Duch Hohohó

V strede starého banského mesta Jeseník na sútoku Bělé a Stařice stojí rozložitá kamenná budova, gotický zámok. Začiatkom trinásteho storočia tu ako ochranu mesta vybudovali drevený hrad, obkolesený trojitou vodnou priekopou, cez ktorú viedol k bráne padací most. Za východným krídlom hradu sa potom rozprestierali rozsiahle bažiny, ktoré už z diaľky zapáchali vlhkým pachom machu, ktorý spolu so zhnitým drevom pokrýval z veľkej časti ich hladinu. A práve na týchto neprívetivých miestach sa vraj zjavoval duch.
Nejeden pocestný, ktorý sa v tých časoch zdržal pred mestskými hradbami do tmy, pribehol k bráne vyľakaný, zúfalo búchal a dožadoval sa vpustenia. Akýsi mešťan, ktorého tiež zastihol podvečer pri bažinách, dokonca zošedivel od hrôzy a tak sa triasol strachom, že sa tej triašky do konca života nezbavil. Všetci vypovedali rovnako, že okolo bažiny obchádza duch a volá:
„Hohohó! Hohohó!“
Ten zvuk jeho volania je vraj taký strašný, že zalieza až do špiku kostí a vlasy sa na hlave ježia hrôzou.
Nikto nevedel, odkiaľ sa duch zjavuje a kam mizne. Jedni tvrdili, že býva v hnijúcej bažine, druhí sa zase zaprisahali, že určite prichádza k mestským hradbám z lesov neďalekého rejvízskeho Mechového jezírka.
Občas ho niekto zazrel, ale popisy takýchto vyľakaných svedkov sa od seba náramne líšili. Jeden tvrdil, že duch chodieva s bičiskom v ruke, oblečený v plátených spodkoch a plátenej kazajke, a po boku nosí mošňu s chlebom. Iný ho stretol ako rybára. A tretí ho videl zase v inej podobe. V jednom sa však všetci zhodovali, totiž že kto ducha hanobí, toho stihne trest.
Kedysi k večeru šli v blízkosti bažín mäsiar a starý vojak. Zrazu začuli:
„Hohohó!“
Mäsiar bol statný chlap, ale nedalo sa o ňom tvrdiť, že by zjedol rozum práve veľkou lyžicou, a takí sa vždy boja viac ako iní, a tak sa silák mäsiar od strachu celý rozklepal.
„Utekajme!“ vykríkol a bol by sa naozaj dal na útek, keby ho starý vojak nezadržal.
„Čoho sa bojíš?“ karhal ho vojak, ten nebol práve strachopud. „Ako že sova nerodí kanáriky, tak nie je ani štipka pravdy na tých babských táraniach o duchovi, to ti vravím ja, stará vojna,“ vysmieval sa a ešte sa chvastal a nadúval:
„Ale poviem ti, mäsiar, že by som sa celkom rád zoznámil s tým tvojím duchom z močiara! Ja by som sa s ním porátal, ja by som mu ukázal!“
Ako na potvrdenie jeho slov zarachotil neďaleko povoz a v okamihu k nim došiel vozka s furmanským vozom.
„Tak vidíš, tu máš toho svojho ducha!“ smial sa vojak mäsiarovi. „Vozka kričí na záprah a ty počuješ ducha, zbabelec!“
Smelo sa postavil povozu do cesty a zdvihol ruku.
„Prrr! Zastav!“ prikázal vozkovi. „Odvezieš nás do mesta, nech nás nezastihne tma.“
Vozka nepovedal ani hento, ani toto a zastavil záprah. Avšak keď vojak položil nohu na ráfik a chystal sa nasadnúť, zasadil mu zrazu niekoľko strašných rán bičiskom do hlavy, až sa vojak zvalil na cestu. Potom práskol do koní a v okamihu zmizol. Len z diaľky doliehalo jeho strašidelné volanie:
„Hohohó! Hohohó!“
Mäsiar uháňal do mesta a za ním sa vliekol vojak.
Od toho stretnutia s duchom vraj starý vojak nemal v hlave celkom v poriadku a bažine za hradbami sa vyhýbal veľkým oblúkom aj za bieleho dňa.
Kto už dnes rozsúdi, čo tak jesenických občanov desilo. Volanie vozkov? Alebo zvuk unikajúceho plynu z bažín, ktoré jesenický vodný hrad obklopovali? Nech je to už akokoľvek, túto povesť pravdivo zaznamenávame tak, ako sa zachovala o jesenickom duchovi Hohohó.