Kráva Hnedka

V jednej ďalekej ríši žili cár s cárovnou a tí mali jedinú dcéru Marju. Keď cárovi zomrela žena, oženil sa druhýkrát a vzal si za ženu ježibabu. Ježibabe sa narodili dve dcéry, jedna s dvoma očami a druhá s tromi. Macocha nemala rada princeznú Marju, preto ju poslala pásť kravu Hnedku a dala jej so sebou len suchý krajec chleba.
Princeznà prišla na široké pole, poklonila sa krave Hnedke, napila sa, najedla sa a dala si do vlasov kvety. Celý deň tak chodila za Hnedkou ako pani. Večer sa jej opäť poklonila a hnala ju z pasienka domov. Krajec chleba doniesla späť a položila ho na stôl. Čo to dievča jedlo? myslí si ježibaba. Na druhý deň dala Marji zasa krajec a poslala s ňou svoju staršiu dcéru:
„Dávaj dobrý pozor, čo bude Marja jesť!“
Prišli na široké pole. Princezná Marja vraví:
„Poď, sestrička, ja ti poškrabkám hlavičku.“ Začala ju škrabkať a potichu hovorí:
„Spi, sestrička, spi, zavri obe očká svoje!“ Sestrička zaspala, Marja potom vstala, šla k Hnedke, poklonila sa jej, napila sa, najedla sa, dala si do vlasov kvety a chodila celý deň ako pani. Prišiel večer. Marja vyplietla kvety z vlasov a volá:
„Vstávaj, sestrička, vstávaj, dušička! Pôjdeme domov!“
„Ja nešťastnica!“ zanariekala sestrička, „celý deň som prespala a nič som nevidela. Matka ma vyhreší.“
Prišli domov a matka sa pýta:
„Čo Marja jedla a pila?“
„Ja som nič nevidela.“ Ježibaba ju vyhrešila; ráno vstala a poslala s Marjou dcéru s tromi očami: „Choď dnes ty a dávaj pozor, čo to dievča je a pije.“ Prišli na široké pole pásť Hnedku. Marja vraví:
„Poď, sestrička, ja ti poškrabkám hlavičku!“
„Poškrabkaj, sestrička, poškrabkaj, dušička!“ Marja začala sestru škrabkať a potichu, potichučky spieva:
„Spi, sestrička, spi, zavri obe očká svoje!“ Ale na tretie oko zabudla; dve oči spia a tretie sa pozerá, čo Marja robí. Pribehla k Hnedke, poklonila sa jej, napila sa, najedla sa, do vlasov si zapletla kvety. Keď slnko začalo zapadať za hory, zasa sa Hnedke poklonila, vyplietla si z hlavy kvety a zobudila sestru s tromi očami:
„Vstávaj, sestrička, už sa deň sklonil. Pôjdeme domov.“
Keď Marja prišla domov, položila suchý krajec na stôl. Macocha sa hneď vypytuje dcéry:
„Čo to dievča je a pije?“ Trojoká jej všetko po pravde povedala. Ježibaba sa nahnevala a prikázala:
„Zarež, starý, kravu Hnedku.“ Starec kravu zarezal a Marja ho prosí:
„Milý dedko, daj mi z Hnedky aspoň črievko!“ Starec jej črievko hodil. Vzala ho, pripevnila na dvere a hneď z neho vyrástol ker bielej vŕby, na ktorom sa červenajú sladké jahôdky, vo vetvách sedia rôzni vtáčikovia a spievajú piesne panské aj sedliacke.
