Zlá gazdiná a chlpatý hastroš

Paholok si našiel službu u jednej gazdinej. Bol to chlapec povolný, usilovný, ale natrafil na zlú gazdinú. Oj, tá bola zlá! Nič sa jej nepáčilo, nič jej nebolo po vôli. Paholok si mohol lámať chrbát, ako chcel, mozoľiť ruky aj do krvi, ona stále svoje:
„Ty lenivec! Lenivá koža! Ty darebák!“ A ešte horšie ho uctievala:
„Chlpatý hastroš! Neumytá ohava!“
Paholok by už dávno pobral svoje fidlátka a odišiel, ale gazdiná ho nechcela pustiť, a pritom mu ani mzdu neplatila. Znášal to dlho, až mu napokon došla trpezlivosť. Povedal si, že gazdinej dá za vyučenú.
Raz ráno ho gazdiná poslala do lesa po drevo. Paholok sa pobral, vzal sekeru a povraz a hovorí:
„Dali by ste mi, gazdiná, nejaké vrece? Včera som v lese našiel poklad. Celú kopu zlata.“
Gazdinej zasvietili oči.
„Prečo si mlčal?“ skríkla. „Snáď si nemyslel, ohava jedna, že si všetko zlato necháš pre seba? Si môj paholok a zlato je tiež moje.“
„Nehádajte sa, gazdiná,“ povedal paholok, „zlata je tam toľko, že stačí pre nás oboch. Dajte mi vrece, hovorím.“
„Nedám,“ odsekla gazdiná, „choď po drevo, povaľač! Vrece prinesiem sama.“
No dobre. Paholok išiel do lesa po drevo. A len čo sa rozohnal sekerou, gazdiná tu už bola ako na koni.
„Tak ukáž,“ hovorí. „Kde je poklad?“
„Poďte, ukážem vám,“ odvetil paholok.
A odviedol ju k starej vyschnutej studni.
„Tuto v tej studni leží,“ hovorí. „Dve vrecia zlata, a možno ešte viac.“
Gazdiná nazrela do studne; bola tmavá, hlboká a na samom dne sa lesklo blato. Ale gazdiná si myslela, že je to zlato.
„A ako odtiaľ ten poklad dostaneme von?“ spýtala sa.
„Nuž,“ povedal paholok, „najprv sa tam spustím po povraze ja sám a potom tam vlezte vy.“
„Ale nie, spusti tam najprv mňa.“
Na to práve paholok čakal. Spustil gazdinú po povraze do studne. Potom povraz vytiahol, strčil ho do vrecka a utekal od studne preč. Znova sa chopil sekery a zrážal strom za stromom, aby nadarmo nestrácal čas.
Gazdiná tiež nestrácala čas. Šmátrala po dne studne sem a tam, až zapadla po pás do blata. A zlato nikde, poklad nikde! Vtom sa dovtípila: paholok ju napálil!
Ach, tá hromovala!
Neprajte si počuť, ako toho svojho paholka preklínala, akú mu muziku hrala, aké belzebuby naňho privolávala!
Ale paholok si z toho nerobil nič. Rúbal ďaleko v lese sekerou a nepočul, ako gazdiná v studni vykrikuje.
Keď nasekal kopu dreva, povedal si:
Teraz už toho bude mať gazdiná v studni iste dosť. Blíži sa k večeru, je čas myslieť na návrat.
Išiel teda k studni. Gazdiná stále ešte mlela, ale už z posledku; úplne z toho ochrípla.
Paholok hodil do studne koniec povrazu a zavolal:
„Hej, gazdiná, chyťte sa! Vytiahnem vás, hovorím!“
Potiahol za povraz ..... taká ťarcha!
Čím to asi je? premýšľal. Keď som gazdinú spúšťal dolu, bola akoby dvakrát ľahšia. Nenašla ona napokon naozaj poklad?
Trochu si oddýchol a znova vzal za povraz. Ťahal, čo mal síl, až sa nad zrubom objavila hlava. Ale čo to len bolo za hlavu? Taká čierna a huňatá!
Čo sa to gazdinej stalo? podivil sa paholok. Veď nie je vôbec sebe podobná!
Potiahol ešte trochu a vydýchol úžasom. Zo studne vyliezla namiesto gazdinej strašná chlpatá obluda. Hlava ako sud, ruky ako hrable, oči ako bochníky.
Paholok div nepustil povraz z ruky, ale ten strašiak mu hovorí:
„Nepúšťaj povraz, snažne ťa prosím. Naveky ti to nezabudnem, nebudeš ľutovať, uvidíš!“
A tak ho teda paholok vytiahol na svetlo sveta.
