Radostné cestovanie

Bola raz jedna chudobná vdova a tá mala syna. A milý synček stále len, že by rád išiel na cesty.
„Akože by si mohol cestovať,“ hovorí matka, „musel by si mať so sebou peniaze, a my žiadne nemáme.“
Ale syn hovorí:
„Veď ja veľa nepotrebujem, vystačím si s málom a pôjde to, budem stále len hovoriť: Nie veľa, nie veľa, nie veľa.“
A tak nejaký čas chodil a stále hovoril:
„Nie veľa, nie veľa, nie veľa.“ Prišiel aj k húfu rybárov a hovorí:
„Pomáhaj Pánboh! Nie veľa, nie veľa, nie veľa.“
„Čo to hovoríš, chlape zlý, nie veľa?“ hnevali sa rybári. Keď potom vytiahli sieť, bolo v nej trochu rýb, ale naozaj nie veľa. A tak sa na milého synčeka prihnali s palicou.
„Videl si už niekedy, ako sa mláti?“ kričal rybár, „ja ti dám hovoriť nie veľa!“
„Tak čo teda mám hovoriť?“ opýtal sa synček.
„Nech je plná, nech je plná, to si mal povedať.“
A on zasa chodil svetom a celý čas hovoril:
„Nech je plná, nech je plná!“ Až raz prišiel k šibenici, tam práve mali jedného odsúdenca a chystali sa ho obesiť. Synček hovorí:
„Dobré ráno prajem, nech je plná, nech je plná!“
„Čože to hovoríš, chlape, nech je plná? Podľa teba má byť na svete ešte viac šibeničníkov? Veď ich stále nie je dosť?“
No, zasa dostal poučenie na chrbát. Ale ešte sa opýtal:
„A čo mám teda hovoriť?“
„Máš povedať: Buď Pánboh milostivý tej duši úbohej.“
Synček zasa chodil a chodil a celý čas hovoril:
„Buď Pánboh milostivý tej duši úbohej.“ Zrazu príde k priekope, tam stojí pohodný a usmrcuje chorého koňa. Synček hovorí:
„Dobré ráno prajem, buď Pánboh milostivý tej duši úbohej.“
„Čo to hovoríš, chlape ničomný?“ rozkričal sa ten druhý a vzal ho násadou po hlave, že oči nevidel. Sotva vykoktal:
„A ako mám hovoriť?“
„Máš povedať: Do priekopy s tebou, mrcha.“
A synček išiel a stále opakoval:
„Do priekopy s tebou, mrcha.“ V tom vidí prichádzať svadobčanov, bolo ich koľko vozov, a tak si stane a na ten prvý voz s nevestou zavolá:
„Dobré ráno prajem, do priekopy s tebou, mrcha.“
Kočiš po ňom švihol bičom a v tú chvíľu sa voz prevrhol do priekopy. Samozrejme, že ho za to želanie poriadne vychválili po chrbte, ale on zasa:
„Tak čo mám, ľudkovia, hovoriť?“
„Máš povedať: To je veselica, radosť pozrieť!“
Synček zasa išiel a išiel a stále hovoril:
„To je veselica, radosť pozrieť.“ Až ho cesta zaviedla do dediny, k horiacemu domu, stodola vedľa už tiež chytala. Kdekto ťahal vedrá s vodou, hemžilo sa tam ľudí ako múch, pomáhali hasiť, a synček na nich spustil:
„Dobrý večer prajem, to je veselica, radosť pozrieť!“ Zosypali sa naňho, div že ho nehodili do ohňa, a dostal nepočítane, že sotva odliezol. Jeden starček ho cez noc ukryl do sušiarne v sade a hovoril mu:
„To nevieš, čo sa pri takom nešťastí hovorí? Pánboh chráň, nedopusť Pánboh!“
Potom sa ešte rád vrátil k mame a do najdlhšej smrti ho už nenapadlo vybrať sa na cesty. A keď pred ním niekto o cestovaní len slovkom zavadil, hneď sa dal do krikotu:
„Pánboh chráň, nedopusť Pánboh!