Cárevič Ivan začul o Marji cárovnej a prišiel k macoche a položil na stôl misu:
„Ktoré dievča mi natrhá plnú misku jahôd, to si vezmem za ženu.“ Ježibaba poslala svoju staršiu dcéru, aby natrhala jahody; ale vtáčikovia jej nedovolili priblížiť sa ku kru, a kým sa nazdala, vyklovali jej oči. Potom macocha poslala druhú dcéru, ale ani tá nič nepochodila. Nakoniec išla Marja cárovná. Vzala misu a išla trhať jahody. Zbiera a zbiera a drobní vtáčikovia priletujú a sami znášajú jahôdky do misy; prišla, postavila misu na stôl a hlboko sa uklonila. Hneď bola svadba a hostina, ktorá trvala deväť dní a deväť nocí. Cárevič Ivan si vzal Marju za ženu a žili dobre.
Po istom čase sa Marji narodil syn. Chcela o tom podať správu otcovi a išla s mužom otca navštíviť. Ale macocha ju premenila na hus a svoju staršiu dcéru podsunula Ivanovi za ženu namiesto Marje. Cár Ivan sa s ňou vrátil domov. Na zámku žil starček, ktorý si Marjino dieťa obľúbil. Vstal zavčasu ráno, vzal bábätko do náručia a išiel na pole k vŕbovému kru. Letia husi, husi sivé. „Husi moje, husi sivé! Povedzte mi, povedzte mi, kde je matka bábätka!“
„V druhom kŕdli.“ Letí druhý kŕdeľ:
„Husi moje, husi sivé, povedzte mi, povedzte mi, kde je matka bábätka.“ Marja zletela na zem, premenila sa na človeka, vzala bábätko do náručia a začala ho kŕmiť. Ale potom horko, prehorko zaplakala:
„Dnes ťa nakŕmim, aj zajtra ťa nakŕmim, ale pozajtra odletím za čierne lesy, za vysoké hory!“
Starček išiel s dieťaťom domov; chlapček spal až do rána, ale podsunutá žena starčeka karhá, že chodí s chlapcom na pole a že ho tak umorí. Na druhý deň starček zasa zavčasu ráno vstal a išiel s dieťatkom na pole. Ale tentoraz vstal aj cárevič Ivan, nepozorovaný išiel za starčekom a ukryl sa za ker. Letia husi, husi sivé. „Husi moje, husi sivé, povedzte mi, povedzte mi, kde je matka bábätka!“
„V druhom kŕdli.“ Letí druhý kŕdeľ. „Husi moje, husi sivé, povedzte mi, povedzte mi, kde je matka bábätka?“ Marja zletela na zem, vyzliekla husacie šaty, hodila ich na ker, začala dieťatko kŕmiť a smutne sa s ním lúči. „Môj úbohý synček, už zajtra odletím za čierne lesy, za vysoké hory!“
Dala bábätko starčekovi a cíti, akoby tu niekto niečo pálil. Chcela si obliecť husacie šaty, siahne po nich, ale hrôza! Na kre nie sú. Cár Ivan ich zatiaľ spálil, chytil Marju za ruku, ale ona sa premenila na žabu, potom na jašterku, na hada a nakoniec na vreteno. Cár Ivan zlomil vreteno na polovicu, dolný koniec hodil za seba, špičku pred seba a pred ním stojí mladučké dievča, a to bola Marja.
Odobrali sa spolu domov; keď ich dcéra ježibaby uvidela, začala kričať, ako keď ju na nože berú:
„Naše prekliatie prichádza! Naša skaza prichádza!“ Cár Ivan zvolal kniežatá aj šľachticov a opýtal sa ich:
„S ktorou ženou mi dovolíte žiť?“
Povedali mu:
„S tou prvou.“ Ivan povedal:
„Ktorá skôr vyskočí na bránu, s tou budem žiť.“ Dcéra ježibaby sa hneď vyšplhala až hore, ale Marja sa sotva okraja zachytila a hore nemôže! Vtedy vzal Ivan svoju zbraň, zastrelil podsunutú ženu a od tých čias žijú s Marjou šťastne. A keď niekedy pôjdete okolo ich zámku, zájdite sa na nich pozrieť, azda tam žijú dodnes.