Divotvorný strom

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna dedinka tak zabudnutá svetom ako žiadna iná. Žil v nej otec s tromi synmi, z ktorých ten najmladší, Janko, bol najhlúpejší. No jeho hlúposť mu predsa nebola na prekážku, lebo často sníval s otvorenými očami o tom, že z neho raz bude veľký pán.

V tej dedine sa jedného dňa udal veľký zázrak. Na pozemkoch pána starostu vyrazil do výšky strom, ktorý nikto nezasadil, a vyrástol tak, že za pár dní bol vyšší než kostolná veža, za pár týždňov sa jeho vrcholec predral medzi mraky, až napokon ľuďom celkom zmizol z očí, a tak sa z tej nepatrnej dedinky razom stalo vyhlásené miesto. Z blízka i z diaľky prichádzali malí i veľkí a so široko otvorenými očami divotvorný strom obdivovali a rozprávali veľa o výbornom sladkom ovocí, ktoré na ňom vraj rástlo a ktoré nikto z nich nikdy nevidel. Zo zámku prišla aj kráľovská dcéra, ktorá si túžobne priala okúsiť ovocie z vrcholka toho zázračného stromu, a preto kráľ tomu najodvážnejšiemu, ktorému sa podarí ovocie priniesť, sľúbil veľkú odmenu. Najprv sa o to pokúsili Jankovi bratia, vzali si niekoľko párov topánok, ktoré z času na čas celkom roztrhané a prešúchané hodili dolu na znamenie, že ešte žijú a stúpajú nahor, ale potom, čo sa na smrť vyčerpali, prišli dolu s prázdnymi rukami a veľmi sa červenali, lebo sa im ľudia vysmievali. Obratní lezci z mesta aj z celej krajiny sa o tú ťažkú úlohu tiež pokúšali bez úspechu. Keď nikto nevyliezol hore, pomaly všetkých prešla chuť pokúšať sa o to, a tak bol hlúpy Janko zo všetkých ten posledný, ktorý sa ešte rozhodol vystúpiť nahor. Každý v dedine sa mu smial, jeho otec ho od toho úpenlivo odhováral, ale on prosil a prosil, pripomínal otcovi svoj sen o skvelej budúcnosti, a tak ho napokon otec pustil a vystrojil ho dvanástimi pármi čižiem, naplnil mu torbu po okraj jedlom a dal mu ešte na cestu ostrú sekeru.

Celá dedina Janka vyprevadzala s pohľadmi plnými zvedavosti, ľútosti či výsmechu, kým im náš lezec vo výške nezmizol z očí. Keď ho už všetci ľudia považovali za stratého, spadol dolu prvý pár čižiem s dierami v podrážkach. Dlhý čas nato ďalší pár, potom tretí a štvrtý a tak ďalej; a každý ten pár dopadol na zem s väčšou silou, vedeli teda iste, že Janko stúpa stále vyššie a vyššie. Čižmy a jedlo sa nášmu lezcovi dávno minuli, ale predsa nestratil silu a odvahu liezť ďalej. Keď bol večer, uvidel v kmeni stromu dutinu, vsunul sa dnu a priateľsky pozdravil prastarú ženu, ktorá tam bývala a láskavo ho privítala. Tá dobrá stará mama mu dala jedlo, pitie a nocľah. Na druhý deň sa jej Janko pýtal, či bude čoskoro na vrchole, vtedy stará mama spleskla rukami a zvolala: „Chlapče, chlapče, to máš ešte pred sebou dlhú cestu, lebo ja som len Pondelok [pozn1], ty musíš ešte k Utorku, Strede, Štvrtkovi, Piatkovi a Sobote a potom budeš až blízko cieľa.“

Bolo to tak, ako mu stará mama povedala. Hlúpy Janko šplhal, kto vie ako dlho, a pomáhal si posledným nástrojom, ktorý mu zostal, sekerou, a išlo mu to naozaj dobre. Keď slnko zapadalo, prišiel k dutine v kmeni, kde býval Utorok. Aj tu ho pohostila dobrá žena, ktorá ho ráno prepustila s prianím: „Nech sa ti u mojich bratov Stredy a Štvrtka dobre vedie!“ Obaja muži, ktorých pohostinnosť hlúpy Janko čoskoro okúsil, ho tiež pohostili výborným jedlom a na cestu mu popriali všetko dobré. Jankovo oblečenie bolo celé potrhané, keď konečne dorazil k príbytku Piatka, kde žiadal nocľah a niečo na zjedenie, a to mu bolo ochotne poskytnuté. Starostlivá pani domu urobila ešte viac než tie predošlé, lebo mu, kým spal, opravila jeho odev. Tak sa mohol Janko, aj keď bosý, ale inak čistý a upravený, odvážiť výstupu k Sobote. Naokolo bolo akosi jasnejšie, svetlejšie, sviežejšie a stúpalo sa mu ľahšie než predtým. Aj keď jeho verná sekera už bola tupá a službu mu vypovedala, predsa stúpal ďalej bez námahy až k malej bránke, ktorej zámka aj kľúč už z diaľky žiarili, lebo boli z ryzieho zlata. Tušil, že stojí pri dverách Soboty, a keď ich otvoril, omámila ho žiara a svieži vzduch tak, že mu sekera vypadla z rúk.

Bol to dlhý hlboký spánok, z ktorého ho prebudil sladký hlas. Rýchlo siahol po sekere, ktorá teraz žiarila zlatom. A tá žiara a tá vôňa, ktorá ho predtým tak omámila, ho naplnila najväčšou radosťou. Díval sa na vrcholec stromu, na jeho ovocie a to mu stačilo k šťastiu. Jeho rozprávkový sen o skvelej budúcnosti sa mu splnil. Zmizla v ňom spomienka na jeho pozemský život, na rodnú dedinu a na princeznú, ktorej mal to čarovné ovocie priniesť. Rozhodol sa pevne, že v tej nebeskej výšine zostane, a naozaj na zem už nikdy nezostúpil.

Ak Janko nepomrel, žije tam šťastne a spokojne dodnes, tak ako možno dolu čaká tá princezná, kým jej prinesie plod divotvorného stromu.