Princ Bajaja

Mladý kráľ sa musel s manželkou rozlúčiť a odobrať sa do boja. Nedlho po jeho odchode porodila kráľovná dvojčatá, oboch synov. Bolo radovánok po celej krajine, až sa to ani nedalo, a hneď sa vypravili poslovia, ktorí museli radostnú zvesť doniesť kráľovi. Chlapci boli zdraví a rástli ako z vody; ale ten, čo bol o nejaký okamih starší, sa mal k svetu lepšie ako druhý, a tak to zostalo, aj keď trochu povyrástli. Starší bol vždy len na dvore, behal, skákal a driapal sa na koníka, ktorý bol s ním rovnako starý. Druhý však najradšej po mäkkých kobercoch hopkal, okolo matky sa batolil a nikam inam nevyšiel, iba s ňou do záhrady; preto aj matka prvému neprajila a mladší zostal jej maznákom. Chlapcom bolo sedem rokov, keď sa kráľ z boja vrátil a s nevýslovnou radosťou matku aj deti privinul k srdcu.

„Ktorý je vlastne starší z nich a ktorý mladší?" pýtal sa otec kráľovnej.

Tá, mysliac, že sa manžel pýta preto, aby vedel, ktorý má byť budúcim kráľom, podsunula svojho maznáka za staršieho. Kráľ miloval síce svoje deti rovnakou mierou, ale keď prišli do mládeneckých rokov, počul predsa starší menovať mladšieho budúcim kráľom, a to ho mrzelo tak, že ho život doma omrzel a túžil len do sveta. Jedného razu sa na svoju bolesť a ľútosť sťažoval malému koníkovi a vravel mu, že by najradšej z domu preč.

Tu mu odpovie kôň ľudským hlasom: „Keď sa ti doma nepáči, choď do sveta, ale bez otcovho dovolenia nechoď ani krok. Radím ti však, aby si nebral nikoho so sebou a na iného koňa nesadal ako na mňa. Bude to k tvojmu šťastiu."

Princ sa čudoval, že kôň hovorí ľudským hlasom, a pýtal sa ho, ako to prichádza.

Koník mu odpovedal: „Na to sa ma nepýtaj; ja chcem byť tvojím ochrancom a radcom, kým ma budeš poslúchať."

Princ sľúbil koníkovi, že sa vo všetkom zachová podľa jeho rady, a odišiel do zámku pýtať sa otca, či smie do sveta. Keď svoju žiadosť rodičom predniesol, otec s tým nechcel nijako súhlasiť, ale matka bola hneď svolná. Princ však od svojho predsavzatia neupustil a nakoniec aj od otca súhlas vymámil. Hneď sa mali chystať služobníci, kone a družina pre princa na cestu. No on si to všetko zakázal a povedal otcovi: „Načo potrebujem, otče, toľko družiny, koní a ľudí okolo seba, ja si vezmem nejaké peniaze a pôjdem na svojom malom koníkovi sám a sám do sveta; to mi nenarobí toľko starostí a ťažkostí."

Zase musel otca prosiť, kým mu to dovolil. Nakoniec bolo všetko na cestu pripravené, malý kôň stál osedlaný pri bráne a hore sa lúčil princ so svojimi rodičmi a s bratom. Plakali všetci horko, a poslednú chvíľu to bolo aj matke ľúto, že dieťa takto do sveta púšťa; i prikazovala mu prísne, aby buď za rok prišiel domov, alebo aspoň o sebe dal vedieť.

Za nejakú hodinu klusal s ním koník v šírom poli pekne ďaleko za hlavným mestom. Niekto by si myslel, že sedemnásťročný kôň už nie je taký čerstvý! Ale ten kôň nezostarol, pretože to nebol obyčajný kôň; srsť mal ako zamat a nohy ako struny a čerstvý bol ako srnka. Cesty ubúdalo; dlho išli a princ nevedel, kam ho koník nesie, keď zrazu uvidel veže krásneho mesta. Tu sa koník odklonil z cesty, klusal cez pole až k jednej skale, ktorá stála neďaleko pekného hájika, a keď tam prišli, kopol nohou do skaly, ona sa otvorila a oni vošli dovnútra. Bola to pekná pohodlná stajňa.

