Sklenený vrch

Bol jeden kráľ a ten mal štyri dospelé deti. Troch dospelých synov a jednu dcéru. Raz upadol do ťažkej choroby. Zavolali k nemu najlepších lekárov z celého kráľovstva i z okolitých krajín. Tí sa radili sem i tam, ale starý kráľ strácal zo dňa na deň sily a zdalo sa, že mu už niet pomoci.
Pri tom kráľovskom zámku stála šibenica a ako to kedysi bývalo, raz v noci sa k nej zleteli na besedu tri čarodejnice. Rozprávali sa a jedna povedala:
„Viete vy, sestry, že náš kráľ leží na smrteľnej posteli?“
„Keby jeho synovia vedeli,“ povedala druhá „kde je Sklenený vrch s uzdravujúcou vodou, zašli by pre ňu a mohli by ho zachrániť.“
Tí kráľovskí synovia práve stáli pri otvorenom okne a všetko počuli. Dozvedeli sa aj, že ten Sklenený vrch leží mnoho, mnoho míľ za čiernym lesom. Ráno pri raňajkách najstarší syn vraví:
„Ocko, mamička, bratia a sestrička, ja sa vydám na ten Sklenený vrch pre uzdravujúcu vodu.“
Kráľovná hneď poručila, aby osedlali najlepšieho koňa, aby mu naložili obrok pre koňa a nachystali brnenie. Na cestu mu dala so sebou peniaze, syn sa pobral, vysadol na koňa a išiel. Putoval niekoľko dní, až sa dostal k jednému malému mestečku. Volalo sa Tydrych. Vypytoval sa, či tam majú zájazdný hostinec, a chcel prenocovať.
„Veď krčmu tu máme.“ povedali mu „ale nie je v nej žiadne miesto pre koňa. To radšej choďte do Čierneho mesta. Je to odtiaľto už len sedem míľ a tam nájdete, čo hľadáte.“
Keď tam došiel, pýtal sa, kde je zájazdný hostinec. Vraveli mu:
„Práve tu, pane, ako vidíte ten priechod.“
Zašiel tam, paholci mu hneď odobrali koňa, odviedli ho do stajne a nakŕmili i napojili. Potom posadili kráľoviča do šenku a pýtali sa, čo si praje jesť a piť. Znášali mu, čo si objednal. Jedla i pitia mal plný stôl. Keď hodoval, vošli do šenkovne štyria chlapi a začali hrať karty, len to lietalo. Za nejaký čas mu vravia:
„Pane, nechcete si k nám prisadnúť, keď ste tu tak sám? Zahrajte si trochu s nami!“
On bez okolkov šiel hrať s nimi. Spočiatku ho nechali trochu vyhrávať, ale potom sa karta obrátila a peniaze sa od neho sťahovali a hromádka sa pred ním strácala, až nemal nič.
„Pán hostinský, požičajte mi dvetisíc korún!“
Hostinský mu ich požičal. Tak hral ďalej, ale zase prehrával, až všetko prehral. Opäť sa obrátil na hostinského a chcel si od neho požičať tritisíc.
„Bez okolkov Vám požičiam,“ vraví hostinský „ale čo mi za ne dáte ako zálohu?“
„Môj kôň má väčšiu cenu než tritisíc,“ vraví kráľovič „toho si vezmite ako záruku!“
To už mal päťtisíc dlhu! Keď prehral aj tie požičané peniaze, požičal si na šaty, čo mal na sebe, ale tie prehral tiež. Teraz už nemal nič, na čo by si mohol požičať, a zaplatiť nemal čím. Tak ho vyzliekli, nechali mu len spodky a košeľu a strčili ho do čiernej komory.
