Ako jazvec prelstil poľovníka

Jedného dňa si poľovník Jarda povedal, že uloví jazveca, ktorý sa mu usadil v revíri. Už nemohol ďalej znášať škody, ktoré mu starý a prefíkaný jazvec páchal.
Bolo okolo siedmej hodiny podvečer, keď sa vydal zo svojho domčeka do lesa. Na sebe mal maskáčové nohavice, tričko a sveter. Šiel v gumených čižmách a na pleci sa mu hojdala čerstvo vyčistená guľovnica. Vlasy mu kryla klasická poľovnícka čiapka.
„Dúfam, že dnes sa mi to konečne podarí a poriadne ho nachytám,“ zasnil sa Jarda. Bol to už jeho piaty pokus. Tie predošlé skončili úplným nezdarom. Zakaždým bol jazvec prefíkanejší a poľovníka zahanbil, pretože akoby to tušil, bol vždy rýchlejší než jeho lovec.
Jarda došiel k svojmu posedu na kraji lesa, odhrnul halúzky zo starého rebríka a vyšliapal po ňom hore. Keďže bolo vlhko, priečky sa šmýkali. Nie raz sa stalo, že sa mu pošmykla noha a on sa takmer prepadol späť na zem. Vždy sa však dokázal pridržať priečok ako kliešť. Keď prekonal nástrahy rebríka, pohodlne sa usadil vo svojej skrýši na lavici. Tá bola veľmi pohodlná, pretože bola vystlaná kožou diviaka. Guľovnicu si pripravil vedľa svojej pravej ruky.
„Cítim v kostiach, že dnes trafím a škodná bude chytená,“ želal si tichým hlasom poľovníček.
Nerušený a bez myšlienok tam sedel asi tri hodiny. Na čistinu uprostred lesa začali dopadať prvé mesačné lúče, ktoré vytvárali podivuhodný obraz svetiel a tieňov. Rovnako ako v galérii zrkadiel, kde si tiež človek nie je istý, ktorý obraz je skutočný.
„Kde ten jazvec len je?“ opýtal sa pátravo a ďalekohľadom skúmal jazvečiu noru, ktorá sa nachádzala tridsať metrov od posedu.
Lenže v tom čase si o pár metrov ďalej jazvec, ktorý vyšiel zo svojho úkrytu inou dierou, všimol odraz mesačného svetla. Poľovník sa obzeral ďalekohľadom a to ho prezradilo.
„Však ja naňho vyzriem,“ usmyslel si jazvec. Vrátil sa do nory za svojou ženou, ktorá práve opatrovala dve mláďatá. „Neviem, kedy sa vrátim, ale nemusíš sa obávať,“ upokojoval ženu. „Musím mu raz navždy dať za vyučenú.“
„Daj na seba veľký pozor,“ lúčila sa s manželom.
Prefíkaný jazvec sa pomaly vytratil z nory a zamieril si to rovno na druhú stranu lesa.
Medzitým už poľovníkovi došla trpezlivosť a nevydržal dlhšie čakať. Zliezol z posedu a pomalou chôdzou sa približoval k jazvečej nore. Jeho chyby využil jazvec. Vyšplhal na posed a uchopil do papule remeň guľovnice.
„To som ho prekabátil,“ zaradoval sa a zošplhal späť na zem. Ešte predtým však stihol vziať motúz, ktorý bol zavesený na dverách.
„Ale nie, veď ja som zabudol na posede pušku. Ja hlava dubová!“ lamentoval poľovník. „Kto nemá v hlave, má v nohách,“ pokračoval pri výstupe na posed.
K rebríku sa nepozorovane prikradol jazvec, priviazal motúz na najspodnejšiu priečku a uháňal späť. Druhý koniec uviazal na veľký kameň a čakal na vhodný okamih.
„Kde mám pušku?“ neveril udivene poľovníček a obzeral sa po prázdnom posede. Keď si všimol niekoľko malých stôp, vedel, kto ho navštívil a kto je tým zlodejom.
„To je okamih pre mňa,“ radoval sa jazvec. Strčil do kameňa a ten sa s ľahkosťou kotúľal z kopca. Keď sa motúz natiahol, rebrík doslova odletel o niekoľko metrov ďalej. Poľovníček sa ocitol v pasci.
„Ha, ha, ha,“ chytil sa za brucho jazvec a stál pritom na mieste, kde ho poľovníček mohol vidieť.
„To si ty?“ supal poľovník.
„A kto iný,“ smial sa ešte viac. „Kto inému jamu kope, sám do nej padne.“
„Nechcel som ťa zastreliť,“ zaklamal. „Len som sa išiel pozrieť, kadiaľ chodia na pole diviaky.“
„Keby si si tak nevymýšľal,“ pokračoval jazvec prísne. „Koľký raz tu už na mňa striehneš, len sa priznaj?“
Poľovník nahnevaný z toho, do akej situácie sa dostal, priznal všetko, o čom jazvec hovoril.
„Odpusť mi, prosím,“ žobronil Jarda. „Keď ma pustíš, sľubujem, že sa tu už nikdy viac neukážem a tento posed rozoberiem.“
Jazvec chvíľu premýšľal: „Dobre teda, verím ti.“
Jarda odlomil zo stromu dlhú vetvičku. Jazvec priniesol pod strom motúz a navliekol ho na už pripravenú vetvičku. Jarda si postavil rebrík a zostúpil dole.
„Volám sa Míša,“ predstavil sa jazvec a podal Jardovi pušku. S hrdosťou, že prelstil poľovníčka, odkráčal do svojej nory. Tá sa skôr podobala sústave hradných chodieb.
Nasledujúceho dňa ráno skutočne prišiel poľovníček do lesa a posed rozobral. Už nikdy viac sa tu neukázal. Mláďatá jazveca Míšu spokojne rástli a po svojom otcovi zdedili prefíkanosť a silu.