Popletený Kubo

Na samom konci dediny mal chalupu jeden gazda, volal sa Kubo. Jedni o ňom hovorili, že viac zabudol, než sa naučil, a iní zase: Kým sa iný potkne, on už leží. Raz sa Kubo vrátil z mesta, kam viezol na predaj prasa. Voz nechal stáť vonku, a len čo vošiel do izby, žena mu vraví:
„Kubo, zajdi do lesa a dovez drevo!“
Piekla práve na ražni mäso. Kubo prešľapoval z nohy na nohu, bol by si radšej ľahol na pec. Ale žena po ňom blysla očami, že len špitol kdesi čosi, otočil sa, popchol volka a šiel do lesa. Na jednej jedli si vyhliadol obrovskú suchú vetvu, hrubú ako noha.
„Tá sa mi práve hodí,“ vravel si. „Ale zariadim to šikovne, aby som sa veľmi nenadrel. Postavím voz pod jedľu, aby vetva spadla rovno na voz, keď ju odrežem.“ Vyškriabal sa hore, sadol si obkročmo na vetvu a začal ju sekať, až triesky lietali. Bil do nej dobrú chvíľu a vtom ráchs a prásk! Vetva zapraštala a celá sa zrútila na zem. Horšie bolo, že s ňou sa zrútil dolu aj Kubo. Ako by nie, keď odsekol vetvu, na ktorej sedel! Kým stihol vykríknuť, zasa ráchs a prásk! Ťažká vetva padla na vola i na voz a za ňou spadol ešte Kubo.
„Jojoj, jojoj,“ nariekal a siahal si na hlavu, na nohy a po celom tele. Všetko mal celé, lenže všade samé hrbole, širák stratil a z nohavíc a haleny mu viseli handry. Keď zodvihol hlavu a obzrel sa, nohy sa mu roztriasli. Volko ležal pod vetvou a nehýbal sa. Tu bola každá pomoc márna. Čo sa stalo, to sa stalo. Kubo schmatol sekeru a skrúšene sa bral domov. Cesta viedla popri rybníku. Díva sa ..... plávali na ňom divé kačice.
„Hej .....,“ vravel si, „zabijem nejakú, donesiem ju žene a udobrím si ju za toho vola a za voz.“ Namieril, rozpažil sa a plesk sekerou medzi kačice. Tie sa rozpŕchli a rozleteli na všetky strany a sekera žblnk, zmizla pod vodou.
Čo teraz? Kubo sa chystal vliezť do vody, že sekeru nájde a vylovi. Ale potom ho napadlo niečo lepšie. Siahol do opasku, kde mal zlatky za predané prasa, a hvizd .....! Začal hádzať peniaze do rybníka. Vravel si: Kde to cinkne, tam leží na dne sekera. Takto ju nájdem rýchlejšie a pohodlnejšie a ani sa nezmočím. Hádzal po jednom, ale za chvíľku vyhádzal všetky zlatky, a predsa to nezacinkalo.
„To je čudná vec! Škoda tej sekery,“ povzdychol si a s prázdnymi rukami sa šinul domov. Žena ho už netrpezlivo vítala:
„Že už ideš! Teba poslať po smrť! Poď, budeš točiť ražeň a ja si skočím k susedke požičať cibuľku.“
To sa Kubovi hodilo, aspoň nemusel nič rozprávať o voze, o volovi ani o peniazoch. Točil ražňom, mäso sa opekalo, až to vonialo po celej chalupe i dvore. Tá vôňa pritiahla ich psa. Postavil sa medzi dvere, zodvihol papuľu a krútil chvostom.
„Aha, chcel by si? Z toho nič nebude, milý braček,“ vravel Kubo. „Strať sa, odkiaľ si prišiel. To je pre ženušku a pre mňa, veď som sa dnes poriadne nadrel.“
Ako si na to spomenul, dostal veľký smäd. Napadlo ho, že v komore stojí bečka s pivom. Pustil ražeň, odskočil do komory a pustil pivo z bečky do krígľa. V tom sa obzrie späť do kuchyne ..... akoby vedľa neho udrel hrom! Psisko sa rúti z kuchyne von a pečienku nesie v papuli.
„Hohó, braček, počkaj!“ vykríkol Kubo. Že mal v ruke práve tú pípu, vytrhol ju z bečky a hybaj s ňou po psovi. Ale ten už zmizol za vrátami. Kubo hneď za ním, pes hop cez plot, hop cez priekopu do kapustnice, z kapustnice do obilia a bol preč.
„To som ho prehnal!“ zasmial sa Kubo. „Uháňal ako splašený zajac.“
V tom si spomenul na pivo. Beží do komory ..... tam po členky piva, už tieklo cez prah do kuchyne.
