Neposlušný zajačik

Rozprávka o neposlušnom zajačikovi. Kde bolo, tam bolo, bol jeden les. A ako taký les vyzerá? Plno stromov, mohutných aj maličkých, a žije tu plno zvieratiek. Pod tromi borovicami býva rodinka pána srnca ..... mamička srna a srnča Bořek, pri jedliach majú pelech maličké prasiatka s mamičkou aj oteckom Karolom, ktorý ich starostlivo stráži a nikoho k nim nepúšťa.
V celom lese je plno takých pelechov, brlohov a nôr. Ale v najkrajšom kúte lesa, blízko šípkového kra na čistinke, kde je nádherná zelená tráva, má pelech zajačia rodinka. Býva tu zajačia mamička Aninka, ušatý otecko Matej a ich zajačie dvojičky Šimon a Adélka. Mamička aj otecko na nich dávajú veľký pozor, pretože dohliadnuť na takých dvoch zlobivcov dá veľa práce a starostí. Ale Šimon a Adélka často mamičku nepočúvajú a jej poúčanie im dlhými ušami len prelietne. Raz mamička nutne potrebovala niečo odniesť mamičke od srncov a prikazovala Adélke a Šimonovi:
„Idem k pani srne, musím jej odniesť nový kôš na trávu. Otecko nie je doma, tak tu pekne počkajte a hrajte sa. Von nechoďte, dnes tu chodia poľovníci a mohlo by sa vám niečo stať. Sľubujete mi, že budete doma? Prinesiem vám nejakú dobrôtku.“ Šimon a Adélka kývali hlavičkami, že budú dobrí a nikam nepôjdu. Mamička odišla.
Zajačikovia sa chvíľu hrali, ale čoskoro ich hračky omrzeli a začali pozerať z okien, Šimon vykúkal z dverí a začal lákať Adélku pred pelech. Adélka hovorila, že mamička im zakázala chodiť von, ale kdeže Šimon ..... hop, dup a bol vonku. Tam bolo vecí na videnie. Šípkový kr sa červenal šípkami, tráva sa vlnila vo vetre a bola taká mäkká. Tam sa kotúľali kotrmelce!
Zajačik bol hrou taký zaujatý, že si ani nevšimol, že sa pri skotačení dostal do časti lesa, ktorú nepozná. Tu už nebol šípkový kr ani tráva ani tu nehrialo slniečko. Zajačikovi nad hlavou hučali vysoké stromy a cez ich koruny neprenikol ani lúč slniečka. Zajačik sa začal vystrašene obzerať okolo a o chvíľu uplakaným hláskom volal mamičku. Tá sa medzitým vrátila domov, kde našla uplakané zajačie dievčatko.
Adélka sa mamičke s plačom zverovala, že Šimon skotačil pred pelechom, ale teraz nikde nie je. Mamička sa veľmi zľakla a začala tiež zajačika hľadať. Hľadal aj otecko, ktorý sa vrátil domov. Pribehol aj pán srnec, od jedlí s veľkým funením prišiel pán Karol a s ním aj pán jež, teta líška a priletela celá rodinka vrán a všetci sa radili, ako rýchlo nájsť zajačika, veď o chvíľu bude noc a na takého malého neposlúchu číha v lese množstvo nebezpečenstiev.
Medzitým zajačik vystrašene pobehoval medzi stromami, počul podivné kroky, hlasy ľudí, okolo neho prebehol divý králik s celou rodinou, nad hlavičkou mu preletela vykrikujúca sojka. Zrazu zajačik započul veľkú ranu a zadná nožička ho rozbolela, nevedel, čo sa deje. Schúlil sa pod kmeň veľkého stromu a ticho plakal, po chvíli započul veľké funenie a dupot. Zajačik od strachu ani nedýchal, šramot sa blížil a k jeho úkrytu sa blížil veľký tieň. Zajačik zavrel oči, ale zrazu začul nad sebou radostné volanie:
„Rýchlo, rýchlo, tu je.“ Bol to strýko Karol, ktorý s ostatnými zvieratkami hľadal zajačika. Pribehol otecko zajac, strýko srnec aj teta líška. Všetci boli radi, že zajačika našli. Ten od radosti zabudol aj na poranenú nožičku, ktorú mu postrelil poľovník. Otecko ho odniesol domov, mamička nožičku ošetrila. Keď sa zajačik na druhý deň zobudil, mamička aj otecko mu poriadne domlúvali, že počúvať sa musí a ako by boli otecko, mamička, Adélka a všetci strýkovia a tety z lesa smutní, keby ho poľovník zastrelil. A zajačik ten sľúbil, že bude naozaj počúvať a nebude utekať z domova.