Susedov kohút a susedina sliepka

Žil bol raz jeden muž a ten mal kohúta, ktorý bol prefíkanejší ako líška a múdrejší ako čert. A v susedstve žila jedna žena, ktorá mala sliepku a tá kohúta vo všetkom napodobňovala. Raz muž kohútovi prikázal:
„Leť a prines mi poklad!“
Tak sa kohút vybral rovno k cisárovi, usadil sa v cisárskej spálni na posteli s baldachýnom a zakikiríkal:
„Kikiríkí! Cisárovná leží na posteli, cisár leží pod posteľou! Kikiríkí!“ To cisára nahnevalo, a tak prikázal, aby toho zlomyseľného revača strčili do sýpky. Tak sa stalo. Ale kohút sa v sýpke čulo pustil do práce, pozobal všetko zrno a oknom vyletel von. Za okamih si už hovel na posteli s baldachýnom a posmešne kikiríkal:
„Kikiríkí! Cisárovná leží na posteli, cisár leží pod posteľou! Kikiríkí!“ Tak cisár prikázal, aby ho zavreli do pokladnice medzi medenáky. Ale kohút nelenil, pohltal ich do posledného a potom sa v cisárskej spálni zasa usadil k spevu:
„Kikiríkí! Cisárovná leží na posteli, cisár leží pod posteľou! Kikiríkí!“ Tak ho schmatli a zavreli do pokladnice medzi strieborniaky, ale ani to nepomohlo, takže nakoniec skončil uväznený medzi zlatníkmi. To už bolo kohútovi akurát, všetko zlato pohltal a letel domov.
Ako tak letel, vykĺzol mu zo zobáka jeden medený grošík a spadol do mláky. Kohút už z diaľky volal na svojho pána:
„Rozprestrite všetky plachty, obrusy a šatky, čo máte!“ A keď sa tak stalo, naplnil ich kohút obilím, medenákmi, strieborniakmi a zlatníkmi. A bolo to!
Susedka sa zajakávala závisťou, a keďže by chcela tiež tak zbohatnúť, správala sa k susedovi milo, aby z neho vylákala tú lesť, ako si toto všetko bohatstvo zaistil. Akože to zariadil, že mu jeho kohút priniesol toľko pokladov? Muž odvetil:
„No, poriadny výprask robí divy!“ Susedka nelenila a čulo sa pustila do práce. Naložila sliepke nepočítané rany a popritom jej kázala:
„Leť a prines mi rovnako veľký poklad, aký priniesol susedov kohút!“
Tak sliepke nezostávalo nič iné, len sa vybrať za pokladom. Ako tak blúdila svetom, prišla k tej mláke, kde kohút stratil medenák. Keď ho uvidela, od radosti poskočila a zhltla s medenákom aj celú mláku. Potom si pospiechala domov a už z diaľky volala:
„Rozprestrite všetky plachty, obrusy a šatky, čo máte! Nesiem poklad!“ Žena to urobila a sliepka potom vypľula tú mláku. V celej tej špine a svinstve sa blyšťal jeden jediný medený grošík. Tu pribehol kohút a groš zobol so slovami:
„Ten mi vypadol, je môj!“
Žene a sliepke zostalo len to blato, tak išli s hanbou domov a tvárili sa pritom, akoby ich pohrýzol pes.