Múdry švec

Bol jeden švec, mal pekný domček a pár pekných kúskov poľa a choval aj pár kusov dobytka. Ale mal veľmi mäkké srdce, často ľuďom s dlhmi počkal a pre tú svoju dobrotu prichádzal o peniaze, až musel začať predávať polia, aby sa udržal nad vodou.
Predával, kým mal čo, ale nakoniec to došlo tak ďaleko, že už nemal žiadne polia a v maštali mu zostala len jediná kravička, tá najchudšia. Poradil sa s manželkou, že predá aj ju. Žena mu povedala:
„Ale čo za ňu dostaneš? Veď je chudá! Za tú ti veľa nedajú.“ Švec si spomenul, že má doma starý slabikár, ešte z čias, keď chodieval do školy, a povedal:
„Vieš čo? Vezmem slabikár, dám ho kravičke za jasle, nech sa niečo učí.“ „Ale choď,“ okríkla ho žena, „čo sa môže dobytča niečo učiť?“
„No, skúsim to.“
Priniesol slabikár a dal ho kravičke za jasle. Keďže bola hladná, oblizovala ho a bučala pri tom:
„Bú, bú, bú.“ Švec sa na to pozerá a hovorí:
„Pozrime sa, ako jej to ide! Už sa naučila čítať ú. A ako sú tie strany olízané, ako si v tom slabikári listuje!“
Keďže jej nemal čo dať do žrádla, kravička mu tretí deň pošla od hladu. Švec pozeral na to nešťastie, zamyslel sa a hovoril:
„V meste býva veľa vznešených pánov. Naložím kravu na trakár a odveziem ju tam. Tí páni si iste kúpia mäso z učenej kravy a utŕžim veľa peňazí.“
Vzal kravu na trakár a viezol ju k mestu. Tam ho zastavil policajt a spustil na neho:
„Počkajte, čo to veziete?“
„Svoju kravu, je učená a chcem ju tu medzi tými vznešenými pánmi predať.“
„Dobre, priateľ,“ hovoril policajt. „Ale do mesta s ňou nesmiete. Ostaňte s ňou za mestom na pasienku a tam si ju predávajte.“ Tak švec obrátil trakár, odviezol sa na pasienok a čakal na kupcov. Ale nikto neprichádzal. Až tu kravu zacítil jeden túlavý pes, pribehol na lúku, obiehal okolo kravy a štekal:
„Buf, buf!“ Švec ho odháňal a hovoril:
„Čože, na dlh? Kdeže, na dlh ti nič nedám.“ Ale keď nikto neprichádzal a pes naňho stále dorážal a štekal, švec mu povedal:
„No dobre, tak si tú kravu vezmite, ale zajtra nech mi tie peniaze doniesete. Počkám si na Vás v meste.“
Zhodil kravu z trakára a vybral sa domov. Cestou išiel popri jednej kaplnke a v nej stála socha svätého Jána. Švec si povedal: Pomodlím sa, aby mi svätý Ján dal dvesto zlatých, a uvidíme, či mi to pomôže.
Klakol si pred kaplnku a modlil sa. Práve tadiaľ išiel jeden lakomý handlár a viedol z trhu žriebä, ktoré si tam kúpil. Žriebä mu pretrhlo povraz a ušlo mu do lesa. Handlár schoval mešec s peniazmi do kaplnky, aby ho v lese nevytriasol, ševca si nevšimol a pustil sa chytať žriebä.
Švec sa modlí a modlí, až si zrazu spomenie: Musím sa pozrieť, či mi svätý Ján už niečo nadelil. Pozerá sa do kaplnky a tu to je!
Na zemi leží pekne schovaný mešec a je plný peňazí. Koľkože toho je? hovoril si švec. Počítal, a vychádzalo to na groš dvesto zlatiek, práve toľko, o koľko prosil. Strčil si mešec za košeľu a chce ísť preč, ale vtom je už handlár späť, ťahá ho za ruku a kričí:
„Človeče, to sú moje peniaze, dajte mi ich späť!“
„Akože Vaše,“ hovoril švec, „veď som si ich práve teraz vymodlil.
Dajte mi pokoj! Poberajte sa preč!“
„Ja Vás budem žalovať!“ hrozil handlár.
„Žalujte alebo nežalujte, tie peniaze patria mne.“
Chvíľu sa ešte ťahali, ale švec sa nedal a handlár musel odísť odtiaľ naprázdno.
