Kovlad

Bola jedna vdova a tá mala dcéru, veľmi krásnu. Matka bola pokorná vdova, ale dcéra bola pyšné dievča. Prichádzalo mnoho nápadníkov, ale žiaden nebol dcére po vôli, a čím viac sa chlapci o ňu bili, tým viac sa nosila ako pávica. Raz za jasnej noci sa matka zobudila zo spánku; keďže nemohla zaspať, zložila zo steny ruženec a začala sa modliť za blaho svojej dcéry, ktorá jej robila ťažkú hlavu. Dcéra ležala vedľa nej a spala. Matka sa s láskou pozerala na svoje krásne dieťa; vtom sa dcéra vo sne usmeje.
„Ach, čo sa to tomu dievčaťu pekné sníva, že sa tak pekne usmieva?“ myslí si matka, a domodliac sa otčenáš, zavesí ruženec na klinec, hlavu položí vedľa dcérinej a zaspí tiež. ..... Ráno sa dcéry pýta:
„No, dcéra moja, povedz ty mi, čo sa ti to v noci pekné snívalo, veď si sa vo sne usmievala!“
„Ach, matka moja, čo sa mi to snívalo; snívalo sa mi, že prišiel po mňa pán v medenom voze a že mi dal prsteň s kamienkami, ktoré sa blyšťali ako hviezdy na nebi. A keď som prišla do kostola, ľudia sa pozerali len na blahoslavenú pannu a na mňa.“
„Ach, dieťa moje, čo sa ti to pletie za pyšné sny?“ pokrútila hlavou stará matka, dcéra však išla za svojou prácou so spevom. ..... Ten istý deň prišiel na dvor roľnícky vozík a riadny dedinský synek prišiel požiadať o dcéru „na roľnícky chlieb“, do hospodárstva. Matke sa mladý ženích veľmi páčil, ale dcéra ho pyšne odbila slovami:
„A keby si po mňa prišiel hoci aj v medenom voze, a keby si mi dával prsteň s kamienkami, ktoré by sa blyšťali ako hviezdy na nebi, nevzala by som si ťa!“
Ženích, keď započul tieto pyšné slová, dal zbohom a smutne odišiel. Matka však dcéru veľmi karhala za jej pýchu.
Druhú noc sa matka opäť zobudila zo spánku; vzala si zasa ruženec a modlí sa za blaho svojej dcéry ešte vrúcnejšie. Dcéra ležala vedľa nej a spala; zrazu sa vo sne nahlas zasmiala. .....
„No, čo sa to tomu dievčaťu zasa v hlave pletie!“ vzdychla si matka,
pomodlila sa ešte, potom zavesila ruženec na klinec a hlavu položila vedľa dcérinej hlavy, ale dlho nemohla zaspať.
Ráno sa dcéry pýta pri obliekaní:
„Ale čo sa ti to, dievča moje, zasa v hlave pletlo, veď si sa vo sne nahlas zasmiala.“
„Ach, čo sa mi to pletlo; pletlo sa mi, že prišiel po mňa pán v striebornom voze a že mi dal zlatú čelenku. Keď som prišla do kostola, ľudia sa na mňa pozerali viac ako na blahoslavenú pannu!“ povedala dcéra matke.
„Ach, čo to hovoríš, dievča moje, aké sú to pyšné sny! Modli sa, dcéra, modli, aby si nepadla do pokušenia!“ karhala matka dcéru, ale tá, omrzená matkiným napomínaním, treskla dverami a išla von.
Ten istý deň prišiel na dvor panský koč a prišli páni zemania požiadať o ňu „na panský chlieb“. ..... Matka to pokladala za veľkú česť a už sa tešila, že dcéra privolí a bude šťastná, ale dcéra nápadníkov pyšne odbila:
„Nevezmem si vás, ani keby ste po mňa prišli v striebornom voze a zlatú čelenku mi doniesli!“
Nápadníci sa pyšnej panne rozlúčili, keď ich tak odbila, ale matka dcéru vyhrešila a nariekala nad jej pýchou: „Ach, dcéra, pýcha peklom dýcha, ach, nebuď pyšná!“ ale dcéra sa jej len smiala.
Tretiu noc dcéra vedľa matky dobre spala, ale matka nijako nemohla zaspať od starostí o dcéru a ruženec z rúk ani nepustila.
Vtom sa dcéra vo sne začne z plného hrdla smiať.
„Bože,“ zvolá matka, „čo sa to tomu nešťastnému dieťaťu v hlave pletie!“ a modlí sa, modliť neprestáva za blaho svojej dcéry až do bieleho rána.
„Ale dcéra,“ pýtala sa jej hneď ráno, „čo sa ti to zasa v noci v hlave pletlo? Veď si sa vo sne z plného hrdla smiala.“
„A to mi chcete zasa vyhrešiť?“ odvrávala dcéra.
„Len mi to ty, dievča moje, povedz!“ nabádala ju matka.
„No, čo sa mi to snívalo; snívalo sa mi, že po mňa prišli v zlatom voze a že som dostala svadobné šaty celé zlaté. Keď som prišla do kostola, ľudia sa pozerali len na mňa!“
Matka žalostne spleskla rukami nad týmito pyšnými snami, ale dcéra pozbierala šaty a išla sa von dostrojiť, aby nemusela počúvať matkino napomínanie.
