Zázračný strom

Už je to veľa rokov, čo stál v Lázi na návsi obrovský krásny strom. Ale ani tí najstarší susedia si nepamätali, že by niekedy kvitol a že by na ňom vyrástlo nejaké ovocie.
Až raz! Vtedy prišla pekná, jasná jar a všetci zostali v úžase. Strom na návsi nasadil toľko kvetov, že bol ako zasypaný. Všetci sa naň chodili pozerať, krútili hlavami a netrpezlivo čakali, čo na ňom vyrastie. A dočkali sa. Keď odkvitol a biele kvietky opadali, začalo na ňom rásť ..... viete čo? Na jednej polovici stromu sa začali ukazovať dreviaky a na druhej polovici rástli pekné papuče.
Všetci sa tomu nesmierne čudovali a nevedeli, čo to má znamenať. Starosta zvolal susedov do krčmy a radili sa, čo robiť. Keď vypili veľa piva, uzniesli sa, že na to podivné ovocie postavia peknú kôlňu a požiadajú na hajtmanstve v Prahe, aby tie dreviaky a papuče smeli predávať. Veď je to div, že im drevenice rastú samy na strome, zatiaľ čo inde ich remeselníci musia pracne strúhať a šiť! Celá dedina by si z toho zázraku mohla pomôcť k pekným peniazom. Hneď na druhý deň zavčasu ráno sa vybrali traja najmúdrejší gazdovia do Prahy. Že boli najmúdrejší, mali aj najdlhšie fúzy.
Bol pekný letný deň, slniečko páčilo, a keď títo traja k poludniu došli do Mníšku, sotva už nohy cítili. Ľahli si pod jeden strom do chládku a rozhodli sa, že si trochu odpočinú, a až horúčava povolí, vtedy pôjdu ďalej. V tú ranu všetci traja zaspali.
Kým spali, išiel tade jeden holičský panáčik. Pozerá sa na nich, a keďže bol šibal a ničomník, povedal si v duchu: Čo by sa stalo, keby som ich oholil? A aj to hneď urobil.
Keď sa títo traja zobudili, pozerali po sebe, ale nemohli sa spoznať. Jeden sused vraví:
„Páni susedia, mne sa zdá, že to nie sme my!“
„A kto by to bol?“ čudoval sa druhý.
„Veď sme mali fúzy, pekné fúzy, a teraz má každý z nás tvár ako bábika. Kdeže, to nie sme my.“
„No, tak je to niekto iný,“ myslel si tretí sused.
Sedeli celí vyjavení, vyvaľovali oči jeden na druhého a lámali si hlavu nad touto záhadou. Vtedy mal ten tretí sused dobrý nápad:
„Ja vám poviem, čo urobíme. Napíšeme domov list: ak sme doma, tak to tu nie sme my, ale ak nie sme doma, tak to tu sme určite my.“ Tí dvaja ho za túto myšlienku veľmi chválili. A hneď si sadli, vzali papier a pero a napísali domov do Láza list. Potom zostali v Mníšku pár dní, popíjali v krčme a čakali, kým im príde z domu odpoveď. A prišla! V tom liste stálo, že doma nie sú, že odišli všetci traja do Prahy. Mali z toho nesmiernu radosť, objednali si každý ešte krčah a vraveli:
„Sláva, sláva! Sme to tu my. Teraz môžeme ísť aj ďalej do Prahy za svojou vecou.“
Vybrali sa ďalej, a keď prišli na hajtmanstvo, predniesli pánovi radcovi svoju žiadosť: že majú v Lázi taký a taký strom, ktorý roky rokúce nekvitol a ani na ňom nič nerástlo, ale že tento rok na ňom vyrástli napoly drevenice a napoly papuče a že oni by ich radi predávali na jarmoku. Pán ich počúval, kýval hlavou a potom sa ich pýtal:
„Je azda Láz mesto?“
„Nie je, jasný pane, nie je!“ Pán zase pokýval hlavou a pýtal sa:
„A je azda Láz mestys?“
„Nie je, veľkomožný pane, nie je. Je to dedina.“ Pán krútil hlavou, prehrabával sa v nejakých papieroch a vravel im prísne:
„To máte tak. Keď nie je Láz ani mesto, ani mestys, tak žiadne jarmoky nemôžete mať. Do dediny nemôžeme jarmoky povoliť, na to sú prísne predpisy.“
Oni mädlili v rukách klobúky, prešľapovali a začali nariekať, že podstúpili takú dlhú cestu pešo z Láza až do Prahy, a všetko nadarmo. Pán radca sa na nich pozeral, chvíľu rozmýšľal, potom zaklopkal ceruzkou na stôl a povedal:
„A ako ďaleko to odtiaľto máte?“
„Osem míľ, jasný pane, celých osem míľ.“
Pán sa na nich usmial a povedal:
„Tak aby ste sem nešli nadarmo, niečo predsa len dostanete. Zľavím vám odo dneška polovicu cesty. Od tohto razu to bude od vás z Láza do Prahy už len štyri míle, a nie osem ako doteraz.“ Tí susedia boli vraj radi, že si aspoň niečo vymohli, a veľmi ďakovali pánovi radcovi za jeho dar.
Ale domov hneď nemohli. Počkali v Prahe, kým im zase narástli fúzy, pili a hodovali a až na jeseň sa vybrali domov do Láza. Od tých čias majú vraj od nich do Prahy len polovicu cesty. Ale ako to dopadlo s tým zázračným stromom, na ktorom rástli z polovice drevenice a z polovice papuče? Možno ho tam majú dodnes.