„Teraz ma tu necháš," povedal koník princovi, „a sám pôjdeš do blízkeho mesta na dvor; musíš sa však vydávať za nemého. Kráľ ťa do služby prijme, maj sa však na pozore, aby si sa neprezradil. Keď budeš niečo potrebovať, nech je to čokoľvek, príď ku skale, trikrát zaklop a skala sa ti otvorí."

Princ si pomyslel: môj koník je taký múdry, on iste vie, načo mi to poslúži; vzal svoje šaty a šiel. Prišiel do sídelného mesta, ktoré bolo neďaleko skaly, a dal sa u kráľa ohlásiť. Kráľ videl, že je nemý, zľutoval sa nad jeho mladosťou a nechal si ho u seba. Čoskoro však videl, že ho môže veľmi dobre využiť na vybavovanie všetkého. Nech bolo v zámku čokoľvek, on vedel vo všetkom poradiť a celý deň po zámku behal a hľadal. Ak kráľ potreboval pisára, nebolo nad neho šikovnejšieho. Všetci ho mali radi, ale že bol nemý a na všetko len „bajaja" odpovedal, zostalo mu to meno Bajaja, takže ho potom nikto inak nenazýval.

Kráľ mal tri dcéry, jednu krajšiu ako druhú. Najstaršia sa volala Zdobena, druhá Budinka a tá najmladšia Slavena. Pri týchto troch dievčatách bol Bajaja najradšej a mal aj dovolené byť s nimi hoci celý deň.

Veď bol nemý, k tomu tváre snedej až strach a nosil jedno oko zaviazané; mohol kráľ myslieť, že by sa niektorej princeznej zapáčil? Princezné ho však predsa mali rady a všade musel chodiť s nimi. On im viazal vence, prinášal kytice, zvíjal zlaté nite, kreslil vtáky a rozličné kvety na vyšívanie, a to sa im páčilo. Tej najmladšej však slúžil najradšej a čo pre ňu urobil, bolo vždy najkrajšie, takže ju sestry žartom doberali. Slavena bola samá dobrota a nechala si od sestier všetko páčiť.

Krátky čas bol Bajaja pri dvore. Jedného rána príde do siene, kde kráľ raňajkoval, a vidí ho celého zarmúteného sedieť. I pýta sa ho posunkami, čo mu chýba.

Kráľ sa naňho smutne pozrel a povedal: „Milý chlapče, prečo sa ma pýtaš; nevieš, aké nešťastie nám hrozí a aké trpké tri dni ma čakajú?"

Bajaja pokrútil hlavou, že nevie, a na jeho tvári bolo vidieť veľké zľaknutie. Povedal mu zase kráľ: „Tak ti to poviem, hoci nám pomôcť nemôžeš. Pred rokmi sem priletely tri draky, jeden deväťhlavý, druhý osemnásťhlavý a tretí dvadsaťsedemhlavý. Bola vtedy v mojom meste taká núdza, že od hrôzy vlasy na hlave vstávali. Ľudia sa skrývali, lebo si neboli istí životom. Pomaly už nebolo nikde ani kúska dobytka, pretože sa všetko tým obludám dať muselo, aby sa do mesta nepustili. Napriek tomu predsa veľa ľudí zožrali. Nemohúc sa dlhšie na ten nárek pozerať, dal som priviesť na dvor čarodejnicu, aby mi povedala, čím by som tie obludy z krajiny vyhnal. Ale beda, keď mi oznámila, že tým, ak im sľúbim svoje tri dcéry, ktoré mi práve rozkvitali. Ja som si myslel, že si pomôžem, len keď ich z krajiny odbavím, a sľúbil som tú nevídanú obeť. Kráľovná od žiaľu zomrela, ale dcéry sa o tom nedozvedeli. Od tej chvíle sa draky vysťahovali a po všetky tie roky o nich nebolo počuť, až včera večer pastier pribehol celý bez seba, že sú draky zase tu v tej istej skale, kde predtým boli, a že kruto revú. Ja nešťastný otec, zajtra musím dať svoje prvé dieťa za obeť pre svoju krajinu, pozajtra druhé a potom tretie, a potom budem žobrákom."

Tak nariekal úbohý kráľ a vlasy si z hlavy trhal.

S tvárou skľúčenou šiel Bajaja k princezným, ale nadovšetko sa zhrozil. V čiernych šatách, tváre ako z bieleho mramoru, sedeli všetky tri vedľa seba a plakali prežalostne, že majú svoj mladý vek takým krutým spôsobom skončiť. Bajaja ich začal tešiť a ukazoval, že sa iste nejaký vysloboditeľ pre ne nájde. Úbožiatka to nepočuli a neprestávali roniť slzy. Taký zmätok a zármutok bol po celom meste, lebo každý kráľovskú rodinu miloval. Celé mesto bolo spolu s hradom potiahnuté čiernym súknom.