Ten istý deň prišli na dvorec tri vozy, medený, strieborný a zlatý. Pri prvom boli po dvoch, pri druhom po štyroch, pri treťom po ôsmich pyšných veľkých koňoch. Z medeného a strieborného voza skákali páni v červených nohaviciach a zelených lemovaných kožúškoch a čapiciach. Z voza zlatého však vyskočil krásny pán, celý v zlatom odeve. Všetci šli priamo do izby a mladý pán prosil matku o dcéru.
„Ó, ako by sme boli hodné takého šťastia,“ ospravedlňovala sa pokorná matka, dcéra však, len čo sa na pána pozrela, hneď si pomyslela:
„To je ten, o ktorom sa mi snívalo!“ a rýchlo skočila do komory uviť ženíchovi kyticu.
Keď kyticu uvila a ženíchovi na zasľúbenie podala, dostala od neho prsteň, v ktorom sa kamienky blyšťali ako hviezdy na nebi, zlatú čelenku a šaty celé zlaté. ..... Bola plná radosti a rýchlo sa išla do komory obliecť. Matka však, plná starostí, sa pýta ženícha:
„A na aký chlieb, pán ženích, žiadate o moju dcéru?“
„U nás je chlieb medený, strieborný aj zlatý, na aký bude nevesta chcieť,“ odpovedal ženích. ..... Matka sa tomu všetkému veľmi čudovala a robilo jej to veľa starostí, ale dcéra sa na nič nepýtala, na nič sa neobzerala, ani na matku. Keď bola odetá v zlatých šatách, bola zo všetkých najkrajšia. Ženích ju vzal za ruku a hneď išli na svadbu, bez toho aby predtým matku o požehnanie prosila, bez toho aby sa s dievčenským stavom rozlúčila podľa dávnych zvykov. ..... Matka, celá zarmútená, stála na prahu a modlila sa za nich. Ako bolo po svadbe, sadla nevesta so ženíchom do zlatého voza, svadobčania do strieborného a medeného a tí tam odchádzali, bez toho aby sa bola dcéra s matkou predtým rozlúčila.
Idú, idú, až prišli k jednej skale, v ktorej bola veľká diera ako mestská brána. Pred tou bránou kone zrazu zamierili dovnútra.
Akonáhle boli vnútri, prišiel obrovský Zemetras a skalu za nimi zbúral. Boli v tme. Nevesta sa veľmi zľakla, bála sa, ale ženích jej hovoril:
„Nič sa neboj, len počkaj, zjasní sa, skrásnie!“
A vtom hneď pribiehali zo všetkých strán malí mužíčkovia, permoníčkovia, s rozžatými pochodňami v rukách a tí všetci vítali svojho pána, kráľa nad zemskými pokladmi Kovlada, a na cestu mu svietili. Vtedy až videla pyšná nevesta, koho si vzala, že má za muža Kovlada. Ale nič sa preto netrápila. Z tých tmavých skál prišli do obrovských lesov a vrchov, siahajúcich po samé nebo, ale všetky tie smreky, jedle, buky, všetky hory boli olovené. ..... Ako ich prešli, tie divné hory, prišiel zase Zemetras a všetko za nimi zbúral. Z olovených hôr prišli do krásnej roviny, kde sa všetko len trblietalo krásou, a uprostred tej roviny stál zámok zlatý, drahým kamením vykladaný. Do toho zámku uviedol Kovlad nevestu, riekol jej, že to všetko bude aj jej. S radosťou a údivom si prezerala mladá pani to bohatstvo, mala, za čím bažila. Ale keď si všetko vôkol prezrela, bola unavená a rada videla, že permoníčkovia prestierajú na stôl. ..... Cítila hlad. ..... Sadli si ku stolu.
Prinášali na stôl jedlá medené, strieborné aj zlaté; všetci z nich jedli, len nevesta nič požiť nemohla. Prosila teda ženícha o kúsok chleba.
„Veľmi rád, pani moja,“ povedal Kovlad a hneď prikázal, aby doniesli bochník chleba medeného. Sluha bežal, doniesol bochník chleba medeného, ale pani ho jesť nemohla. Prikázal pán, aby doniesli bochník chleba striebornéh. Sluha bežal, doniesol bochník chleba striebornéh, ktorý pani jesť nemohla.
Konečne prikázal pán, aby doniesli bochník chleba zlatého. I doniesli chlieb zlatý, ale ani ten pani jesť nemohla.
„Rád by som ti poslúžil, pani moja, ale nemáme tu iný chlieb ako takýto!“ povedal Kovlad svojej mladej pani. Vtedy až videla nevesta, do čoho sa dala, a rozplakala sa horkým plačom.
„Teraz je už zbytočné plakať a nariekať,“ povedal jej Kovlad, „veď si vedela, na aký chlieb sa dávaš, nuž ako si zvolila, tak sa ti stalo!“
A tak bolo, a nijako inak; čo sa stalo, to sa už nedalo odčiniť. Nevesta musela pod zemou už zostať pri svojom mužovi Kovladovi v zlatom zámku, keď túžila len po zlate.