Tri groše

Kopal raz chudobný človek pri ceste priekopy. A neviem, ako sa to stalo, dosť na tom, že raz išiel po tej ceste sám kráľ a spýtal sa chudáka:
„Povedz mi, môj milý, koľko dostávaš denne za túto ťažkú prácu?“
„Najjasnejší kráľu, dostávam denne tri groše.“
Kráľ sa podivil a spýtal sa, ako môže byť za tie tri groše živý.
„Ó, Vaša Jasnosť, keby len žiť, to by ešte bolo dobré, ale ja z tých troch grošov prvý vraciam, druhý požičiavam a sám žijem len z toho tretieho.“
Ale kráľ nerozumel, čo to znamená, mädlil si rukou čelo, rozmýšľal, čo a ako by to mohlo byť. Ale nevymyslel nič, tak nakoniec úprimne priznal, že naozaj nevie, čo by to mohlo znamenať, z troch grošov aj vracať, aj požičiavať, aj byť živý.
„No, najjasnejší pane,“ vraví chudák, „starám sa o otca, už starého a bezmocného. Jemu vraciam, lebo ma vychoval. Ale starám sa aj o malého syna, tomu požičiavam, aby mi vrátil, keď ja zostarnem. Z tretieho groša som živý sám.“
„No dobre, tak takto to je,“ zaradoval sa kráľ, keď to pochopil. „Vidíš, môj milý, mám doma dvanástich radcov, a čím viac im platím, tým viac si sťažujú, že nemajú z čoho žiť. Teraz im dám túto hádanku, čo si mi povedal. Ale keby sa prišli vypytovať, tak im nehovor, čo to znamená, kým nezazrieš môj obraz.“
Keď to dopovedal, daroval sedliakovi hrsť dukátov a odišiel domov.
Hneď ako prišiel, dal si predvolať tých dvanásť radcov.
„Vy,“ vraví im, „ktorí z toľkých peňazí nemôžete byť živí. V našej krajine je jeden človek, ktorý má na deň iba tri groše a aj z tých ešte jeden vracia, druhý požičiava, z toho tretieho je sám živý a predsa poctivo. Teraz, ak ste múdri, povedzte mi, ako je to možné! Ak mi to do pozajtra nepoviete, dám Vás všetkých z krajiny vyhnať, aby ste nejedli chlieb zadarmo.“
Slávni radcovia sa odobrali domov so zvesenými nosmi a radili sa, ako a akože by to bolo. Každý chcel byť najmúdrejší, ale na rozum jednoduchého človeka bol každý z nich krátky. Minul deň, míňal sa aj druhý. Tretieho rána mali predstúpiť pred kráľa a stále ešte nemohli prísť veci na koreň. V poslednej chvíli im niekto pošepkal, kde by našli toho chudáka, že ten im najskôr pomôže z úzkych. I vyhľadali ho hneď všetci. Zle naň dotierali prosbou i hrozbou, aby im povedal, ako je to s tými tromi grošmi. Ale ten mal proti strachu postarané: oznámil im kráľovský rozkaz, a že len keby mu ukázali kráľov obraz, mohlo by z toho zapršať.
„Akože Ti my, úbožiaci, môžeme ukázať kráľov obraz?“ vraveli. „Veď kráľ na naše slovo k Tebe nepríde, a Ty zasa nesmieš k nemu! Len sa daj k tej odpovedi primäť nejako inak!“
„Keď už ani toto nezvládnete, tak z toho mráčika búrka nebude!“
Nasľubovali mu hory-doly, nanosili kopu peňazí. Už vraj aj bez kráľovej milosti má byť z čoho živý, tak nech im tú vec vyjaví. Ale on nič! A keď už zniesli naozaj hŕbu peňazí a on sa im už dosť navysmieval, že si takí múdri páni nevedia rady, vytiahol z vrecka jeden z dukátov, čo mu kráľ daroval, a povedal:
„Tak vidíte, tu je kráľov obraz, sám mi ho daroval, vidím ho dobre, nemám sa čoho báť, že by som prestúpil kráľov rozkaz. A tak Vám môžem vyzradiť, čo chcem.“
A prezradil im hádanku.
A tak, tretieho dňa, sa radcovia ľahko dohodli s kráľom, keď im chudák požičal svoj rozum. Ale aj kráľ hneď zavetril, čo v tom je. Dal zavolať chudáka a spýtal sa ho:
„Povedz mi, ako to, že Ty, inak taký poctivý človek, si sa teraz prehrešil proti môjmu kráľovskému rozkazu!“
„Neprehrešil som sa, najjasnejší kráľu, lebo som mlčal ako kameň, kým som nezazrel Váš verný obraz. Tu ho mám ešte aj teraz, sám ste mi ho daroval,“ a vytiahol dukát s kráľovým obrazom a rozprával mu príhodu s tými dvanástimi, aj ako mu hrozili, aj ako ho prosili, aj ako ho obdarovali, aj ako sa im navysmieval.
„No,“ odpovedal na to kráľ, „keď si taký múdry a máš viac rozumu ako mojich dvanásť radcov, nebudeš už kopať priekopy, ale budeš ako veľký pán žiť na mojom dvore a zasadať v rade vedľa mňa.“
„A Vy?“ obrátil sa k radcom. „Nehanbíte sa? Čo a ako teraz s Vami? Nielenže Vám na peniazoch nepridám, ale ešte Vám aj z toho uberiem, čo máte!“
Viackrát už neprišli kráľa s peniazmi obťažovať.