Čo sa deje v tráve

Celému kraju vládla pani Zima. Je to vznešená bytosť, odetá do bieleho rúcha, ktoré sa striebristo trblieta. Jeho farba je práve taká, ako keď do závejov belostného čerstvo napadnutého snehu svieti slnko z modrej jasnej oblohy. Záveje sú utvorené zo snehových vločiek, z ktorých každá je iná. Číry mrazivý vzduch je taký čistý, že lúče slnka sa odrážajú na snehových závejoch a tie sa trblietajú, až oči prechádzajú…

Pani Zima odovzdáva vládu bytosti jari. Vesna je stelesnením radosti a nového zrodenia. Je odetá do ľahučkých závojov farby jarnej zelene. Jej dlhé plavé vlasy zdobí venček z kvetov. Vesna volá všetky bytosti, ktoré boli cez zimu vzdialené zo svojich pôsobísk. Všetci radostne pribiehajú – malí škriatkovia, nenápadní gnómovia, ladné rusalky a vodné žienky, ľahučkí elfovia aj veľkí dévi stromov. Každý má svoje miesto, kde je nepostrádateľný a svoju prácu starostlivo a s láskou vykonáva.

Už je čas pustiť sa do práce. Všade treba upratať, každý kút vyčistiť a pustiť tam prvé lúče jarného slniečka.

Čas beží a jar je už v plnom prúde. Bytosti sa môžu právom tešiť zo svojej práce. Na záhonoch kvitnú narcisy a rudé kalichy tulipánov, stromy sú tiež samý kvet. Všetko tak opojne vonia a tie včely, tie sa už niečo nalietali.

Poďme sa pozrieť, čo sa deje v tráve. Ľudia tento rok prvýkrát pokosili trávnik. Veď už zelená tráva bujne povyrástla. Kúsok za malou jabloňkou, ktorú ľudia zasadili len vlani, sa v tráve rozpínajú dva zelené lístky. Tu za jabloňkou je bezpečný kút, kde sa tráva nedá kosiť. Medzi malými lístkami sa krčí malá zelenkastá guľôčka. Ak sa pozrieme ešte bližšie, môžeme rozoznať malú ohnutú stopku a na nej ešte celkom zatvorený púčik sedmokrásky. Túto noc vydatne pršalo a všade je dosť vlahy. Hneď za úsvitu sa však mraky rozostúpili a slnko pohladilo svojimi lúčmi celú prírodu. Všetko bolo posiate kvapkami, ktoré sa v rannom slnku leskli ako drahokamy. Tam, kde pavúčiky upradli svoje nite, boli navlečené celé šnúry týchto trblietavých korálikov. Jedna dúhová kvapka ležala aj medzi dvoma lístkami hneď vedľa púčika sedmokrásky. Okolo tohto kvetu bolo niečo zvláštne, jemné starostlivé materské bytosti sa okolo pohybovali a s láskou oň pečovali. Keď však slnko na oblohe vystúpilo vyššie a posvietilo aj za kmeň jabloňky, začal sa diať jeden zo zázrakov, ktorý ľudské oko nezazrie. Malá stopka sa pomaličky narovnávala a schúlená hlavička sa vzpriamovala za slnečnými lúčmi. Guľôčka, na ktorej boli sotva badateľné ružové prúžky, sa začala zväčšovať. A prúžky sa jeden po druhom rozovierali. Boli to okvetné lístky. Keď sa ich väčšina otvorila, zakrývali stred sedmokrásky už len drobné belostné lístky…