„Ej, škoda toho piva!“ zaúpel Kubo. Napadlo ho, že by mal rozliate pivo vysušiť, kým sa žena vráti od susedky, inak bude oheň na streche. Hneď si vedel rady. Vybehol hore, vzal tam vrece pšeničnej múky a vysypal ju na pivo. Lenže piva vytiekla celá záplava a tak musel na sýpku ešte niekoľkokrát. Za chvíľu šťastne vysypal celých sedem vriec peknej múky. V tom sa žena vracia späť. Zaplieskala rukami:
„Čo tu vyvádzaš?“
„To nič, ženuška. Vytieklo trochu piva, zaprášil som to popolom!“
„Popolom? Veď nemám oči? Veď je to najlepšia múka!“ volala žena a zlosť s ňou lomcovala. „A kde je pečienka?“
„Odniesol ju pes. Keby si videla, ako som ho prehnal! Od strachu nevedel, kam beží.“
„A kde je voz a vôl, že ich nevidím ani pred chalupou, ani na dvore? A kde máš drevo?“
„Drevo som narúbal, mala si vidieť, akú hrubú vetvu. Lenže spadla práve na vola. No, už je po ňom. Ale čo, bol lenivý, aj tak som rozmýšľal, že si kúpime iného.“
„A kde máš peniaze za prasa? Povedz mi už všetko naraz!“
„No, peniaze ležia v rybníku a sekera tiež. Veľmi nechýbalo, bol by som ti doniesol peknú kačičku na plech. Nerob si starosti, krstný nám dlží pätnásť grajciarov, keď ich vráti, kúpime si novú sekeru, a možno aj dve.“
„Kubo!“ lomila žena rukami. „Toto prekračuje všetko. Ty vyvádzaš horšie ako malé decko. Vieš čo? Pošlem ťa do školy. Nech pán rektor z teba aj kožu stiahne, len keď ťa trochu vychová.“
Požičala od susedovej dcérky abecedár, dala mu pár buchiet a hneď na druhý deň ráno ho vypravila do mesta do školy. Kubo sa vliekol, čo noha nohu mine, na staré kolená sa mu do školy nechcelo. V tom mu čosi pod nohami zacinkalo, pozrie sa, oho! Na ceste ležalo kožené vrecúško. Rozviazal ho ..... svietili v ňom samé zlatky a každý ako čerstvo razený. Kubo si vravel:
„Toto mi samo nebo posiela za všetky tie včerajšie škody.“ Zaviazal ho a strčil do vrecka.
Keď škola skončila, bral sa tou istou cestou domov. Na lúke ho dohonil vyobliekaný pán na koni, na hlave klobúk s perím a pri krku čipkovaný golier. Štuchol Kuba bičíkom do rebier a pýtal sa:
„Nenašiel si tu kožené vrecúško?“
„Našiel, milostpane, našiel.“
„A kedy? Hovor pravdu!“
„Milostpane, to sa stalo, keď som išiel prvýkrát do školy,“ vypravil zo seba Kubo.
„To bolo tak pred päťdesiatimi rokmi, čo?“
Pán mávol rukou, švihol koňa a zmizol v prachu. Kubovi zostal mešec plný zlatiek! Sadol si na medzu a po jednom tie peniaze počítal. Bolo ich veľa! Kubo si vravel:
„Keď mám toľko peňazí, stane sa zo mňa pán. Kdeže, sedliactvo zavesím na klinec. Kúpim si vraného koňa, hodvábne šaty, zlatý prsteň, za pasom budem mať pištoľ a po boku kord. Všetci vojaci ma budú poslúchať. Alou! vykríknem a poženieme sa do boja, ja v prvom rade. V tom priletí guľka a pri mojom šťastí ma trafí rovno do hlavy, spadnem z koňa a budem mŕtvy. Budem ležať v tráve, liezť po mne budú mravce a všetci ma budú oplakávať.“ Ako na to pomyslel, začal nahlas nariekať:
„Ach, že si tie peniaze nevzal ten pán! Bol by zahynul on, a nie ja.“ Zastavil sa nad ním akýsi tulák a pýtal sa:
„Strýčko, čo sa vám stalo za nešťastie?“
„Veru stalo, ešte sa mi len stane, priateľu, tá najhoršia vec, čo sa môže prihodiť. Ani sa radšej nepýtajte.“
„Len mi to povedzte, možno si uľavíte.“
Kubo mu všetko rozprával a utieral si slzy. Tulák spoznal, akého Kuba má pred sebou, zamyslel sa a vravel dobromyseľne:
„Strýčko, viete čo? Najlepšie urobíte, keď mi tie dukáty dáte.“
„Milý priateľu, vy by ste si ich vzali? Čo by ste za tú službu odo mňa chceli?“
„Dáte mi za to len svoj širák a topánky. Ja to pre vás rád urobím. Nech ma na vojne zabijú, nikoho na svete nemám, žiadny majetok ani rodinu, živú dušu, čo by za mnou smútila.“
Kubo mu hneď strkal mešec, vnútil mu topánky a širák, mnohokrát mu ďakoval a uháňal odtiaľ, aby si to tulák náhodou ešte nerozmyslel. Keď prichádzal k domovu, už sa trochu upokojil a vravel si:
„To bude ženuška rada, až jej poviem, ako som o vlások unikol smrti. Tá bude pozerať, aký som múdry a ako som to všetko pekne zariadil! Konečne bude na mňa pyšná a odpustí mi ten včerajšok. A večer ..... “