Oklamaný čert

Keď niekto zíde v tmavom lese z pravej cesty a blúdi, nie je mu dobre ani veselo. Keď ešte k tomu vie, že ten les vraj patrí čertom, ktorí sa noc čo noc preháňajú medzi stromami v divokých naháňačkách, strašne škrípu zubami a blýskajú ohnivými očami, ojoj! To prichádza pomaly na človeka strach, krv mu stydne v žilách a srdce mu pomaly padá do nohavíc. Keď je tým zablúdeným nejaký nebojsa, je mu však všetko jedno.
Raz zablúdil v takom lese jeden poľovník. Zastrelil podvečer obrovského losa, začal ho deliť a pripravovať si dobrú večeru. Nevšimol si však, že sa už skoro stmieva, a kým nanosil drevo na oheň, bola zrazu tma, že by ju mohol krájať. Poľovník zapálil malý plamienok, pomaly prikladal a už sa chystal na prípravu pečienky. Oheň praskal, iskry poletovali, dym sa strácal medzi konármi. Mäso čoskoro zavoňalo a tma bola veselšia. Lenže oheň a vôňa čoskoro ukázali čertom, kde poľovník je. Bolo im čudné, že sa ten človek nebojí. Poslali preto jedného hlúpeho diabla, aby sa na tú pečienku pozrel zblízka, a povedali mu:
„Je sám a sedí, toho ani nemusíš naháňať, len choď.“
Čert bol chudý, že by sa mu dali rebrá spočítať. Čím bol bližšie k ohňu, tým väčší hlad dostával. Sliny sa mu zbiehali, a čo ešte len, keď uvidel piecť sa mäso! Premohol svoj strach a zakričal:
„Prepadol si peklu! Lovil si v našom lese, a ešte si zastrelil nášho najväčšieho losa! Ako sa voláš?“
Poľovník sa trochu zľakol, keď znenazdajky začul ten vŕzgavý hlas. Keďže však mal filipa, sedel pokojne ďalej, akoby dvakrát do roka rozprával s nejakým čertom, a obracal mäso, aby sa dobre prepieklo. Čert zlostne zopakoval:
„Pýtal som sa, ako sa voláš!“
Poľovník sa začudovane zatváril a vraví:
„Ja? Odmalička mi hovorili až doteraz Jasám.“
„Peč ďalej, mäso tak vonia, že sa najprv najeme, a až potom pôjdeme do pekla. Mám takú chuť, že sa už nemôžem dočkať.“
Čert sa posadil k ohňu, natiahol ruky a nohy k teplu a nosom naberal najmilšie vône, aké mu len pečienka poskytovala. Poľovník vzal misku a začal zbierať loj odkvapkávajúci z pečienky. Keď bola nádoba plná, zrazu sa otočil k čertovi, mávol rukou a chrst! Horúci loj obarilo čertovskú kožu, až sa z nej zadymilo. Diabol začal revať od bolesti, vyskočil a utekal rýchlo preč, medzi ostatných čertov. Tí ho hneď obkľúčili a pýtali sa:
„Čo je? Prečo kričíš? Kto ti ublížil? Kto ťa obaril?“
„Jasám! Jasám!“
A poskakoval a opakoval to nešťastné meno stále ďalej. Čerti sa mu smiali:
„Tak ty nekričíš? Ty jasáš? Tak jasaj!“
„Nie, to Jasám! Chyťte ho!“ kričal čert, div nevyskočil od zlosti z kože.
„Tak jasaj, keď sa ti chce,“ povedali mu ostatní a rozbehli sa po celom lese.
Poľovník nečakal. Uhasil oheň a utiekol preč. Našiel potom šťastne cestu a čoskoro bol doma. Viackrát už do čertovského lesa nešiel.