A teraz sa to stalo. Jemný zvuk ako cinknutie zvončeka vyzval aj posledné okvetné lístky, aby sa s pomocou jemnej starostlivej bytosti otvorili. Bolo to, ako by jemné materské ruky odkryli bielu perinku a pod ňou na žltej okrúhlej postieľke spí elfie bábätko. Bytosti, ktoré pracujú okolo, sa zbehli a radujú sa z novonarodeného elfa. „Ten je krásny!“ Radujú sa všetci. Malý elf si pretrie očká a veselo sa pozerá na svet. Tento deň je naozaj nádherný, slnko svieti, všetko je akoby vyzdobené pre túto udalosť. Jemná bytosť, ktorá sa o elfa stará, ho trpezlivo a s láskou učí všetko, čo má takýto elf na práci. A nie je toho málo. Hneď zrána otvoriť všetky okvetné lístky, všetky pekne porovnať vedľa seba, natáčať kvet za slnkom, viesť z koreňov vlahu a živiny z pôdy a rozvádzať ich do celej rastliny, prijímať slnečné svetlo a zužitkovávať ho v listoch, a tiež toto všetko spracúvať v kvete, kde sa potom vytvárajú nové látky, ktoré sú pre ľudí liečivé. Malý elf musí pripraviť voňavý peľ pre včielky, a tiež musí byť vždy pripravený za dažďa a podvečer zatvoriť svoj kvet. Keď mu zostane malá chvíľka, smie sa poobzerať okolo. V trávniku je veľa jeho priateľov. Je posiaty sedmokráskami. Celý svet je nádherný. Ale čo je to tam vzadu? Aká je to žiarivá farba? Elf sa nikdy nevzdialil ďalej ako na dohľad od svojej kvetiny. Vždy mal plné ruky práce, alebo bdel, aby sa jeho rastline nič zlé nestalo. Jeden slimák si už robil chuť na jeho kvet. Statočne ho však zahnal. Teraz ho lákalo niečo nové, nepoznané. Je to veľké a má to ešte sýtejšiu farbu ako zapadajúce slnko! Čo to len môže byť? Elf sa blíži k múriku, ktorý lemuje kvetinový záhon. „No nie, taká nádhera! Rudý kalich na štíhlej stonke! Aká je to vznešená kvetina! Tej si iste každý všíma a chváli ju, aká je krásna,“ hovorí si pre seba elf.

„Ako ti hovoria, krásna kvetina?“ osmelil sa.

„Som tulipán,“ odpovedal elf, ktorý sa o kvetinu staral.

„Ach, aký si krásny, nemôžem sa na teba vynadívať. Moju kvetinu nikto neobdivuje. Rastie celkom v kúte. Aj na mojich kamarátov ľudia v trávniku často šliapu. Môžem tu byť s tebou?“ A už sa vyšvihol na okraj rudého okvetia tulipána.

„To predsa nejde, či snáď nemáš svoju prácu? Tvoja kvetina ťa iste potrebuje!“ odpovedal prísne tulipán.

„Ale veď si nikto ani nevšimne, že som tu. Nechaj ma, prosím, pohojdať sa v tvojom kalichu, fúka svieži vietor a celá rastlina sa tak krásne hojdá. Ach, to je výška, až sa mi zatočila hlava.“

„Zdá sa mi, že si neposlušný elf. Veď či nevieš, že každý z nás má svoje miesto, kde je potrebný? Každý má svoju prácu vykonávať s radosťou a láskou. Máme byť vďační nášmu Tvorcovi za to, že smieme žiť v tomto krásnom svete. Jedine tým, že budeme svoju prácu vykonávať usilovne, Jemu na česť, môžeme najlepšie poďakovať za to, čoho sa nám dostáva. Je jedno, či je naša práca malá alebo veľká, či je naša kvetina malá a nenápadná, alebo veľká a všetkým na očiach. Každá, aj tá najmenšia práca je dôležitá a bez nej by nemohol celok fungovať… Vietor silnie, privádza tmavé mračná!“

A to už padajú prvé veľké dažďové kvapky. Tulipán a s ním všetky kvety sa rýchlo zatvárajú. V elfovi sa prebudila veľká starosť o jeho kvetinu. Či jej len niečo nechýba? Vzápätí ho však premohol strach. „Čo sa mohlo stať s mojou kvetinou, keď som ju nestrážil, keď som nerozvádzal živiny do každej žilky jej lístkov? A či jej nezbije dážď, keď je jej kvet dokorán otvorený?“ Preháňa sa elfovi hlavou jedna myšlienka za druhou.

Už je celý premoknutý, ľadový vietor ním lomcuje, či to len vydrží? Prečo len nepočúval a nestaral sa verne o svoju kvetinu? Ako rád by bol teraz ukrytý v jej zatvorenom kalíšku.

„Už nemôžem ďalej!“ zastonal elf a schúlil sa pod veľký list štiavu. Bola mu veľká zima, najviac ním však triaslo strachom o jeho rastlinu.

