Rumpelštilcok

Žil raz jeden chudobný mlynár, ktorý mal krásnu dcéru. Raz sa mu prihodilo, že sa dostal do reči s kráľom a povedal: „Ja mám dcéru, ktorá vie usukať slamu na zlato!“ Kráľovi, ktorý sa k zlatu mal ako hrdlička k hrdličke, sa toto umenie zapáčilo, a tak si prikázal, aby k nemu mlynárova dcéra čo najrýchlejšie prišla. Potom ju zaviedol do komnaty, ktorá bola plná slamy, pristrčil jej kolovrat aj s vretienkom a povedal: „Ak cez noc neusukáš všetku slamu na zlato, zomrieš!“ A bolo to! Potom zamkol dvere a odišiel.

V dievčine by sa krvi nedorezal. Kto to kedy videl usukať slamu na zlato? S úľakom prišiel aj strach, a tak tam v troch sedeli na slame a od samej bezradnosti im tiekli slzy po lícach. Do toho náriekania sa zrazu otvorili dvere, dnu vošiel mužíček malý ako prst a povedal: „Dobrý večer, slečna mlynárka, prečo tak usedavo plačeš?“ „Ach,“ povzdychla si: „mám usukať slamu na zlato, ale neviem to.“ Tu mužíček povedal: „A čo mi dáš, keď ti to usukám?“ „Tieto koráliky.“ odvetila. Mužík si ich vzal, sadol si ku kolovratu, trikrát šliapol a trikrát zatočil; a tu máš, čuduj sa svete! cievka bola plná zlatej nite! Schmatol ďalšiu cievku, opäť trikrát šliapol a trikrát zatočil a aj druhá cievka bola plná. A tak to išlo až do rána, keď bola všetka slama usukaná a cievky plné zlatých nití. Veď aj kráľovi, keď prišiel, poskočilo srdce od radosti, ale keďže s jedlom rastie chuť a kto má hrniec, chce aj pokrievku, zaviedol dievča do inej, ešte väčšej komnaty plnej slamy, aby ju v noci znova usukala, ak jej je život milý. A bolo to!

V úľaku a strachu si prisadla panika a bolo zase plaču a náriekania, až to prilákalo toho mužíčka malého ako prst, ktorý sa ponúkol, že pomôže, ale musela mu za to dať svoj prsteň. Do ranného kikiríkania bola práca hotová, z čoho bol kráľ opäť nadšený, ale chamtivosť mu sedela pevne v zátylku. Zaviedol dievča tentoraz do naozaj obrovskej komnaty naplnenej slamou a povedal: „Musíš priasť ešte túto noc, ak to dokážeš, staneš sa mojou ženou.“ To bolo od toho kráľa šikovné, kde by aj zohnal bohatšiu ženu ako tú, čo vie slamu usukať na zlato.

Tentoraz nemusela privolávať mužíčka slzami a nárekom, len čo za kráľom zaklapol zámok, bol tu: „Čo mi dáš, keď ti aj tentoraz slamu usukám?“ „Už nemám nič, čo by som ti mohla dať!“ povedala smutne. „Tak mi sľúb, že keď sa staneš kráľovnou, dáš mi svoje prvé dieťa.“ „No, kto vie, ako to všetko bude.“ pomyslelo si dievča, lebo kráľovské sľuby majú dlhé nohy a ujdú skôr, než by sa človek obzrel. Aj tak si z tej šlamastiky inak pomôcť nevedela, a tak mužíkovi sľúbila, čo si želal. K jej veľkému prekvapeniu však kráľ, keď ráno prišiel a našiel všetko, ako si prial, dal hneď vystrojiť svadbu a ona sa naozaj stala kráľovnou.

A bežal čas, ako to býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Zišiel sa rok s rokom a kráľovná porodila krásne dieťa. Na mužíčka malého ako prst dávno zabudla, keď tu sa jedného rána objavil v jej komnate a povedal: „Teraz mi daj, čo si sľúbila.“ Kráľovná sa veľmi zľakla a ponúkala mužíkovi všetky poklady ríše, len keď jej dieťa ponechá, ale ten povedal: „Nie, nie! To dieťa je mi milšie ako všetky poklady sveta.“ A tak to kráľovná skúsila zase so slzami a nárekom, až sa nad ňou mužík zľutoval a povedal: „Dám ti tri dni na rozmýšľanie, ak v tej lehote uhádneš moje meno, môžeš si dieťa ponechať.“ A tak kráľovná celú noc rozmýšľala nad všetkými menami, ktoré kedy počula, a k tomu vyslala jedného posla, aby sa po celej ich ríši pýtal na nové mená.

Keď sa mužíček prvého dňa objavil, kráľovná to na neho skúsila s Kašparom, Melicharom a Baltazarom a potom vymenovala všetky mená, ktoré poznala, ale pri každom mužík vyhlásil: „Tak sa nevolám!“ Druhého dňa sa kráľovná vypytovala všetkých ľudí naokolo a potom pre mužíčka mala najneobyčajnejšie a najpodivuhodnejšie mená ako Rebrovníček, Hrdonožka a Skopček, ale ten trval na svojom: „Tak sa nevolám!“ Tretieho dňa sa vrátil posol a rozprával: „Nové meno nemám žiadne, ale keď som dorazil na jednu vysokú horu, našiel som tam chalúpku, pred ktorou horel ohníček a okolo poskakoval a výskal mužíček a k tomu si popevkoval: ‚Pečiem chlieb, pivo varím, na zámku ma čakajú, len ohníčku sa zverím, že ma Rumpelštilcok volajú!‘“ Kráľovnej odpadol kameň zo srdca! To vám bola rana!

Keď sa mužíček objavil po tretí raz, povedal: „No, pani kráľovná, ako sa volám?“ Kráľovná odvetila: „Voláš sa Kuneš?“ „Tak sa nevolám!“ „Si teda Janko?“ „Tak sa tiež nevolám!“ „A čo teda Rumpelštilcok?“ „To ti diabol našepkal! To ti diabol našepkal!“ kričal mužíček celý bez seba od zlosti. A ako sa v ňom tá zlosť varila, dupol si pravou nohou tak zúrivo, až sa pod ním prelomila podlaha a on uviazol v škáre. To mu bolo na ešte väčšiu zúrivosť, tak sa oboma rukami schmatol a roztrhol na dve polovice.