O vernom Pavlovi

Bol raz jeden španielsky kráľ, ktorý sa vybral na lov, ale po nejakej zveri nebolo ani chýru ani slychu, keď tu v lese začul nárek, a keď sa za tým hlasom vydal, našiel malého chlapčeka, ktorý tam plakal. Zabalil ho do svojho plášťa a zaniesol na zámok, kde ho nechal vychovať spolu so svojím synom, princom Ferdinandom, a dal mu meno Pavol. Keď mali obaja osemnásť rokov a boli z nich statní mládenci, chceli sa poobzerať po svete a vydali sa na more. Nedoplávali však ďaleko, keď ich loď napadli piráti a obaja upadli do zajatia. Bol to krutý zvrat osudu, ale ešte horšie bolo, keď ich predali ako otrokov a oni museli vykonávať tie najťažšie práce v sultánových záhradách. Ten sultán mal však prekrásnu dcéru, ktorá sa každý deň prechádzala po záhrade, kde títo dvaja pracovali, lebo ležala pod jej oknom. Keď videla vznešené a spôsobné vystupovanie tých dvoch otrokov, najmä princovo, pomyslela si, že títo dvaja nemôžu byť nízkeho pôvodu, a jedného dňa sa ich spýtala, z ktorej krajiny pochádzajú. Princ jej všetko porozprával, čo ju tak dojalo, že si chlapcov obľúbila a mnohé im dopriala. Museli jej každý deň niečo rozprávať, a čím viac jej rozprávali, tým ich mala radšej, najmä princa, kým napokon nepochopila, že je jej ten mládenec milší ako otec i matka, milší ako všetko na svete. Aj princ sa do nej z celého srdca zamiloval, a tak sa všetci dohodli, že ujdú. Pavol vymyslel lesť, ktorú aj použili.

Princezná si ľahla a robila, že je veľmi chorá. Tak sa do hlavného mesta zišli lekári z celého sveta, ale nikto nevedel zistiť, čo jej chýba. Napokon povedala: „Dovoľte mi presťahovať sa do letohrádku pri mori, možno sa mi tam bude dariť lepšie.“ Otec sultán ju tam dal hneď odviezť, a keď tam pobudla pár dní, povedala: „Tie záhrady naokolo sa mi vôbec nepáčia, lebo títo záhradníci vzácnym kvetinám, ktoré tu rastú, vôbec nerozumejú, pošlite mi iných!“ Aj toto jej želanie otec splnil, ale noví záhradníci sa jej tiež nepáčili a musel poslať iných, čo trvalo dovtedy, kým jej neposlal princa a Pavla a ona nepovedala: „Títo tomu rozumejú!“ Teraz nedočkavo čakali na loď, ktorá by ich odviezla do vlasti, ale dlho sa žiadna neobjavovala.

A čas bežal, ako to už býva, neúprosne a bez prestania.

Napokon jedného večera Pavol zazrel neďaleko plávať loď, na ktorej viala španielska vlajka. Hneď zavolal princa a princeznú, nasadli do člnka a veslovali k lodi. Keď sa priblížili, Pavol zavolal: „Hej, krajania, tu je španielsky princ, zachráňte nás zo zajatia a budete bohato odmenení.“ Keď kapitán počul, že v člnku je španielsky princ, hneď zastavil, vzal tých troch na loď a princovi preukázal veľkú úctu. Potom prikázal rýchlo napnúť plachty, a keďže vial priaznivý vietor, boli čoskoro tak ďaleko, že by ich nikto nedokázal dohnať. Pavol a princ sa dohodli, že každú noc bude jeden z nich v koši na sťažni držať stráž, aby ich sultán neprekvapil. Keď toho večera sedel Pavol v koši na sťažni, priletely okolo polnoci dve biele holubice, sadli si na sťažeň a jedna sa dala do reči: „Keď títo dolu pôjdu takto rýchlo ešte dva dni, budú doma. Sultán ich už nedohoní.“ „Ale on im môže uškodiť aj na pevnine,“ povedala druhá holubica. „A ako?“ „Pomocou koňa, ktorého pričaroval do kráľovského mesta. Keď ho princ uvidí, bude ho chcieť, vyskočí do sedla, ale kôň sa zdvihne a uletí s ním späť do Turecka.“ „Čo sa s tým dá robiť?“ „Niekto by musel toho koňa zabiť, ale nesmel by povedať prečo, inak do polovice tela skamenie.“ „Čo to hovoríš?!“ Keď dohovorili, zamávali krídlami a odleteli preč. Mládenec však všetkému rozumel, lebo sa narodil v lese, kde usilovne načúval vtákom, kým neporozumel ich reči; teraz za ten dar ďakoval bohu. Nasledujúceho večera chcel princ držať stráž, ale Pavol mu povedal: „Nechaj to na mne, bude to tak lepšie.“ Princ súhlasil a on bdel aj tejto noci. Okolo polnoci opäť priletely tie dve holubice, sadli si do koša a rozprávali sa. Jedna povedala: „Ešte jeden deň a títo dolu sú doma.“ „Ale princ by sa mal doma mať na pozore,“ povedala druhá. „Ako to myslíš?“ „Sultán poslal jedovatého pavúka, ktorý vyleze na svadobný stôl a nakvapká do princovho pohára jed. Hneď ako sa princ napije, padne mŕtvy na zem.“ „Čo sa s tým dá robiť?“ „Niekto by mohol pohár prevrhnúť a tým zabiť toho pavúka, ale ak povie, prečo to urobil, premení sa na soľný stĺp.“ „Čo to hovoríš?“ Potom sa holubice opäť zdvihli a odleteli.

