Potrestaná princezná

Tam, kam až oko nedovidí, v ďalekom zámku žil kráľ s kráľovnou a mali veľmi, ale veľmi pyšnú dcéru. Krásna bola ako ruža a rovnako pyšná. Jedného rána prišla na zámok chudobná žena žiadať kôrku chleba. Kráľovná ju pozvala k svojmu stolu, nech sa naje do sýta a nech si vezme aj na cestu so sebou. Chudobná žena jej chcela za kráľovninu dobrotu dať niečo na oplátku, a tak vytiahla z vrecka svojich šiat len jednu, obyčajnú ružu. Vtom sa princezná začala smiať: „Tak to je za to, že si jej dala, keď tá úbožiačka mala hlad, len úbohú ružu, čo si môžeš odtrhnúť v záhrade, ty jej chceš dať ako poďakovanie?“ povedala princezná Anna. Vtom chudobná žena vstala a ružu vzala do rúk. „Si plná pýchy. Toto nebola obyčajná ruža, táto ruža hojí rany a bolesť. A teraz skús šťastie ako lania, a to ti vravím, že do roka a do dňa ťa nenájde človek, ktorý by ťa bol schopný milovať, už nezazrieš svoju ľudskú tvár,“ povedala chudobná žena a vtom sa princezná Anna premenila na lanu. A chudobná žena zmizla aj so svojou hojivou ružou. Princezná sa vydala do kráľovských lesov, aby našla niekoho, kto by ju mohol oslobodiť. Množstvo lovcov začalo chodiť na lov a princeznej začalo ísť o život. Došla do záhrady susedného kráľa, ktorý rád sedával pri vode medzi lesnou zverou. Keď prišla princezná, videl v nej len lesné stvorenie. „Ahoj, maličká, máš hlad? Dám ti kúsok chleba, nech môžeš ísť na pastviny,“ povedal kráľ Karol. „Drsoň,“ tak mu práve princezná Anna hovorievala, pretože ho od malička nemala rada. „Nechcem tvoj chlieb, kráľ drsoň, veď som princezná plná večnej krásy, načo mi je chlieb? Ešte mi do neho dáš jed,“ povedala princezná Anna. Kráľ jej hlas hneď spoznal, bol to hlas princeznej Anny. „Tebe, pyšnuchu, by som nedal ani kôrku, máš, čo si si zaslúžila. Ak sa ešte raz zapletieš do mojej záhrady, dám ťa zastreliť,“ povedal kráľ Karol. „Čo by som u teba hľadala,“ povedala Anna. Lenže za pár dní princezná už od hladu nevidela, zatúlala sa znova do záhrady kráľa Karola a tentoraz mlčala, keď jej ponúkol aspoň chlieb. „Ach, lanička moja milá, aký som nešťastný, tá úbohá princezná bez citu a lásky, pyšná, už som ju nevidel veľa dní. Pre ňu som len chlpáč a zlý kráľ, a chcel by som pre ňu byť aj viac než len to, chcel by som pre ňu žiť. Tá by si ani chlieb od mňa nevzala, tá by sa ani pohladiť nedala,“ povedal kráľ. Ale Anna len mlčala. A tak to chodilo skoro rok, až raz, keď sa kráľ už od smútku celý trápil, sa osmelila a povedala, že prišla za ním. Čudoval sa a díval sa na lanu. „Chcem ti len povedať, že ťa mám rada a že za tebou chodím už skoro rok. Odpusť mi moje kruté slová, bola som hlúpa,“ povedala princezná. „Dievča moje, ja ťa mám tiež rád a chcem ti to hneď dokázať,“ pobozkal jej tvár a z lanky sa hneď stala princezná Anna. „Milujem ťa, láska, vezmi si ma, budeme tu spolu v lete i v zime,“ povedala Anna. A kráľ súhlasil. Vzali sa a aj rodičia princeznej Anny boli radi, že sa princezná vďaka kliatbe zbavila pýchy. Koniec.