Švec prišiel domov s trakárom, strčil ho na dvorček, vstúpil do izby,
žena sa ho pýta:
„Ako si pochodil, muž?“
„Všetko je dobré, žena. Pozri sa, koľko mám peňazí! To mi nadelil svätý Ján. Tú kravu som dal na dlh, ale zajtra si mám prísť do mesta po peniaze. Obleč sa a pôjdeš tiež, nakúpiš všetko, čo potrebujeme do domácnosti.“
Žena sa tomu nemohla nadiviť! Ráno sa obaja pozbierali a vybrali sa do mesta. Tam býval jeden gróf a mal dcéru; tú žiadny človek nevidel sa zasmiať ani usmiať, odkedy bola na svete. Gróf vydal oznam, že kto by ju rozosmial, dostane od neho veľkú odmenu, ako sa patrí na grófa.
Švec prišiel do mesta, hľadá svojho kupca, aby od neho dostal dlžné peniaze. Chodí po rínku aj po uliciach, až zrazu zbadal svojho psa, ako leží medzi jednými vrátami. Švec naňho volal, ale pes sa zdvihol a ťahal sa preč. Tu švec hop, chytil ho za obojok a volal:
„Už ťa mám, daj mi moje peniaze!“
Milé psisko sa splašilo, začalo utekať, ale švec ho držal za obojok z celej sily a len kričal:
„Zaplať mi dlh, zaplať mi dlh!“
Švec kričal, pes vrčal a štekal a ťahali sa, až sa dostali na námestie. Tá smutná grófska dcérka práve stála pri okne a pozerala sa von. Pozerá na to divadlo a dala sa do úprimného smiechu. Smiala sa tak nahlas, až ju pán gróf začul, hneď pribehol a pýtal sa:
„Moje dieťa, čo ťa tak rozosmialo?“
„Oco, poď sa pozrieť!“ smiala sa grófska dcéra. „Čože môže byť niekto taký pochabý a chcieť peniaze od zvieraťa?“
Gróf sa tešil, že sa jeho jediná dcéra prvýkrát v živote zasmiala, a hneď poslal sluhu, nech privedie ševca hore do paláca. Švec pustil psa, vypočul lokaja, ale potom hovoril:
„Pane, takto ísť do zámku nemôžem. Pozrite sa, ten pes na mne všetko roztrhal a som aj samá modrina a krv. Veď ja si niektorý deň za pánom grófom prídem.“
Keď sa vrátil domov, manželka sa ho zhrozila. Mal len jediné šaty a tie sú na handry! No, švec sa vyzliekol a umyl sa a žena zatiaľ látala a zašívala roztrhané nohavice a kabát. Na druhý deň prišiel do domu posol s predvolaním, že sa švec má dostaviť v ten a ten deň na úrad. „Že ma ten handlár žaloval!“ hovoril švec. „Pozriem sa do mesta, ako to je.“
Prišiel do mesta, zastavil sa u handlára a hovorí:
„Pán kupec, Vy ste ma žalovali?“
„No žaloval, predsa za tie peniaze, čo ste mi zobrali.“ Švec hovoril ďalej:
„No, ak sú to Vaše peniaze, nič sa nestalo. Ja ich mám ešte všetky pokope. Ale pozrite sa, v tomto odeve by som na úrad išiel nerád, je to samá záplata. Viete čo, požičajte mi jedny šaty a košeľu tiež, nech sa môžem dostaviť k súdu.“
Ako začul handlár o peniazoch, hneď vytiahol zo skrine svoje najlepšie šaty a vybral mu aj košeľu, topánky a klobúk. Švec sa vrátil domov, ráno sa obliekol od päty po hlavu do nového a hovoril:
„Milá žena, dnes idem na úrad.“
„Tam ťa asi zavrú,“ nariekala ševcová.
„Ale nič sa neboj,“ tešil ju švec, „všetko dobre dopadne.“
Prišiel na úrad, handlár tam už čakal. Pán radca vstal a hovoril:
„Majster, Vy ste vraj odcudzili tu pánovi handlárovi dvesto zlatých pri kaplnke svätého Jána. Čo na to poviete?“
„Milostivý pán sudca,“ hovoril švec, „to nie je žiadna pravda. To by mohol handlár tiež povedať, že mám napríklad jeho nohavice.“ Handlár vyskočil a vykríkol:
„Veď sú aj moje!“
„Milostivý pán sudca, veď on blázni! To by mohol aj povedať, že mám na sebe jeho kabát, jeho košeľu, jeho klobúk a jeho topánky!“
Handlár bol od zlosti celý bez seba a volal:
„Aj že áno! Kabát, košeľa,
klobúk, črievice, všetko je moje!“
Pán radca buchol päsťou do stola a handlára okríkol:
„Už vidím, že celkom blázniete! Marš odtiaľto!“
Vyhnal oboch von a bolo po súde.