Rodičia zatiaľ čakali, kedy sa vráti s uzdravujúcou vodou zo Skleneného vrchu. Keď to trvalo už rok a deň a on stále nikde, vraví prostredný syn: „Ocko, mamička, bratia a sestra, nič iné nezostáva ..... . Ja sa vydám na Sklenený vrch sám. Možno sa bratovi po ceste niečo stalo alebo ho niekto prepadol a my by sme čakali neviem ako dlho.“
Zase mu dali pekného koňa, naložili mu pre neho krmivo a matka mu zase dala na cestu nejaké peniaze, aby nezomrel od hladu. Za nejaký čas došiel do toho mestečka Tydrych, vypytoval sa na zájazdnú krčmu a tiež ho poslali do Čierneho mesta ako jeho najstaršieho brata.
Zašiel do krčmy v priechode a poručil odstrojiť a nakŕmiť koňa. Už tam stáli v stajni kone dva! Potom si naobjednával bohatú večeru a hodoval.
Za chvíľu tam vojdú tí štyria karbaníci a už sa karty na stole len točili. On po nich pokukoval, ako im karta ide, a za nejaký čas už sedel medzi nimi. Keď prehrával tisíc korún, drbal sa na chrbte, že je to trochu veľa. Ale oni ho nútili, nech si ešte prisadí, že si môže požičať na koňa a na šaty a že vraj zase všetko vyhrá, možno späť. Nejakú chvíľu ho nechali zase vyhrávať, ale potom na seba žmurkli a milý kráľovič prehral všetko, čo mal a čo si požičal ..... . Dohromady celkom sedemtisíc!
Nemal ani groš a vraví hostinskému:
„No požičajte mi ešte, ja Vám za to ručím ..... “
„Milý pane, veď Vy už nič nemáte. Ani koňa, ani šaty ..... načo Vám mám teda ešte požičať?“ odpovedal hostinský.
Milého kráľoviča teda tiež vyzliekli donaha a strčili do čiernej komory. Tam už tam sedeli kráľovičia dvaja. To sa bratia ani nenazdali, že sa stretnú práve tu !
Na zámku čakali, kedy sa vráti kráľovič s uzdravujúcou vodou, vyzerali ho, ale nebolo po ňom ani chýru. No keď to čakanie nemalo konca, vravel tretí, najmladší syn:
„Mamička, sestrička, tí dvaja sú preč a nechodí od nich žiadna správa. Teraz pôjdem ja.“
Matka ho nechcela pustiť, nariekala, ako to dopadlo, keby azda otec náhodou zomrel.
„Synu môj drahý, nikam nechoď, nikam nejazdi! Dvaja sú už kdovie kde a kto vie, čo sa s nimi stalo. A Tebe by sa mohlo prihodiť práve to isté.“
Ale nezabránila mu. On že vraj pôjde za každú cenu. Bol ale ostražitejší ako jeho dvaja starší bratia. Vzal si so sebou do vrecka pištoľ, aby sa nebál, keby niečo. Osedlali mu koňa, nachystali mu živobytie a matka mu dala peňazí, čo obom bratom predtým dohromady.
Najmladší kráľovič sa uberal rovnakou cestou ako jeho bratia. Keď prešiel už poriadny kus cesty, koník sa začal obzerať, že už mal hlad. Kráľovič ho nakŕmil ovsom a zaviedol ho k potôčiku, že mu dá piť. Koníček ale fŕkal a nechcel k vode ísť. Akosi sa jej bál. Tak kráľovič vzal železnú prilbu, vykladanú zlatom, nabral do nej vody a dal mu piť. Potom zase vyskočil a išli ďalej. Dorazili do toho malého mestečka a oni sa ho pýtali:
„Nehľadáte nocľah, pane? Tu ho nedostanete, ale choďte rovno po ceste do Čierneho mesta, tam je zájazdný hostinec.“
„Netreba,“ vraví kráľovič „ja idem tam, kam mám svojou cestou ísť. Len mi povedzte, ako sa Vaše mestečko volá.“
Nebolo s ním žiadnych rečí, pretože stratil svojich dvoch bratov a nevedel, kde sú a čo sa s nimi stalo. Dorazil do Čierneho mesta a už padla tma. Stretol jedného z mestskej stráže. Zastavil sa a pýta sa, ako je to ešte ďaleko k Čiernemu lesu.
