Ružová víla ide do mesta

V Ružovom lese žila s mamičkou, oteckom a dedkom v malej chalúpke Ružová víla. Jedného dňa sa prechádzala po okraji lesa a zasnene hľadela na neďaleké mesto. „Akže to tam asi vyzerá?“ rozmýšľala a v jej hlave sa začal odohrávať boj. Na jednej strane bola zvedavosť a túžba spoznať niečo nové, na druhej strane bol zákaz rodičov odchádzať z lesa, pretože mimo neho je to vraj nebezpečné. Nakoniec zvíťazila zvedavosť a Ružová víla sa vydala smerom k mestu. Po ceste došla až na námestie, kde neveriacky zostala stáť. „To je ale čudný vodopád! V našom lese voda tečie vždy zhora nadol, ale tu tečie aj nahor,“ veľmi sa čudovala, lebo netušila, že sleduje fontánu, a nie vodopád. „Jé, tie domčeky sú poriadne vysoké a tieto veže sú vyššie ako väčšina smrekov v lese,“ rozplývala sa a obzerala sa dookola. Ale zo všetkého najviac ju zaujali čudné zvieratká. Vydávali bručavé zvuky, trochu smrdeli a mali také zvláštne nohy, celé guľaté. Ružová víla sa rozhodla, že si jedno zvieratko chytí, pohladká a vôbec, že sa zoznámi. A tak začala utekať za jedným. „To je hravé zvieratko,“ pomyslela si, keď zvieratko zabručalo a odbehlo kúsok ďalej. Chvíľu bežalo rýchlo, chvíľu na vílu čakalo a víla za ním uháňala, raz zahla vľavo, raz vpravo a celkom zabudla sledovať cestu. Zrazu zvieratko vydalo mohutný rev a bolo preč. „Čo si mi to urobilo?“ povedala namrzene Ružová víla. Netušila, že to nebolo zvieratko, ale stroj. Bolo to auto a práve skončila zóna s obmedzením rýchlosti v centre mesta, takže auto mohlo rýchlo zmiznúť. „Kde som? Ja som sa stratila!“ vzdychla zúfalo víla, keď si uvedomila, že vôbec netuší, kde je. Chvíľu chodila okolo, obzerala sa, ale les nikde nevidela a nič jej nepripadalo známe. „Čo budem robiť? Mamička mala pravdu, mesto je pre malú vílu, ako som ja, nebezpečné,“ pomyslela si. Chvíľu stála, rozmýšľala a obzerala sa okolo seba. Vtom si uvedomila, že okolo seba vidí istý vzor. Všetky domy na jednej strane cesty mali nepárne čísla – 1, 3, 5, 7, 9 a tak ďalej, zatiaľ čo na druhej strane cesty mali párne čísla – 2, 4, 6, 8, 10 a ďalej. Spomenula si, že dedko kedysi rozprával o tom, ako bol v meste a že tam to tak chodí – čím bližšie k centru mesta, tým majú domy menšie číslo. Ružová víla ožila nádejou a hneď sa vydala tým smerom, kde sa čísla znižovali. Keď došla na križovatku, opäť sa vydala tam, kde čísla mierili dole k jednotke – 7, 5, 3, 1 a ďalšia križovatka. Po nejakej chvíli sa ocitla na námestí s tým čudným vodopádom. „Juchú,“ zakričala víla a dala sa do tanca. A pretože to bola Ružová víla, jej tanec bol nádherný. Ľudia na ňu užasnuto pozerali a dohadovali sa, čo to má znamenať. „To bude nejaká reklamná akcia,“ mienil jeden. „Nie, to bude určite politická agitka,“ oponoval druhý. Ďalší človek vyhlasoval, že to bude asi súčasť letného kultúrneho programu. Vy však viete, že všetci boli vedľa ako jedľa, pretože víla tancovala od radosti z toho, že sa našla. Potom dotancovala a vydala sa po známej ceste smerom k lesu. Keď vkĺzla do lesa, bola poriadne unavená, až sa jej nohy sotva zaplietali. Našťastie išiel okolo jej bratranec na vlkovi a odviezol ju k chalúpke. Mamička už stála na prahu a Ružovú vílu vyzerala. „Kdeže si bola tak dlho? Už som sa o teba začínala báť!“ spýtala sa. Ružová víla sa vôbec nechcela vyfarbiť s pravdou, lebo vedela, že ponesie následky svojej neposlušnosti. Ale pretože mali s mamičkou veľmi dobrý vzťah, nič nezatajila. „Vieš, mamička, ja sa ospravedlňujem, ale ja som bola veľmi zvedavá, a tak som vás s oteckom nepočúvla a vydala som sa do mesta.“ Mamička spleskla rukami a hovorí: „To som veľmi rada, že si sa v poriadku vrátila. Rozprávaj, aké to tam bolo.“ Ružová víla všetko podrobne rozprávala. Dedko, ktorý sa zobudil, keď započul, že sa hovorí o ňom, ju pochválil. Pochválil ju za to, že vtedy pozorne počúvala jeho rozprávanie a hlavne že dokázala múdro využiť to, čo sa naučila. I on však súhlasil s mamičkou, že Ružová víla nebude môcť týždeň sledovať svoje obľúbené spievanky, aby si zapamätala, že je potrebné rodičov poslúchať. Všetci boli veľmi radi, že všetko dobre dopadlo, a Ružovú vílu chválili za to, ako sa dostala z ťažkej situácie. Víla bola po návšteve mesta taká unavená, že po vydatnej večeri ihneď zaľahla do postele a zaspala skôr, ako jej mamička stihla dospievať jej obľúbenú uspávanku.