„Kde sa tu berieš, kvetinový elf, ako to, že nie si pri svojej kvetine? Veď či nevieš, že ťa potrebuje?“ ozvalo sa zhora z vysokého štiavu.

Elf sa nezmohol na odpoveď a rozplakal sa. Takto plakal dlho. Dážď pomaly ustával. Vietor sa utíšil a už len veľké kvapky v tráve prezrádzali, že pred chvíľou silno pršalo. Elf zozbieral všetky sily a vydal sa smerom k svojej kvetine. Veľmi sa obával toho, aký pohľad ho čaká. Či jeho kvetina vydržala bez ochrany silný dážď. Ak však nevydržala, nemá sa už kam vrátiť a hlavne, nebude užitočný. A všetko neužitočné v prírode zaniká!

Konečne sa blíži k jabloňke. Krídelká má premoknuté. Cesta späť je veľmi namáhavá studenou mokrou trávou.

Už vidí svoju kvetinu! „Sláva, nezvädla!“

Malá jabloňka mala elfa veľmi rada, veď s veľkou radosťou sledovala vtedy jeho zrodenie. Skryla teda bezbrannú sedmokrásku pod svoje listy, aby zmierňovala najprudšie kvapky dažďa a silné nárazy vetra.

„Ďakujem ti z celého srdca, milá jabloňka!“

A elf vďačne objal stonku svojej kvetiny. „Už nikdy ťa neopustím, sedmokráska moja!“

Od tých čias je vždy so svitaním slnka na nohách a celý deň sa usilovne snaží, aby jeho rastline nikdy nič nechýbalo.

Na záhradu vybehli deti. Hrali sa s loptou a behali po trávniku so sedmokráskami. Mamina ich volá: „Verka, Martin, poďte mi pomôcť, budeme siať hrášok!“

„Ale mami, nám sa nechce, my sa teraz chceme hrať s loptou! Veď je to taká nepekná práca, hrabať sa v hline.“

„Poďte si sadnúť na lavičku, niečo vám poviem.“

Deti si sadli okolo maminy a počúvali. „Obzrite sa okolo seba. Všetko v prírode je užitočné, malé aj veľké. Všetko má svoj účel a je prospešné celku. Pozrite sa na ten veľký orech, koľko nám každý rok dáva orechov, cez leto nám robí krásny tieň. Včielky sú usilovné celý deň, všetko, čo rastie, je na úžitok. Zeleninu zjeme a je veľmi zdravá, kvety na záhonoch nás v každom čase potešia svojou krásou. Pozrite sa na ten červený tulipán, je nádherný, však?“

„Áno, ale čo napríklad tie sedmokrásky v tráve, načo sú, maminka?“

„Sedmokrásky? Majú sedem krás. Vidíte, ako je trávnik s nimi pekne veselý? Predstavte si, že niektorí ľudia ich vyrývajú, aby im neničili hustý trávnik. Ale poviem vám, že práve sedmokrásky sú veľmi užitočné.“

„Áno, a ako?“

„Sedmokrásky sú liečivé byliny. Môžeme si z nich uvariť čaj. Ale raz, keď som bola malá, jazdila som na bicykli, spadla som a škaredo som si zlomila nohu. Zlomenina zle zrastala, ale lekári sa o mňa dobre postarali a noha sa napokon krásne zahojila.

Tak vidíte, aj tá nepatrná sedmokráska, po ktorej šliapeme v trávniku, je veľmi užitočná. A jej bytosť sa o ňu stará s rovnakou láskou a starostlivosťou ako ten, ktorý sa stará o veľký tulipán. Keby svoju prácu zanedbával, nebola by sedmokráska taká krásna a liečivá.

A čo vy, deti, vy si myslíte, že siatie hrášku nie je pre vás? Že by ste radšej robili niečo iné? Len počkajte, až vyrastie, to budete radi, že ste si ho zasiali.“

Deti sa zahanbili a už si vyhŕňali rukávy, že budú mamine pomáhať.

Malý sedmokrásový elf všetko počul a ako bol teraz rád, že sa stará o takú dôležitú kvetinu, ako je sedmokráska.