„A čo si ty zač?“ pýta sa ho. „Odkiaľ si sa tu vzal?“
„Odkiaľže by som sa vzal,“ odpovedal huňáč. „Zo studne! Žil som tam peknú radu rokov a bol by som tam žil ďalej, keby nebolo tej zlej baby. Zvalila sa ako sneh zo strechy, celý deň hundre a reptá, nie je možné to vydržať. Vďaka, že si ma od nej vyslobodil. Dám ti za to pol kráľovstva. Chceš?“
„Chcem,“ hovorí paholok. „Pol kráľovstva, to si dám páčiť.“
„Tak počúvaj. Ja žiadne kráľovstvo nemám, len to pod zemou, a odtiaľ ma vyhnala tá strašná ženská. Ale v susednej ríši žije bohatý cár a ten má krásnu dcéru. Urobíme to takto: ja sa pretrem do paláca a privolám na cárovu dcéru chorobu. Začne to s ňou všelijako krútiť a hádzať a triasť, no a cár, ako býva zvykom, sľúbi pol svojej ríše tomu, kto ju vylieči. A vtedy sa hneď do toho pustíš. Pôjdeš rovno do tej ríše a povieš: Veďte ma k cárovnej, ja ju vyliečim. Privedú ťa k nej a ty, ako vojdeš do jej komnaty, zo všetkých síl vykríkni: Choď preč! a nazvi ma menom.“
„A akým?“ opýtal sa paholok.
„Ale nazvi ma hoci chlpatý hastroš. Tak mi nadávala celý deň tá zlá ženská v studni. Ako zavoláš: Choď preč, hastroš chlpatý!, ja hneď utečiem. Cárovná sa uzdraví a ty dostaneš polovicu ríše. Maj sa však na pozore: túto cárovnú vyliečiš, ale k druhej sa ani nepribližuj! Možno že privolám chorobu ešte na druhú cárovnú a že tiež ochorie. Prídu k tebe, aby si ju liečil, ale ty nechoď. Ak ma neposlúchneš a pôjdeš, bude s tebou koniec. Budem s tebou tak krútiť a zmietať, až ťa utrápim na smrť.“
No dobre. Chlpatý hastroš sa vybral do susednej ríše a paholok sa vrátil na statok.
Zlú gazdinú už zo studne nevytiahol: Len nech si tam dolu ešte pekne pobudne!
Zanedlho sa po širokom svete rozniesla zvesť, že v takej a takej ríši ochorela cárova dcéra. Kto by ju vyliečil, tomu že dá cár pol ríše a nazve ho svojím zaťom.
Ako paholok o tomto všetkom začul, pobral sa a ponáhľal do susednej ríše.
Keď tam dorazil, išiel rovno do cárskeho paláca a hovorí:
„Veďte ma k cárovej dcére, som slávny lekár a v okamihu ju vyliečim.“
Odviedli ho k cárovej dcére; ležala v posteli žltá ako cibuľa a celá sa triasla a zvíjala a zmietala, až bolo smutno pozerať. Naozaj, celkom ju ten netvor zo studne umoril. Paholok pristúpil bližšie a z plného hrdla vykríkol:
„Hej, hastroš chlpatý, choď preč!“
V tom okamihu sa cárova dcéra utíšila, usmiala sa na vankúšoch a na lícach jej zahral rumenec, ako keby ju nikdy žiadna choroba netrápila.
Čo cárovi zostávalo? Dal paholkovi pol ríše a pridal k tomu dcéru.
Tak sa stal paholok cárovým zaťom a žil so ženou v pokoji a šťastí.
Vtedy sa ale hastroš odobral do druhej ríše a tiež tam začal trýzniť cárovu dcéru. Cár sa zarmútil. Zvolal množstvo všelijakých lekárov, cárovu dcéru liečil zámorskými liekmi, ale nič jej nepomáhalo, choroba s ňou lomcovala čoraz viac. A vtedy kdosi cárovi povedal o znamenitom doktorovi.
Cár ihneď vyslal rýchlych poslov do susednej ríše. Paholok však nešiel, dobre si pamätal, čo mu hastroš povedal, a bál sa.
Cár vyslal nových poslov. Rozkázal im, aby odkázali: ak sa znamenitý doktor nedostaví a nevylieči jeho dcéru, vytiahne cár na susednú ríšu poľom a všetko do posledného kamienka zničí, všetkých do jedného pobije.
Čo mal teraz paholok robiť? Ak pôjde, znamená to smrť pre neho, a ak nepôjde, bude z toho skaza pre celú ríšu.
Premýšľal, uvažoval a napokon sa rozhodol:
„Než aby zahynuli tisíce, to nech radšej zahyniem sám.“ ..... a išiel.
Cár cudzej ríše ho privítal so všetkými poctami a odviedol ho ihneď k chorej dcére. Paholok pristúpil k cárovnej a zvučne rozkázal:
„Hej, hastroš chlpatý, choď preč!“
Chlpáč vyskočil a vrhol sa na paholka ako zbesilý.
Ale paholok nestratil hlavu.
„Maj sa na pozore, hastroš!“ zvolal. „Zlá baba vyliezla zo studne. Všade ťa hľadá. Počuješ, už sa valí po schodoch, už je tu!“
Huňáč sa striasol a vyskočil oknom von. Len ešte stihol vykríknuť:
„Nikdy ma už k ľuďom nezlákaš! Utečiem do svojej studne a budem si žiť tam.“ Ako sa ale chlpatý hastroš so zlou babou v tej studni znášali, o tom už nevieme nič.