Bajaja sa ponáhľal tajne z mesta cez pole ku skale, kde mal koníka zatvoreného; keď trikrát zaklopal, skala sa otvorila a on vošiel do nej. Pohladil koníkovi lesklú hrivu, pobozkal mu bielu lysinu a povedal: „Koníku milý! Teraz idem k tebe po radu a ak mi pomôžeš, budem navždy šťastný." Potom začal koníkovi všetko, čo sa v zámku udialo, rozprávať.

„O tom o všetkom viem," odpovedal koník, „a preto som ťa sem priviedol, aby si princezným pomohol. Zajtra zavčasu ráno sem príď a ja ti ostatné poviem."

S veľkou radosťou bežal Bajaja k zámku a mnohý by mu mohol mať za zlé, že je taký veselý; ale našťastie ho nikto nevidel. Celý deň nevyšiel z princezninych izieb a všeličo vymýšľal, ako by ich trochu potešil, čo sa mu však nepodarilo.

Na druhý deň ráno ešte za šera bol už pri skale. Koník ho privítal a povedal: „Teraz zdvihni pod mojím válovom kameň a čo tam nájdeš, to vyber."

Bajaja ochotne poslúchol a vybral z diery, ktorá bola pod kameňom ukrytá, veľkú truhlicu. Koník mu prikázal, aby ju otvoril, a keď aj to urobil, vytiahol troje krásne šaty, meč a uzdu na koňa. Jedny šaty boli červené, striebrom a diamantmi vyšívané, a čo na nich bolo pevné, bolo z lesklej ocele; k tomu biely a červený chochol. Druhé boli celé biele, zlatom vyšívané a brnenie a prilba zo zlata; chochol biely. Tretie boli však svetlomodré, striebrom, diamantmi a perlami bohato vyšité; k tomu biely a modrý chochol. Ku všetkým trom bol jediný meč, ktorého pošva sa len ligotala drahými kameňmi, tak ako uzda na koňa.

„Tie troje šiat sú tvoje, najprv však vezmi tie červené."

Bajaja sa pristrojil, pripäl si meč a uzdu hodil koňovi cez hlavu.

„To ti vravím, nesmieš sa báť a zo mňa zliezť. Len seč do tej obludy a spoľahni sa na svoj meč." Tak prikazoval koníček, keď vyjazdil zo skaly. Zatiaľ bolo v zámku smutné lúčenie a zástup ľudí vyprevádzal úbohú Zdobenu z mesta. Už boli neďaleko osudného miesta, princezná zosadla, a keď videla, že má ísť ku skale, padla v mdlobách na zem. Tu letí zďaleka kôň a na ňom sedí rytier s červeným a bielym chocholom. Keď prišiel až k nim, prikázal, aby sa ľudia vzdialili, princeznú odviedli a jeho nechali samého. S akou radosťou každý ten rozkaz splnil, to si môžeme pomyslieť; ale princezná nechcela odísť, ona sa chcela pozerať, aký to koniec vezme.

Sotva vstúpili na jeden vrch, už sa skala s trasením otvorila a deväťhlavý drak vyliezol von, obzerajúc sa po svojej koristi. Tu pricválal na koníkovi Bajaja, vytiahne meč, jedným rázom utne tri hlavy. Drak sa zvíjal, chrlil oheň a metal sebou, až mu jed ďaleko široko striekal, ale princ si to nevšímal, sekal, až mu všetkých deväť hláv odsekal, ostatné dorobil koník kopytami.

Keď drak zahynul, obrátil sa princ a ujazdil, odkiaľ prišiel. S údivom hľadela za ním Zdobena, ale spomenula si, že otec bude čakať, preto sa rýchlo k zámku s celou družinou obrátila. Vypísať otcovu radosť, keď videl dcéru živú, a radosť sestier, že sa azda aj im vysloboditeľ dostaví, kto by to dokázal! Bajaja tiež pribehol a tu stále ukazoval, aby verili, že im boh vysloboditeľa pošle. Hoci sa báli druhého dňa, predsa už boli veselšie a s Bajajom sa rozprávali.

