Rumpelniček

Bol raz jeden chudobný mlynár, ktorý mal krásnu dcéru. Raz sa mu stalo, že sa dostal do reči s kráľom a povedal: „To ja mám dcéru, ktorá vie uplieť slamu na zlato!“ Kráľovi, ktorý sa k zlatu mal ako hrdlička k hrdličke, sa toto umenie zapáčilo, a tak si poručil, aby k nemu mlynárova dcéra čo najrýchlejšie prišla. Potom ju zaviedol do komnaty, ktorá bola plná slamy, pristrčil jej kolovrat s vretienkom a povedal: „Ak cez noc neupradieš všetku slamu na zlato, zomrieš!“ A bolo to! Potom zamkol dvere a odišiel.

V dievčati by sa krvi nedorezal. Kto to kedy videl priasť slamu na zlato? S úľakom prišiel aj strach, a tak tam v troch sedeli na slame a od samej bezradnosti im tiekli slzy po lícach. Do toho nárekov sa zrazu otvorili dvere, dnu vošiel pidimužíček a povedal: „Dobrý večer, panna mlynárka, prečo tak usedavo plačeš?“ „Ach,“ povzdychla si, „mám uplieť slamu na zlato, ale neviem to.“ Vtedy mužíček povedal: „A čo mi dáš, keď ti to upradiem?“ „Tieto koráliky,“ odvetila. Mužíček si ich vzal, sadol si ku kolovratu, trikrát šliapol a trikrát zatočil; a tu máš, čuduj sa! Cievka bola plná zlatej nite! Schmatol ďalšiu cievku, chystal sa opäť na trojité šliapnutie a trojité zatočenie a aj druhá cievka bola plná. A tak to išlo až do rána, keď bola všetka slama upradená a cievky plné zlatých nití. Veď aj kráľovi, keď prišiel, poskočilo srdce od radosti, ale keďže s jedlom rastie chuť a kto má hrniec, chce aj pokrievku, zaviedol dievča do inej, ešte väčšej komnaty plnej slamy, aby ju v noci zase upradlo, ak je jej život milý. A bolo to!

K úľaku i strachu si prisadla panika a zasa bolo sĺz a nárekov, až to prilákalo toho pidimužíčka, ktorý sa ponúkol na pomoc, ale musela mu za to dať svoj prstienok. Do ranného kikiríkania bola práca hotová, z čoho bol kráľ opäť nadšený, ale chamtivosť mu sedela pevne v zátylku. Zaviedol dievča tentoraz do naozaj obrovskej komnaty naplnenej slamou a povedal: „Musíš priasť ešte túto noc, ak to dokážeš, staneš sa mojou ženou.“ To bolo od toho kráľa šikovné, kdeže by aj zohnal bohatšiu ženu než tú, čo vie uplieť slamu na zlato.

Tentoraz nemusela privolávať pidimužíka slzami a nárekom, len čo za kráľom zaklapol zámok, bol tu: „Čo mi dáš, keď ti aj tentoraz slamu upradiem?“ „Už nemám nič, čo by som ti mohla dať!“ povedala smutne. „Tak mi sľúb, že keď sa staneš kráľovnou, dáš mi svoje prvé dieťa.“ „No, kto vie, ako to všetko bude,“ pomyslelo si dievča, pretože kráľovské sľuby majú dlhé nohy a ujdú skôr, než by sa človek obzrel. Aj tak si z tej šlamastiky inak pomôcť nevedela, a tak mužíkovi sľúbila, čo si želal. K jej veľkému prekvapeniu však kráľ, keď ráno prišiel a našiel všetko, ako si želal, dal hneď vystrojiť svadbu a ona sa naozaj stala kráľovnou.

A bežal čas, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Zišiel sa rok s rokom a kráľovná porodila krásne dieťa. Na pidimužíka dávno zabudla, keď tu sa jedného rána zjavil v jej komnate a povedal: „Teraz mi daj, čo si sľúbila.“ Kráľovná sa veľmi zľakla a ponúkala mužíkovi všetky poklady ríše, len keď jej dieťa ponechá, ale on povedal: „Nie, nie! To dieťa je mi milšie ako všetky poklady sveta.“ A tak to kráľovná skúsila zase so slzami a nárekom, až sa nad ňou mužík zľutoval a povedal: „Dám ti tri dni na rozmýšľanie, ak v tej lehote uhádneš moje meno, môžeš si dieťa ponechať.“ A tak kráľovná celú noc rozmýšľala nad všetkými menami, ktoré kedy počula, a popritom vyslala jedného posla, aby po celej ich ríši pátral po nových menách.

Keď sa pidimužík prvého dňa zjavil, kráľovná to na neho skúsila s Gašparom, Melicharom a Baltazárom a potom vymenovala všetky mená, ktoré poznala, ale pri každom mužíček vyhlásil: „Tak sa nevolám!“ Druhého dňa sa kráľovná vypytovala všetkých ľudí naokolo a potom pre mužíčka mala najneobyčajnejšie a najpodivuhodnejšie mená ako Rebrovníček, Hrdonožka a Skopček, ale on trval na svojom: „Tak sa nevolám!“ Tretieho dňa sa vrátil posol a rozprával: „Nové meno nemám žiadne, ale keď som dorazil na jednu vysokú horu, našiel som tam chalúpku, pred ktorou horel ohníček a okolo poskakoval a výskal mužíček a k tomu si pospevoval: ‚Pečiem chlebík, pivo varím, na zámku ma čakajú, len ohníčku sa zverím, že Rumpelníček ma volajú!‘“ Kráľovnej spadol kameň zo srdca! To vám bola rana!

Keď sa mužíček zjavil po tretí raz, povedal: „No, pani kráľovná, ako sa volám?“ Kráľovná odvetila: „Voláš sa Kuneš?“ „Tak sa nevolám!“ „Si teda Janko?“ „Tak sa tiež nevolám!“ „A čo teda Rumpelníček?“ „To ti diabol pošepkal! To ti diabol pošepkal!“ kričal mužíček celý bez seba od zlosti. A ako sa v ňom tá zlosť varila, dupol si pravou nohou tak zúrivo, až sa pod ním prelomila podlaha a on uviazol v škáre. To mu bolo na ešte väčšiu zlosť, tak sa oboma rukami chytil a roztrhol na dvoje.