„No, ja to tam nepoznám,“ vraví strážny „tak ďaleko som nikdy nebol.“
„No nech je to, ako chce,“ vravel kráľovič „ja tam pôjdem.“
Pobádal koňa a uberal sa ďalej, až došiel do Čierneho lesa. Obzerá sa dookola a vidí opustenú chalúpku. Príde bližšie a zazrie, ako tam na dvore i v chalúpke blikajú svetielka. Tak zosadol z koňa a zabúchal na dvere. Za chvíľku vyšiel starček a pýta sa:
„Kto je?“
„Ja, kráľov syn.“
„A čo si želáte, kráľovič?“
Vyrozprával mu celý príbeh a prosil ho, či by ho tam nenechal cez noc, že mu stačí nejaké miestečko aj v stajni pod prístreškom.
Starček vraví:
„No, pod prístrešok ani do stajne Vás nedám. Tam dám Vášho vraníka medzi svoje kone.“
Odstrojil mu ho, zaviedol do stajne, nasypal mu do válova ovsa a potom ešte doniesol do vedra vody. Keď to všetko bolo, pozval kráľoviča do izby a tam mu starenka nachystala večeru. Zatiaľ čo jedol, vypytovali sa ho, kam ide. Kráľovič sa im zveril, že chce odniesť otcovi zo Skleneného vrchu uzdravujúcu vodu. Porozprávali sa ešte chvíľu a potom starček a babička vraveli:
„Tak sa vyzlečieme a pôjdeme spať. Ráno Vás zavčasu zobudíme a vypravíme na ďalšiu cestu.“
Tí dvaja vstali ešte skôr, než sa rozodnievalo. Kým sa kráľovič umyl a obliekol, mal už uvarené raňajky a koňa nakŕmeného. Babička vraví:
„Počúvajte, až pôjdete po tej ceste, musíte sa držať stále doprava, len doprava, až prídete k lesu. Tam sa potulujú líšky a tie by Vám mohli na koníka dohliadnuť.“
A strčila mu do torby kus chleba, aby ho líškam dal. Keď kráľovič na tie miesta došiel, zastavil koňa a volal:
„Líšky, lištičky, odkazuje Vám pani z chalúpky, aby ste mi dohliadli na koňa!“
Najstaršia líška vystúpila na kameň, naťahovala krk, krútila chvostom a vraví:
„Ale to nám musíš najprv dať, chlapček, niečo na zub!“
On otvoril torbu a každej líške dal po krajci chleba.
Najstaršia líška mu vraví:
„No, keď je to tak, my Ti na Tvojho koňa dobre dohliadneme, nič sa oňho neboj.“
„Milá lištička,“ vraví kráľovič „rád by som sa dostal do zámku na Sklenenom vrchu, ale neviem ako dovnútra.“
„To Ti veľa poradiť nemôžem,“ vraví líška. „Brána do zámku sa otvára každý deň len raz, práve o siedmej hodine. Ak máš hodinky, musíš si ich presne nastaviť. A tiež si pamätaj, že sa tam nesmieš zdržať dlhšie ako jeden deň. Potom brána zapadne a nevyšiel by si odtiaľ von.“
Kráľovič líškam poďakoval, rozlúčili sa a pretože išlo práve na siedmu hodinu, namieril si to rovno k zámku. Vzal z torby dve fľaštičky na vodu a šiel k bráne. Z každej strany stál obrovský pes, cenili naňho zuby a gúľali po ňom očami. Z miesta sa ale nepohli. On šiel opatrne ďalej po chodníku, prešiel otvorenou bránou a v duchu si stále opakoval: Len aby som našiel tú studňu s uzdravujúcou vodou !
