Čo robí otec, je vždy správne

Budem Ti teraz rozprávať príbeh, ktorý som počul, keď som bol malý. Kedykoľvek si naň odvtedy spomeniem, vždy sa mi vidí ešte omnoho krajší. S príbehmi je to ako s mnohými ľuďmi, vekom im pribúda na kráse, a to je na nich práve tak pekné!
Bol si predsa na dedine, však? Videl si tam nejakú naozaj starú roľnícku chalupu so slamenou strechou: bujnie na nej machy a burina, na hrebeni strechy býva bocianie hniezdo, bocian tam nesmie chýbať. Steny bývajú pokrivené, okná nízke, ba, len jedno jediné sa dá otvárať. Pec sa tam rozvaľuje ako tučné bruško a orgován sa skláňa cez plot a za plotom býva mláka s kačicou alebo s kačiatkami, hneď pod chrastavou vŕbou. No a potom tam býva na reťazi pes, ktorý šteká na každého.
Presne taká chalupa bola u nás na dedine a v tej chalupe býval manželský pár, sedliak a sedliačka. Z toho mála, čo mali, mohli sa zaobísť, len tak azda bez svojho krásneho bieleho koňa, ktorý sa pásol na kraji priekopy pri ceste. Gazda na ňom chodieval do mesta, susedia si ho požičiavali a odplácali sedliakovi službu službou. Pre sedliačku a pre sedliaka by však bolo ešte užitočnejšie, keby koňa predali alebo keby ho vymenili za niečo, čo by im bolo ešte na väčší osoh. Ale čo to malo byť?
„Tomu Ty, otec, budeš najlepšie rozumieť!“ povedala žena. „V meste je teraz trh, zájdi tam a predaj koňa alebo ho dobre vymeň! Čo urobíš, je vždy správne. Choď na trh!“
A potom mu uviazala šatku okolo krku, to predsa len vedela lepšie ako on. Urobila mu dvojitý uzol, vyzeralo to švihácky, potom mu dlaňou očistila klobúk a pobozkala ho na teplé ústa. A sedliak odišiel na koni, ktorého mal predať alebo vymeniť. No veď otec sa v tom vyzná!
Slnko pálilo, na nebi nebolo ani obláčika. Na ceste sa prášilo, bolo tam veľmi veľa ľudí, ktorí mali namierené na trh, na vozoch, na koňoch aj pešo. Bolo strašne horúco a na ceste nikde ani tieňa.
Po ceste hnal jeden človek kravu, bola taká milá, aká len krava môže byť.
„Tá iste dáva výborné mlieko!“ pomyslel si sedliak. Dostať ju tak, to by bola znamenitá výmena. „Počuj, Ty tam s tou kravou! Poď sem na slovíčko! Pozri, kôň, ako si aspoň ja myslím, má väčšiu cenu ako krava, ale mne je to jedno! Ja mám väčší osoh z tej kravy. Nechceš ju vymeniť?“
„Prečo nie?“ povedal muž, a tak spolu menili.
Stalo sa, a tak sa sedliak mohol obrátiť, veď predsa vybavil, ako zamýšľal. Ale keď si raz umienil, že pôjde na trh, tak chcel ísť na trh, len sa tam pozrieť. A tak šiel ďalej so svojou kravou. Poponáhľal sa, aj krava pridala do kroku, a tak čoskoro dostihli muža, ktorý viedol ovcu. Bola to pekná ovca, pekne vykŕmená a s peknou vlnou.
„Tú by som, pane, rád dostal!“ myslel si sedliak. „U nás na kraji priekopy by mala pasienku až dosť a v zime by sme si ju mohli vziať k nám do izby. Bolo by od nás vlastne správnejšie chovať si ovcu ako kravu. Tak čo, neurobíme výmenu?“
No, to sa mužovi, ktorý mal ovcu, celkom páčilo, a tak spolu menili a sedliak potom išiel so svojou ovcou ďalej po ceste. Pri lávke zbadal muža s veľkou husou pod pazuchou.
„To máš ale poriadny kúsok!“ povedal sedliak. „Na tej je peria a masti! A ako by jej to pristalo v ohrade pri našej mláke! To by bolo niečo pre mamu, mala by komu zbierať šupky! Často vraví: Keby sme tak mali husu! A teraz ju môže dostať a aj ju dostane! Nechceš meniť? Dám Ti za husu ovcu a ešte Ti pekne poďakujem!“
No, ako by muž nechcel, a tak spolu menili. Sedliak dostal husu. Bol už blízko mesta, tlačenica na ceste pribúdala, to bolo nejakého húfu ľudí a dobytka! Tlačili sa na ceste a pri priekope až k zemiakovisku mýtnika. Tam bola priviazaná jeho sliepka, aby sa mu nevyplašila a nezablúdila. Bola to pekná sliepka, mala krátky chvost a žmúrila jedným očkom. „Kokodák, kokodák!“ kdákala; čo si pritom myslela, to Ti nepoviem, ale sedliak si povedal, keď ju zbadal:
„To je najkrajšia sliepka, akú som kedy videl, je krajšia ako pastorova kvočka, tú keby som tak pre seba získal! Taká sliepka si vždy nájde nejaké to zrniečko, vie sa o seba postarať sama. Myslím, že by to bola dobrá výmena, keby som ju dostal za husu. Tak čo, nebudeme spolu meniť?“ spýtal sa mýtnika.
„Meniť?“ povedal mýtnik. „No, nebolo by to také najhoršie!“
A tak spolu menili. Mýtnik dostal husu, sedliak dostal sliepku.