Druhý deň bola vyvedená Budinka. Tak ako prvý deň sestre, stalo sa aj jej. Sotva na miesto prišli, videli rytiera s bielym chocholom prichádzať a o chvíľu s osemnásťhlavým drakom statočne zápasiť, kým obluda nezdochla. Po vykonanom boji ujazdil ako prvý deň. Keď sa princezná vrátila do zámku, ľutovali všetci, že udatnému rytierovi nemôžu preukázať svoju vďačnosť.

„Ja viem, sestry," povedala Slavena, keď boli pohromade, „vy ste rytiera neprosili. Ale ja pred ním pokľaknem a tak dlho budem žiadať, aby so mnou išiel, kým to neurobí."

„Čo sa smeješ, Bajaja?" pýtala sa Zdobena, vidiac usmievajúcu sa tvár nemého. Ale Bajaja začal skákať po izbe a dával najavo, že sa na toho rytiera teší.

„Blázon, ešte tu nie je," odpovedala Zdobena.

Tretí deň bola vyvezená Slavena a tentoraz sám kráľ s ňou šiel. Srdce úbožiatka sa chvelo od hrôzy, keď si pomyslela, že ak nepríde vysloboditeľ, bude daná drakovi. V tom okamihu sa strhol radostný krik, že rytier ide. Tak ako prvých dvoch drakov, zabil Bajaja aj tretieho, hoci on aj jeho kôň od mdloby div nepadli. Tu pristúpil kráľ aj Slavena a prosili rytiera, aby s nimi išiel do hradu, čo on nijako nechcel urobiť. Slavena pokľakla pred ním, a chopiac sa jeho rúcha, prosila tak snaživo, tak milo, že princovi srdce bilo. V tom sebou koník trhol a už nebolo rytiera vidieť.

Smutná, že sa nemôže svojmu vysloboditeľovi odmeniť, vracala sa Slavena s otcom domov. Všetci mysleli, že privedú rytiera, ale nádej ich opäť sklamala.

Teraz boli zase všetci šťastní! To však netrvalo dlho a nový zármutok ich postihol. Jedného dňa dostal kráľ vyzvanie od susedného kráľa na vojnu. Kráľ sa toho veľmi zľakol, lebo vedel, že sused je oveľa silnejší. Hneď teda rozpísal listy a poslovia sa rozleteli na všetky strany, aby zvolali kniežatá a veľmožov na kráľovský dvor na snem. To sa stalo rýchlo a panstvo sa zišlo ani sa nenazdáš. Kráľ im predniesol svoju starosť a prosil ich o pomoc, ponúkajúc za odmenu svoje dcéry. Kto by sa bol za takú odmenu zdráhal? Všetci sa rozišli a sľúbili, že sa v určitý deň so svojimi vojskami dostavia. Teraz sa všetko chystalo na boj a kráľ sám chcel svoje vojsko viesť do poľa. Predposledný deň prišli kniežatá a konala sa veľká hostina; potom sa kráľ rozlúčil s plačúcimi dcérami, prikázal ešte Bajajovi, aby na všetko dal pozor, a za zvuku trúb a píšťal sa vydali do poľa.

Bajaja bol kráľovmu slovu poslušný, na všetko dohliadal, ale predsa nezanedbal s najväčšou ochotou o všelijakú zábavu pre princezné sa starať, aby sa im nezasteskalo. Zrazu mu však napadlo, že je chorý, a nedbajúc na lekára, ktorý mu chcel pomôcť, vravel, že si pôjde sám po korenie, ktoré ho lepšie ako všetky lieky vylieči. Princezné si pomysleli, že je blázon, a nechali ho ísť. On však nešiel po korenie, to aj tak pre jeho bolesť nerástlo nikde inde než v jasných očiach krásnej Slaveny, on šiel k svojmu koníkovi, aby sa s ním poradil, či má kráľovi vo vojne pomôcť. Koník ho privítal, prikázal mu, aby si obliekol biele šaty, vzal meč, sadol naňho, že pôjdu do boja. Bajaja ho za to bozkával.

Koľko dní už trvala vojna a kráľovo vojsko slabelo, nemôžuc odolať veľkej sile nepriateľov. Bola určená hlavná bitka na druhý deň, kde sa malo rozhodnúť, kto s koho. Celú noc dával kráľ rozkazy a vyslal aj poslov k dcéram s nariadením, čo sa má stať, keby prehrali.

