Velikán Veľafúz

„No to bol, pánboh s nami, obor! Ten mal ale fúzy!“ hovorievali starci, keď sedávali na lavičke pred domom a na chvíľku vybrali z úst svoje dymiace fajky.
„Každučký fúz bol vysoký ako sťažeň a taký hrubý, že traja muži mali čo robiť, aby ho objali. Nie, nie, takého obra ste ešte nevideli a už nikdy ani neuvidíte!“ pokyvovali starci zamyslene hlavami. „Vtedy sa mohlo v noci pokojne spať, keď každý vedel, že taký muž stojí na stráži. Keď človek zaspával, počul len, ako ten fúzač odháňa zlých duchov: huš ..... huš ..... huš!“
„Keď mal teda taký obrovský fúzy, tak asi sám tiež určite nebol malý!“
„To si môžete predstaviť ..... Mohol zmerať svoje sily s akýmkoľvek vetrom. Stával na kopci a pozeral sa na more. Nech prišiel vietor aký chcel, obor ho čoskoro pritlačil k zemi. Nemal sebe rovného súpera. Vo svojich fúzoch zachytil aj tú najsilnejšiu búrku. Tá spočiatku burácia a besnie ..... od zlosti fialová, až čierna ako čertica ..... , ale potom vidíš, že dýcha stále tichšie a pomalšie, až zaspí oborovi na prsiach ako dieťa. A v dolinách za kopcami spali zatiaľ šťastne dediny, ktorým žiaden vietor nečechral slamu na starých došových strechách, ku ktorým nepreniklo žiadne zlé silstvo. Ale čo nedokáže sila, to ľahko dokáže ľstivosť.“
Jedného jesenného podvečera sedel obor pri ohni a hrial sa. Ruky opieral o svoju hrčavú palicu, ktorú zvieral medzi kolenami. Jeho široká dobrosrdečná tvár bola obrátená k plápolajúcej vatre.
Naraz začul, ako v tme niekto stená:
„Ach, to je zima! Ach, aká je to zima!“
„Hej, kto je tam? Poď bližšie!“ volal obor.
Z nočnej tmy vyliezla zhrbená poloslepá starena. V ruke sa jej ako kosť belela suchá paličká.
„Ach, aká zima! Ach, aká je to zima!“ starena stále ešte nariekala. „Dovoľ mi, synček, aby som sa zohriala pri Tvojom ohni!“
„Čoby som Ti bránil? Sadni si a hrej sa!“ odpovedal jej obor.
Ale sotva starena natiahla k ohňu svoje kostnaté ruky, začal sa plameň stále zmenšovať. Zo staréniných úst vychádzal ľadový dych ako z čiernej jaskyne. Potom sa zrazu vzpriamila a udrela obra svojou paličkou do ramena. Oheň zhasol, obor prestal dýchať a skameneľ.
Tak tam sedel, či svitalo, alebo prichádzala noc. V jeho mramorovo bielej tvári nebola ani kvapka krvi. Plecia mu pokrývala námraza a jeho skamenené nevidiace oči hľadeli kamsi do diaľky .....
Až raz k nemu zostúpila dcéra Slnka a dotkla sa ho rozkvitnutou halúzkou.
Jeho tvár sa začala opäť usmievať a oči žiariť. Vstal, striasol námrazu zo svojich pliec a vystrel si mohutné ruky a nohy. Opäť žil, dýchal a dvíhal svoju palicu.
Jedného kúzla sa teda zbavil. Ale niečo iné ..... ako triska ..... mu vnikla do tela a sladko ho pálila. Sú dokonca triesky, ktoré spôsobujú oborom smrť. Zamiloval sa totiž do malej zlatovlasej princeznej. Nezabúdal na ňu vo svojich snoch ani vtedy, keď spal premenený na kameň. Stále častejšie po nej vzdychal a nakoniec išiel požiadať o jej ruku.
Ako sa patrí a sluší, vzal so sebou darčeky. Nádvorie kráľovského zámku zaplnili jeho vozy s medom a vzácnymi kožušinami. Z nízkych a širokých rebriňákov vydychovali svoju milú vôňu hromady červených jahôd a zlatožltých malín. Spolu s nimi priviezol celý les kvetov. Veľké modré zvončeky ticho a lahodne zvonili, ako sa hompáľali na dlhých ohnutých stonkách. Lesné ruže plápolali ako malé červené srdiečka. Možno že to nebolo príliš vkusné, že to všetko priviezol v obyčajných roľníckych vozoch, ale bolo to také veľké bohatstvo, že ani nepotrebovalo ozdobiť.
Zastavil svojho koňa a jeho tieň padol na kráľovský zámok. Žiadne okno nebolo také vysoké, aby sa v jeho zrkadle mohla odraziť celá jeho postava.
„Hej, princezná, vyjdi zo zámku! Chcel by som sa s Tebou trochu porozprávať!“ povedal obor a dvoma prstami zľahka zaklopal na okraj strechy, z ktorej sa zniesol dolu celý dážď škridiel.
V zámku sa všetci strašne zľakli. Strážcovia začali páliť z opevnených valov. Strely bzučali okolo oborových uší ako komáre, ale ten ani brvou nepohol.
Zišla sa dvorná rada, nikto však nevedel, čo robiť.
„Dovoľ mi, otče, aby som vyšla von,“ povedala princezná. „Čo by mi mohol urobiť? Však si s ním nejako poradím!“
A smelo išla do tej najvyššej veže, aby na neho videla a on ju.
„Tu som. Čo si želáš, obor?“
„Chcem sa s Tebou oženiť. Vydáš sa za mňa? Vezmeš si ma?“
„Vezmem, vezmem. Ale najprv si musíš oholiť svoje fúzy!“ odpovedala mu princezná.
„Si moje malé slniečko!“ zvolal obor, zdvihol ruky a zas ich poslušne pritiahol k bokom. „Tak, tak, ale čo bude potom ..... ,“ zajakával sa v rozpakoch obor. „Myslel som, že budeš spať pod mojimi fúzmi. Mám na prsiach taký malý teplý dolík; tam by si mala svoje lôžko a tlkot môjho srdca by Ťa uspával ..... “
„Nie, nie, mám strach z Tvojich fúzov. Môj otec Ti dá tristo mužov, ktorí Ti pomôžu oholiť fúzy. Ale svoje dary tu nechaj ..... mám z nich veľkú radosť!“
Na rozlúčku obor zamával čapicou a z okolitých striech sa opäť sypali škridly. Potom otočil svojho koňa a odišiel.
Začal sa chystať na svadbu. Tri roky mu tristo mužov pomáhalo oholiť fúzy, ktoré ležali v okolí na veľkých hromadách. Obchodníci z celého sveta ich kupovali. Ale obor bol úplne vychudnutý a na smrť chorý, pretože s tými fúzmi stratil všetku svoju silu.
Krásna princezná sa mu už len vysmievala, lebo títo modrookí obri môžu síce rozbíjať drakom hlavy a držať na svojich pleciach celé mestá a dediny, ale ešte nikto nepočul, že by sa niekto z nich oženil s kráľovskou dcérou.