Medvedí princ

Jeden kupec šiel raz na trh a pýtal sa svojich troch dcér, čo im má doniesť domov. Tá najstaršia povedala: „Ja chcem perly a drahokamy.“ „Mne,“ povedala tá prostredná, „môžeš kúpiť nebesky modré šaty.“ Tá najmladšia však povedala: „Na svete by mi nebolo nič milšie ako jeden jediný strapec hrozna.“ Keď kupec prišiel na trh, čoskoro videl perly a drahokamy, koľko si len želal, zohnať blankytne modré šaty ho tiež nestálo nijakú námahu, ale strapec hrozna nebol na celom trhu nikde k dostaniu. Z toho bol kupec veľmi smutný, lebo práve tú najmladšiu dcéru mal najradšej. Keď išiel celý zamyslený domov, prišiel mu do cesty mužíček, ktorý sa ho spýtal: „Prečo si taký smutný?“ „Ach,“ odvetil kupec, „mal som najmladšej dcére doniesť strapec hrozna, ale nijaké hrozno som na trhu nezohnal.“ Mužíček povedal: „Choď pár krokov po tejto lúke, prídeš k veľkému vinohradu, stráži ho samozrejme jeden biely medveď, ktorý bude strašidelne bručať, ale nedaj sa vystrašiť, hrozno nakoniec získaš.“

Kupec teda išiel a stalo sa, ako mužíček povedal. Vinohrad strážil biely medveď a ten naňho už z diaľky bručal: „Čo tu chceš?“ „Buď taký dobrý,“ povedal kupec, „a dovoľ mi vziať si jeden strapec hrozna pre moju najmladšiu dcéru, len jeden jediný.“ „Nič nedostaneš,“ povedal medveď, „ak mi nesľúbiš, že mi dáš to prvé, čo stretneš, keď sa vrátiš domov.“ Kupec sa dlho nerozmýšľal a medveďovi to sľúbil, a tak si mohol odtrhnúť strapec hrozna a spokojne sa vydať na cestu domov. Keď však prišiel domov, vybehla mu v ústrety tá najmladšia, lebo jej sa po ňom najviac cnelo a nevedela sa dočkať, kedy ho znova uvidí. A keď zbadala v jeho ruke strapec hrozna, padla mu okolo krku a od samej radosti sa nevedela udržať. Ale kupec bol zrazu naozaj smutný a nesmel povedať prečo, len celé dni čakal, kedy príde biely medveď a bude od neho žiadať jeho milované dieťa.

A čas bežal, ako je jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Práve uplynul jeden rok od chvíle, keď doniesol strapec hrozna z medvedieho vinohradu, tu do jeho domu naozaj vpadol biely medveď, postavil sa pred vyľakaného kupca na zadné a povedal: „Teraz mi daj to, čo si stretol ako prvé, keď si prišiel domov, inak ťa zožeriem!“ Ale kupec nebol celkom bez rozumu, a preto povedal: „Tak si vezmi môjho psa, ten vybehol hneď z dverí, keď ma uvidel prichádzať.“ Ale medveď začal hlasno bručať a povedal: „To nie je to pravé, ak svoj sľub nedodržíš, zožeriem ťa!“ Tu kupec povedal: „Tak si vezmi tú jabloň pred domom, tú som stretol prvú.“ Ale medveď zabručal ešte hlasnejšie a povedal: „To tiež nie je to pravé, ak okamžite nesplníš svoj sľub, zožeriem ťa!“ Tu už nič viac nepomohlo, kupec musel vydať svoju najmladšiu dcéru. Pred dom predišiel koč, do ktorého ju medveď zaviedol, posadil sa vedľa nej a odišli preč. Po nejakom čase koč zastal na zámockom nádvorí a medveď dievča zaviedol do zámku, kde ju priateľsky privítal. Tu je od tejto chvíle doma ako jeho žena a všetko, čo jej na očiach uvidí, jej splní.

A čas bežal, ako je jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Dievča si na zámku žilo tak spokojne, že za nejaký čas už ani nepomyslelo na to, že jej muž je medveď. Len dvom veciam sa stále čudovalo, prečo jej muž v noci neznesie nijaké svetlo a na dotyk je vždy taký studený. Keď u neho nejaký čas bývala, spýtal sa jej: „Vieš, ako dlho tu už si?“ „Nie,“ povedala, „na čas som za celú tú dobu ani nepomyslela.“ „Tým lepšie,“ povedal medveď, „teraz je to práve rok, preto sa vydaj na cestu, navštívime tvojho otca.“ To urobila s veľkou radosťou, a keď prišla k otcovi, vyrozprávala mu o svojom živote na zámku. Keď sa s ním potom lúčila, otec jej tajne podsunul zápalky, aby to medveď nevidel, ale ten to postrehol a nevrlo zabručal: „Ak toho nenecháš, zožeriem ťa.“ Vzal svoju ženu na zámok, kde spolu opäť žili.

A čas bežal, ako je jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Za nejaký čas medveď povedal: „Vieš, ako dlho tu už si?“ „Nie,“ odvetila, „čas tu vôbec nevnímam.“ „Tým lepšie,“ povedal medveď, „si tu práve dva roky, preto sa priprav na cestu, opäť navštívime tvojho otca.“ Tak to urobila a išlo to všetko ako po prvý raz. Ale keď bola u otca na návšteve po druhý raz, medveď prehliadol, že jej tajne podsunul zápalky. Len čo sa spoločne vrátili na zámok, nevedelo sa dievča dočkať, kedy bude noc a medveď bude vedľa nej spať v posteli. Potom opatrne zapálila svetlo a vtedy sa od čírého úžasu a radosti naľakala, lebo vedľa nej ležal krásny mladík so zlatou korunou na hlave, ktorý sa na ňu usmial a povedal: „Najkrajšia vďaka, že si ma vyslobodila, bola si ženou zakliateho princa, teraz oslávime skutočnú svadbu, lebo som kráľ tejto krajiny.“

Čoskoro celý zámok ožil, zo všetkých strán prišli sluhovia a komorníci a priali pánovi kráľovi a kráľovnej šťastie.