Obzrel sa a hľa ..... studňa stála trochu na pravej strane. Zdvihol poklop a nabral do fľaštičky vody až po okraj. To by bolo! Prechádzal sa z komnaty do komnaty, nikde nikto, až v tej poslednej izbe zazrel pri strope visieť na hodvábnych šnúrach zlatú posteľ. Stál tam rebrík, vyliezol hore a ona tam ležala prekrásna panna. Pozrela sa naňho a vraví:
„Kde si sa tu vzal, synu kráľa?“
„Nuž, ja mám otca a ten ťažko stone. A keďže som sa dozvedel, že na Sklenenom vrchu je voda, čo by ho mohla uzdraviť, vypravil som sa, aby som mu ju doniesol a zachránil život.“
Tak sa spolu rozprávali, až sa spriatelili ..... . Nakoniec ale vraví:
„Milá slečna, môj čas vypršal, už budem musieť ísť.“
Rozlúčili sa spolu a rýchlo utekal von. Len čo vyšiel za bránu, tá zarachotila a s hrozným hrmotom sa za ním zatvorila. Ešte chvíľku, vravel si, a zostal by som navždy zatvorený v tom zámku. Vyšvihol sa na koňa a uháňal k chalúpke, kde bývali tí dvaja starí ľudia.
Už ho vyzerali a tešili sa, že sa vrátil zo Skleneného vrchu živý a zdravý. Tak im všetko porozprával, čo v zámku zažil, ukázal im fľaše s čarovnou vodou a keď sa s nimi lúčil, vysypal im na stôl celú tisícku dukátov.
„To je za nocľah a za to, že ste mi tak dobre zaopatrili koňa.“
Za pár dní došiel do Čierneho mesta a tam videl na veži čierny prapor. Kráľovič sa zarazil a vypytoval sa, čo to má znamenať. Oni mu vravia:
„Ten vystavený prapor znamená, že tu sú v krčme uväznení dvaja kráľovskí synovia pre dlhy a že sa má prihlásiť ich otec kráľ, aby tie dlhy za nich zaplatil. A ak nie, obaja prídu zajtra na šibenicu.“
Kráľovič sa zarazil: že by to boli jeho stratení bratia? Zašiel ku krčme a vraví:
„Pán hostinský, ja by som sa rád pozrel na tých dvoch.“
Ten šenkár mu ich vyviedol z komory von. Tí vyzerali! Špinaví a zarastení, na sebe len roztrhané košele. Takmer ich ani nespoznal, ale predsa to boli jeho bratia. Poručil, aby ich zaviedli vykúpať a dali im nové šaty a pýtal sa hostinského:
„Čo za nich chcete?“
„No to je kopa peňazí, čo mi dlžia, pane. Ale ak toľko pri sebe nemáte, zaplaťte mi, čo môžete, a zvyšok mi pošlite neskôr.“
Kráľovič mu vysypal všetky peniaze, čo mu zostali, a ostatné, že mu teda pošle, až sa vráti domov. Tí dvaja ho objímali a bozkávali a ďakovali mu, že ich zachránil. Kdovie, ako by to inak dopadlo.
Ale keď sa približovali k domovu, rozležalo sa im všetko v hlave, že oni dvaja sa vrátia s hanbou a bez peňazí a on, ich najmladší brat, zožne všetku slávu. Zostali potichu a dohovárali sa:
„Ako to bude,“ vraví najstarší kráľovič „keď prídeme k otcovi? Čo mu povieme?“
„Najlepšie bude,“ vravel druhý brat „keď sa brata zbavíme, vodu vezmeme a doma povieme, že na ceste zahynul.“
Keď prišli do hlbokého lesa, vrhli sa naňho, povalili ho na zem, vzali mu obe fľaše a čo najrýchlejšie uháňali odtiaľ ..... .