Švec si vykračoval v nových šatách po meste a pohvizdoval si. V hostinci si kúpil cigaru, zapálil si ju a hovoril si: Nuž čo, dnes mám príležitosť, mohol by som sa pozrieť k milostivému pánovi grófovi, čo asi odo mňa chce.
Keď vchádzal do zámockej brány, stál tam na stráži vojak. „Halt! Kam idete?“ zastavil ševca. „K milostivému pánovi grófovi.“
„A čo tam chcete?“
„Ja som ten, čo rozosmial grófsku slečnu, a dostanem vraj nejaké obdarovanie.“
„No jo,“ hovoril vojak, „ja Vás tam nemôžem pustiť, kým mi neprisľúbite, že mi dáte polovičku tej odmeny.“
„Čo mám robiť?“ hovoril švec. „Tú polovičku dostanete.“ Vojak ho pustil a švec kráčal ďalej. Prišiel pod schody, tam stál druhý vojak:
„Kam idete?“
„K milostivému pánovi grófovi.“
„Čo od neho chcete? Ja Vás len tak pustiť nemôžem.“
„Ale, vojačik, veď ja som ten, čo rozosmial grófsku slečnu,
a idem si po nejakú odmenu.“
„Nepustím Vás tam, kým mi neslúbite polovičku.“ Švec sa poškrabal na hlave a hovoril:
„To je ťažká vec! Polovičku som už sľúbil tomu prvému a Vy chcete tiež polovičku? No, čo sa dá robiť, nech ju máte.“ Prišiel hore, tam stál vrátnik a hovoril:
„Čo si želáte, človeče?“
„Prosím, pane, ohláste ma u pána grófa, že prišiel ten, čo rozosmial grófsku slečnu.“
„Počkajte, počkajte, ja Vás pôjdem ohlásiť.“
Ohlásil ho a gróf nariadil, nech mu ševca predvedú. Švec padol na kolená a milostivý gróf prehovoril:
„Vstaňte! Čo za to žiadate, že ste moje dieťa tak rozosmiali a vyliečili zo zármutku?“
„Prosím, Vaša grófska Milosť, nežiadam nič iné, iba päťdesiat palíc na zadok.“
„Ale čo to hovoríte!“ volal gróf. „Ja Vám chcem dať niečo v peniazoch!“
„Ale nie, ja svoje slovo späť nevezmem. Chcem päťdesiat palíc na zadok!“ Keď inak nedal, gróf zavolal kaprála s lieskovkou v ruke a priniesli do komnaty stoličku. Tu švec hovoril:
„Počkať, počkať! Ja som už svoju odmenu rozdal, ja ju nedostanem. Polovičku si odo mňa vyprosil vojak z brány a tú druhú chce mať vojak pod schodmi!“
Všetci sa dali do smiechu, hneď zavolali vojakov, položili ich na lavicu a gróf hovoril:
„Priali ste si každý polovičku ševcovej odmeny, tak ju hneď dostanete!“
Kaprál schytil lieskovku a už im sadil výplatu na nohavice, každý dostal päťadvadsať tvrdých. Keď sa to všetko skončilo, gróf hovoril:
„Človeče, Vy ste ma rozosmiali! Ako sa Vám darí so živobytím?“
„Prosím, grófska Milosť, mal som sa dosť pekne. Ale čo bývalo, už dávno nie je. Dával som ľuďom na dlh, až som prišiel o všetok svoj majetok, že teraz nemám celkom nič.“ Gróf sa zamyslel a potom hovoril:
„No tak, ja Vám to všetko zaplatím. Viete čo, najmite si nejakých pomocníkov a budete šiť topánky pre celé moje vojsko.“ Švec šiel domov, pozbieral si k sebe tovarišov, robil topánky pre grófske vojsko a darilo sa mu dobre. A ak ešte žije, stále topánky šije, mäso je a víno pije.