Nasledujúceho dňa pristála loď pri španielskych brehoch a v kráľovskom meste zavládla radosť. Len čo sa rozniesla správa, že princ je opäť tu, vyšiel všetok ľud a s jasotom ho zdravil. Keď teraz šiel v slávnostnom sprievode, musela ísť sultánova dcéra po jeho pravej a Pavol po ľavej strane, lebo povedal: „Týmto dvom ďakujem za slobodu a život a budem ich vysoko ctiť až do smrti.“ Stará kráľovná matka musela ísť v kočiari za ním. Keď šli cez trh, stál tam muž s krásnym koňom, ktorý sa princovi tak páčil, že ho hneď kúpil a chcel sa naň vyšvihnúť. Vtedy k nemu pristúpil Pavol, vytasil meč, koňa prebodol a ten sa zvalil mŕtvy na zem. Princ sa na priateľa prekvapene pozrel a povedal: „Čo si to urobil? Prečo si mi pokazil radosť?“ „To je čistá závisť, synku,“ povedala stará kráľovná, ktorá Pavla nemohla vystáť. On nemohol povedať iné než: „Muselo to tak byť, pane, nepýtajte sa prečo.“

Na druhý deň bola svadba, a keď sedeli pri tabuli, Pavol nič nejedol ani nepil a stále len pozoroval obrus. „Vidíš, ako je nahnevaný, môj syn, to je čistá závisť,“ povedala stará kráľovná. Zrazu Pavol uvidel, ako z jedného záhybu obrusa vyliezol pavúk a svojím čiernym jedovatým telom sa zavesil na princov pohár, ako doň kvapká jednu kvapku jedu za druhou. Vtedy princ siahol po pohári, ale Pavol doň v tom istom okamihu vrazil, takže sa víno rozlialo po stole. „Tu vidíš, synku, celkom jasne, že on samou závisťou už nevie, čo robí!“ zvolala kráľovná: „Na tvojom mieste by som ho hneď hodila do väzenia.“ Po hostine si princ zavolal Pavla k sebe, išiel s ním do záhrady a povedal: „Teraz mi, Pavol, povedz, prečo si prebodol toho krásneho koňa a prevrhol môj pohár.“ „To vám nesmiem povedať, preto ma k tomu nenúťte, bolo by to moje nešťastie a vám by to neprinieslo nijaké šťastie,“ povedal Pavol, ale princ naňho naliehal, že mu to musí povedať, aby o ňom stará kráľovná naďalej nesmýšľala tak zle. Napokon už Pavol nemohol viac odmietať a povedal mu, prečo zabil koňa, v tom okamihu skamenel do polovice tela. „Keď som už napoly kameň, môžem byť aj celý,“ povedal a rozprával, prečo prevrhol pohár, v okamihu z neho bol soľný stĺp. Vtedy bol princ nešťastný a nahlas nariekal, že takú vernosť tak zle odmenil. Nechal soľný stĺp zaniesť na zámok a každý deň k nemu chodil a smutne ho pozoroval.

A čas bežal, ako to už býva, neúprosne a bez prestania.

Uplynul rok a žena mu darovala dieťa, keď tu sa mu jednej noci prisnilo, že kameň prehovoril: „Môžeš ma vyslobodiť, ak zabiješ svoje dieťa a potrieš ma jeho krvou.“ To prišlo otcovskému srdcu, ktoré práve tak vrúcne myslelo na svoje dieťa, naozaj kruté, takže sa ľahko presvedčilo, že sen môže byť len sen ako iné. Druhú noc sa mu však prisnilo to isté, a tak posmutnel, a keď sa sen opakoval aj tretej noci a soľný stĺp k tomu ešte povedal: „Ak ma nevyslobodíš dnes, tak zostanem naveky soľným stĺpom,“ princ si pomyslel, že sa už nesmie viac zdráhať, vernosť musí odplatiť vernosťou. So svitaním vstal, vzal z kolísky dieťa, zo steny svoju dýku a išiel do komnaty, kde stál soľný stĺp. Úbohé dieťa ešte raz pobozkal a zdvihol vražedný nôž, aby ho zabil, keď tu kameň ožil a Pavol mu zadržal ruku skôr, než dieťa utrpelo ujmu.

Teraz až zavládla na zámku skutočná radosť! Nastal tam celkom iný život, lebo všetci ľudia mali teraz verného Pavla radi dvojnásobne. Princ mu daroval v blízkosti hlavného mesta jedno grófstvo a neubehol ani deň, v ktorom by sa tí dvaja nevideli.