Na druhý deň došli domov a všetci sa ich nedočkavo pýtali:
„Veziete uzdravujúcu vodu?“
„Vezieme!“
„Veď je najvyšší čas! Váš otec, kráľ by sa zajtrajška už asi ani nedočkal.“
Keď sa chorý kráľ napil z fľaše, už po prvom dúšku sa mu uľavilo. A keď sa napil druhýkrát a tretíkrát, choroba z neho natrvalo spadla. Oni mu rozprávali, čo všetko na ceste po čarovnú vodu zažili, aké hrdinské kúsky vyvádzali a tak ďalej. No skrátka sa im od huby len tak prášilo, až sa hory zelenali!
Sestrička princezná sa ich pýtala:
„A o svojom bratovi neviete nič?“
„Kto vie, kde je koniec nášmu nešťastnému bratovi.“ Klamali tí dvaja kráľovičia.
mysleli, že je už po smrti, ale zatiaľ ho len našťastie omráčili.
V tom lese žil drevorubač a keď šiel ráno do lesa rúbať stromy, našiel tam kráľoviča ležať a pýtal sa ho:
„Čo sa Ti stalo, priateľu?“
Kráľovič sa sťažoval, čo mu falošní bratia urobili, a drevorubač mu na to vraví:
„Keď je to tak, tak ja Ťa vezmem k sebe a budeš mi trochu pomáhať v práci. Odo mňa za to dostaneš jesť dosť a kým budeš odchádzať, vyplatím Ti odmenu za jeden rok a jeden deň.“
Keď u neho žil a pracoval jeden rok a jeden deň, dostal na ruku celú odmenu. Za každý deň desať korún. Stravu za koňa si drevorubač odpočítal a zvyšok mu vyplatil. Kráľovič mal zase plný mešec. Potom mu drevorubač zaviazal oči a vraví:
„A teraz Ťa vyvediem z lesa von, nasadneš na koňa a choď, kam sa Ti zapáči.“
Vzal koňa za hlavu a viedol ho z lesa von, až došli k ceste. Tam rozviazal kráľovičovi oči, rozlúčil sa s ním a vraví:
„Hľaď, touto cestou choď stále rovno a dostaneš sa domov.“
Zatiaľ dal otec kráľ svojho syna hľadať a rozoslal poslov na všetky strany. Všetci sa ale vracali naprázdno a nikto nevedel, či je najmladší kráľovič ešte vôbec nažive alebo nie. Keď kráľovič prišiel k zámku, vrátnik sa naňho pozrel a vraví:
„Človeče, ja Vás nepoznám! Kam chcete?“
„Idem ku kráľovi, svojmu otcovi.“ odpovie kráľovič.
„No to Vám môžem veriť, ale tiež nemusím.“
Kráľ počul, ako sa spolu tí dvaja dolu dohadujú, vyklonil sa z okna a poručil:
„Len ho pustite, nech sa naňho pozriem.“
Dal si ho predviesť k sebe do izby, ale za tie roky nespoznával, že by to mal byť jeho syn. Za tú dlhú dobu kráľovič zmenil podobu a narástol mu plnovous. Matka a sestra to tiež nevedeli povedať, či je to naozaj on alebo nie. No a obaja starší bratia pochopiteľne otcovi radili, nech naňho radšej pustí psov a vyženú ho preč. Starý kráľ ale vraví:
„Necháme ho tu, keď chce. Veď je to len nejaký neškodný blázon. Nech pomáha paholkom pri koňoch a spáva v stajni.“
A tak sa i stalo. Najmladší kráľovič upratoval pri koňoch a býval s paholkami v stajni.
Vtedy došiel od princeznej zo skleneného zámku list, aby sa k nej dostavil ten kráľovič, čo bol u nej pre uzdravujúcu vodu. Kráľ poslal najstaršieho syna. Ten prišiel do Skleneného zámku a princezná sa pýta:
„Čo si tu videl?“
„Nič.“ vravel kráľovič a krčil plecami.
Princezná sa len zamračila a zavolala štyroch vojakov, nech ho strčia do väznice za mreže. Potom si sadla a napísala, nech jej kráľ pošle toho pravého kráľoviča, čo bol u nej po čarovnú vodu.
