej mátohe, odvíjala sa z jeho mysle tenučká niťočka, medveď počúval a bál sa. Ako sa tak bál, stúpala z jeho kožucha para. Tá para, to bol strach. A čo sa, ľudkovia, nestalo! Niť toho rozprávania sama od seba zviazuje chumáč strachu, tu ho utiahne, tu ho zasa povolí a tak zničoho nič vám tu zosieťuje tú hmlu, až z nej je Barbucha! Tu ho máte. Gúľa očami, vyplazuje cucáčik a dáva žihadlá. „Už je to tak!“ vraví Kubikula; „my sme si toho škaredca vymysleli!“ Chvíľu sa drbali za ušami, ale nakoniec toho nechali a dali sa svojou cestou. To mali naozaj šťastie, lebo zdržiavať sa na mraze znamená škodu na zdraví a svrbiace uši.