Ráno sa odovzdali do ochrany božej a stavali sa do šíkov. V tom okamihu zazneli trúby, zbrane začali rinčať, strely lietať, a krik a lomoz sa rozliehal po širokom údolí. Tu sa ocitne medzi nepriateľmi mladík v bielych šatách, v zlatej prilbe s bielym chocholom. Sedel na malom koni a v ruke držal obrovský meč, ktorým tak rázne do nepriateľov sekal, že nemysleli inak, než že to zlý duch kyjom do nich mláti. Tu sa spamätalo aj kráľovské vojsko a statočnému hrdinovi sa postavilo po boku. Čoskoro nepriatelia cúvali, a keď biely rytier ich vodcu zabil, rozpŕchli sa ako stádo bez pastiera. Tu bol však biely rytier ľahko na nohe ranený, takže mu krv biele rúcho zafarbila. Ako to kráľ zazrel, skočil dolu, roztrhol svoj plášť a zaviazal mu sám krvavú ranu, prosiac ho, aby s ním vošiel do stanu. Ale rytier mu poďakoval, bodol koňa a bol preč. Kráľ od ľútosti div neplakal, že mu už po štvrtý raz rytier ušiel, ktorému bol toľkorakými vďakami zaviazaný. Víťaz sa vracal s nesmiernou korisťou domov. S jasotom bol v hlavnom meste privítaný a v zámku boli pripravené rozličné slávnosti a radovánky.

„Nuž, správca môj," oslovil kráľ Bajaju, „ako si riadil náš dom, kým som bol vzdialený?"

Bajaja pokynul, že dobre, ale princezné sa dali do smiechu a Slavena povedala: „Musím ti žalovať, otče, na tvojho správcu, lebo je neposlušný. Začal chorľavieť, náš lekár mu chcel dať dobrý liek, on však povedal, že si sám pôjde po korenie. Šiel a neprišiel až za dva dni, celý chromý a chorľavejší, než bol predtým."

Kráľ sa obrátil na Bajaju, ten sa však usmial a zatočil sa na päte, akoby ukazoval, že mu nič nechýba. Keď princezné počuli, že ich vysloboditeľ opäť otcovi v boji pomohol, neradi súhlasili s tým, aby sa stali manželkami kniežat, lebo sa domnievali, že by mohol rytier predsa pre niektorú prísť. Samozrejme, žiadna nevedela, či je pekný, alebo nie, lebo ho v tvári nevideli, ale každá si ho predstavovala ako anjela.

Kráľ bol v rozpakoch, ako to s odmenou vybaviť. Každý z kniežat mu pomáhal, koľko mu sily stačilo, a všetci sa vo vojne statočne držali. Komu dať dcéry? I vymyslel si jeden prostriedok, ktorým by všetkým vyhovel, a potom vošiel ku kniežatám so slovami: „Priatelia milí! Ja som povedal, že tým, ktorí mi budú vo vojne najviac pomáhať, dám svoje dcéry za manželky. Vy ste mi však všetci verne pomáhali, a preto chcem urobiť takto, aby som nikomu neukrivdil. Postavíte sa do radu a moje dcéry zhodia z balkóna dolu každá zlaté jablko; ku komu sa to jablko dokotúľa, ten sa stane manželom tej princeznej. Ste s tým spokojní?"

Všetci že áno. Kráľ to oznámil princezným a tie s tým museli tiež byť spokojné, aby nenechali otca v hanbe. Skvostne sa pristrojili, každá vzala do ruky zlaté jablko a šla na balkón, pod ktorým stáli v rade kniežatá a páni. Medzi divákmi práve pri samých ženíchoch stál Bajaja. Najprv hodila jablko Zdobena; kotúľalo sa, kotúľalo, a práve k nohám nemého. Ale Bajaja sa uhol, a ono sa kotúľalo k jednému peknému kniežaťu, ktoré ho s radosťou zdvihlo a z radu vystúpilo. Teraz hodila Budinka, a ako predtým kotúľalo sa aj druhé k Bajajovým nohám; ale zase ho nemý tak šikovne odhodil, že sa zdalo bežať rovnou cestou k druhému peknému pánovi, ktorý ho zdvihol a s túžbou ku balkónu na peknú nevestu pozeral. Teraz hádzala Slavena; tentoraz sa Bajaja jablku neuhol, ale ho s radosťou zdvihol, bežal hore, pred princeznou pokľakol a jej ruku bozkával. Ale ona sa mu vytrhla, bežala do svojich izieb a horko plakala, že si musí vziať nemého. Kráľ sa hneval, kniežatá reptali, ale čo sa stalo, stalo sa, a nedalo sa napraviť. Potom bola hostina a po hostine bolo rytierske zápasenie, pri ktorom mala dávať ceny jedna nevesta. Pri hostine sedela Slavena ako zarazená a slova neprehovorila; ženícha Bajaju nebolo vidieť a kráľ myslel, že azda nahnevaný ušiel. Všetci úbožiatko ľutovali, a chcúc ju trochu rozptýliť, prosili, aby ona ceny rozdávala.