Starý kráľ vypravil na cestu druhého kráľoviča. Princezná sa pozerala z okna Skleneného zámku, na rukách držala dvojročného synáčika a pozerala sa, ako kráľovič ide opatrne cestou k hradu.
„Vidíš, synáčik? Ani toto nie je Tvoj pravý otec. Tvoj ocko je odvážny rytier. Ten by sem uháňal ako vietor.“
A dala zatvoriť do väznice aj prostredného kráľoviča.
Potom napísala, aby jej poslali toho skutočne pravého kráľoviča, čo bol u nej naozaj po čarovnú vodu. Starý kráľ krúti hlavou a odkázal jej:
„Máme tu ešte jedného, čo hovorí, že je môj najmladší syn, ale myslím, že je to len nejaký neškodný blázon.“
„Len mi ho sem pošlite,“ odpovedala princezná. „Vyskúmam to sama, čo je zač.“
Pozerá sa so synáčikom z okna ..... Najmladší kráľovič prichádza k hradu a ona radostne vraví:
„Pozri, synáčik, ako sa jeho koňovi iskrí pod kopytami. To je Tvoj ocko! Tí, čo sú zatvorení, to neboli ockovia, ale podvodníci. Toto je konečne Tvoj ocko.“
Najmladší kráľovič sa hnal na Sklenený vrch ako vietor. Zvliekol plášť a hádzal ho koňovi pod nohy, aby sa mu nešmýkal na sklenenej ceste. Došiel na nádvorie, koňa priviazal pri bráne a už bral schody po dvoch hore. Princezná mu bežala oproti, objala ho a vraví:
„Ty si môj, Ty si môj, Ty si môj milý kráľovič!“
Ihneď sa konala slávna svadba a po nej prišiel kráľovič navštíviť svojich rodičov. Tým sa ale stále nezdalo, že by to bol ich vlastný syn. Predsa ho však dali na noc do spálne, kde vždy spával. Jeho sestra ležala vo vedľajšej izbe a kľúčovou dierkou videla, ako tam chodí a nahlas sám sebe vraví:
„Ach, to bola moja spálňa, keď som bol mladý!“
Sestra všetko vypočula a ráno to rozprávala rodičom. Keď ho potom zavolali na raňajky a pili kávu, starý kráľ vraví:
„Počúvajte, Vy ste naozaj náš najmladší syn?“
„Ocko, to som!“
„A ako by ste to mohli dosvedčiť?“
Menoval ich všetkých, jedného po druhom celým menom a pripomínal príhody z detstva, až ho nakoniec predsa len spoznali. Potom sa ho vypytovali na všetko možné, čo a ako, a kráľovič vraví:
„Mamička, ocko, sestrička! Moji bratia Vás oklamali. To ja som došiel na Sklenený vrch po čarovnú vodu a oni zatiaľ sedeli v Čiernom meste pre dlhy z kariet. Keby som ich nebol vyplatil, obaja by práve skončili na šibenici.“
Keď to vyrozprával, starý kráľ sa obrátil k obom starším kráľovičom a vraví:
„Je to naozaj pravda? Dlhy v kartách ste narobili a keď Vás môj najmladší syn za posledné groše vyslobodil z väzenia, ešte ste ho chceli zničiť?“
Tí dvaja sa dali do veľkého plaču a prosili o odpustenie. Ich najmladší brat a sestrička sa za nich prihovárali, až starý kráľ vraví:
„Za to všetko by ste zaslúžili smrť! Štyrmi volmi by som Vás mal nechať roztrhať! Keď ale za Vás všetci toľko prosia, dostanete len ľahký trest.“
Na mieste ich vyhnal zo zámku a nikdy viac mu nesmeli prísť na oči.

Rozprávke koniec, je tam malý zvonec, pod ním slon, kto neverí, nech tam beží, to je on .....