Pane, to toho na tej ceste do mesta vybavil! A bolo horúco a on bol unavený. Potreboval pohárik pálenky a kúsok chleba. Došiel k hostincu a chcel ísť dovnútra. Ale čeľadník z hostinca chcel zasa von, zrazil sa s ním práve vo dverách, mal na chrbte plné vrece.
„Čo to máš v tom vreci?“ spýtal sa ho sedliak.
„Zhnité jablká!“ odpovedal čeľadník. „Plné vrece, pre svine.“
„Jemine, to je veľa! To by som rád ukázal mame. Mali sme vlani na starom strome pri senníku jediné jablčko. Chceli sme si to jablčko schovať, a tak ležalo v skrini, kým nezhnilo. Mať jablká v skrini, to je vždy kúsok blahobytu, vravievala naša mama. Tu by až videla blahobyt! A ja by som jej ho mohol dopriať!“
„A čo dáte?“ spýtal sa čeľadník.
„Čo dám? Dám Vám za tie jablká sliepku,“ a tak dal sliepku, výmenou dostal jablká a zašiel do hostinca, priamo k výčapu. Vrece s jablkami postavil ku kachliam. V kachliach bolo zakúrené, lenže na to on nepomyslel. V miestnosti bolo veľa hostí, obchodníci s koňmi, obchodníci s dobytkom a tiež dvaja Angličania; tí Angličania sú takí bohatí, že sa im vrecká trhajú od zlatiek. A stávať sa vedia, však hneď započuješ!
„Sssss! sssss!“ Čo sa to ozývalo od kachieľ? Jablká sa začali piecť.
„Čo je to?“ No, hneď sa to dozvedeli. Celý príbeh o koni, vymenenom za kravu, aj ako to bolo potom ďalej, až po zhnité jablká.
„Počkaj, Ty dostaneš od mamy vyhubovanie, keď sa vrátiš domov!“ smiali sa Angličania. „To bude božie dopustenie!“
„Pusu dostanem, a nie vyhubovanie!“ povedal sedliak. „Naša mama povie: Čo otec robí, to je správne!“
„Stavme sa!“ povedali Angličania, „dáme Ti zlatiek na sudy! Jedna lodná libra je sto obyčajných!“
„Stačí, keď mi dáte plný vrtel!“ povedal sedliak. „Ja Vám proti tomu môžem ponúknuť len vrtel plný jabĺk a k tomu seba a svoju mamu. Ale je to viac ako rovná miera, to je miera vrchovatá!“
„Platí! Platí!“ zvolali Angličania, a tak bola stávka uzavretá.
Pred krčmu predišiel voz hostinského. Angličania do neho nasadli, nasadol do neho sedliak a zobrali so sebou aj tie zhnité jablká. A tak došli k sedliakovej chalupe.
„Dobrý večer, mama.“
„Dobrý večer, otec!“
„Tak som teda menil!“
„Však Ty sa v tom vyznáš!“ povedala žena, objala ho a zabudla na vrece aj na cudzincov.
„Vymenil som koňa za kravu!“
„Pánboh zaplať za mlieko!“ povedala žena. „Tak teraz budeme mať mliečne jedlá, maslo a syr. To bola znamenitá výmena!“
„No, ale ja som potom zasa kravu vymenil za ovcu!“
„To je rozhodne ešte lepšie!“ povedala žena. „Ty vždy na všetko myslíš. Veď pre ovcu máme krmiva dosť a dosť. Tak teraz budeme mať ovčie mlieko a ovčí syr a vlnené pančuchy, ba aj vlnené nočné kazajky! To by nám krava nedala! Krava stráca srsť! Si naozaj usilovný muž!“
„Ale keď ja som ovcu vymenil za husu!“
„Naozaj, otecko, budeme mať tohto roku martinskú husičku! Vždy myslíš na to, čím by si ma potešil! To je od Teba milé! Husu môžeme dať do ohrady, tam do Martina ešte viac pritučnie!“
„Ale keď ja som husu vymenil za sliepku!“ povedal muž.
„Za sliepku! To bola dobrá výmena!“ povedala žena. „Sliepka znesie vajíčka, vysedí ich, budeme mať kuriatka, zadovážime si kurín! To som si práve tak vrúcne želala!“
„Áno, ale sliepku som vymenil za vrece zhnitých jabĺk!“
„Za to Ti musím dať pusu!“ povedala žena. „Mockrát Ti, mužíčku, ďakujem! A teraz Ti niečo poviem. Keď si bol preč, myslela som na to, že Ti urobím naozaj dobrú večeru: praženicu s pažítkou. Vajcia som mala, pažítka mi chýbala. Tak som zašla oproti k učiteľovým. Viem dobre, že majú pažítku, ale učiteľka je lakomá, ženská jedna neúprimná! Prosila som ju, aby mi požičala. Požičať? povedala. Nič v našej záhradke nerastie, ani zhnité jablko nie! Ani to by som Ti nemohla požičať! A ja jej teraz budem môcť požičať desať jabĺk a hoci aj celé vrece! Otec, ja mám z Teba takú radosť!“ A pobozkala ho rovno na ústa.
„To je slovo!“ zvolali Angličania. „Nič ich neprivedie z rovnováhy, nech to ide hoci od desiatich k piatim! To stojí za tie peniaze!“ A tak vyplatili lodnú libru zlatiek sedliakovi, ktorý dostal pusu a nedostal vyhubovanie.
No, oplatí sa, keď je žena rozumná a vyhlasuje, že otec je najmúdrejší a čo on robí, že je vždy správne.
No, a to je ten celý príbeh! Počul som ho ako malý chlapec a teraz si ho vypočul aj Ty a už vieš, že čo robí otec, to je vždy správne.