Slavena napokon privolila. Už sedeli páni okolo zábradlia, už sa súperi zápasili a jeden druhého premáhal, tu oznamuje hlásnik, že stojí vonku rytier na malom koni, žiadajúc, aby bol pripustený do hry. Kráľ kývol, že áno. Tu vjazdí na plac rytier v modrom a striebornom odeve, na striebornej prilbe biely a modrý chochol. Princezné by boli takmer vykríkli, vidiac postavu a koňa statočného vysloboditeľa. Rytier sa poklonil paniam a začal sa s kniežatami zápasiť, ale koľko ich bolo, on ich všetkých premohol a zostal sám víťazom. Slavena zišla k nemu a niesla zlatý pás. Rytier sa pred ňou na kolená znížil a ona mu zavesila na krk pás, ktorý sama vyšívala. Ruky sa jej triasli a tváre jej horeli; i nevedela, či slnko tak páli, alebo ohnivé zraky krásneho rytiera. Oči sklopiac, počula len sladké slová: „Nevesta krásna, ešte dnes ťa uvidím."

Kráľ a obe nevesty zišli dolu, aby rytiera zadržali a jemu za všetko poďakovali. Ale on pobozkal v lete Slavene ruku a vtom zmizol. Tá myslela na slová, ktoré jej pošepol. Zase boli hody, a len Slavena sedela vo svojej izbe a nechcela medzi hostí.

Mesiac vyšiel a od skaly niesol koník naposledy svojho pána. Keď ho donesol až k hradu, skočil Bajaja dolu, pobozkal mu krk a lysinu a koník mu zmizol z očí. Neradi stratil náš rytier verného priateľa, ale zato ho čakala sladšia náhrada.

Zamyslená sedela Slavena a myslela si, že už sotva rytier príde; tu otvorí slúžka dvere a vraví, že chce Bajaja s princeznou hovoriť. Slavena neodpovedala a hlava jej klesla do vankúšov. V tom ju vezme niekto za ruku, ona zdvihne hlavu a vidí pred sebou krásneho hrdinu, svojho vysloboditeľa.

„Hneváš sa na svojho ženícha, že sa pred ním skrývaš?" pýtal sa Bajaja.

„Prečo sa ma na to pýtaš, veď nie si môj ženích," šepkala Slavena.

„Som, panna, pred tebou stojí nemý Bajaja, ktorý ti kytky viazal, od smrti vyslobodil teba aj tvoje sestry a otcovi vo vojne pomohol. Ja som tvoj ženích!"

Že sa Slavena naňho nehnevala, mohol byť každý istý. Za dobrú chvíľu potom sa rozletely dvere do hodovnej siene a do nich vkročí Slavena s rytierom v bielom odeve a zlatej prilbe, predstavujúc ho otcovi ako svojho ženícha, nemého Bajaju! Otec sa tešil, hostia sa čudovali a sestry sa pozerali spod obočia. Až teraz nastala pravá veselosť a pilo sa na zdravie zasnúbencov až do bieleho rána.

Po svadbe odišiel Bajaja so svojou Slavenou, aby sa pozrel k rodičom; ale ako sa zľakol, keď videl celé mesto potiahnuté čiernym súknom. Hneď sa pýta, čo to znamená, a počuje, že umrel mladý kráľ. Ponáhľal sa k zámku, aby svojich rodičov potešil, čo sa naozaj len jemu mohlo podariť, lebo mali aj jeho za nebožtíka, pretože o ňom tak dlhý čas nepočuli. Zase sa do zámku nasťahovala radosť, čierne súkno sa odstrelo a namiesto neho nastúpilo červené. Bajaja bol kráľom vo svojom kráľovstve a užíval do smrti so svojou manželkou nezakalené šťastie.