O PSÍKOVI A MAČIČKE, AKO PÍSALI LIST DIEVČATÁM DO NYMBURKA

O PSÍKOVI A MAČIČKE, AKO PÍSALI LIST DIEVČATÁM DO NYMBURKA

Bolo to práve tak niekedy v januári, ležali psík s mačičkou každý vo svojej postieľke a rozprávali sa o zime. „Akosi sa mi ani nechce z tej teplej postele von,“ vraví psík, „ja mám rád zimu, najmä keď je takto dosť snehu, ale nesmie byť tá zima príliš veľká. Ja neviem, či sa ti to tiež niekedy stane, ale keď mi vlezie sneh medzi prsty a ja ho mám potom plné labky, to je veľmi nepríjemné. To ťa tak veľmi zebie –“

„To poznám,“ povedala mačička, „to je veľmi nepríjemné. Ale teraz mám nôžky tak pekne zahriate, horúce, div sa mi z nich nedymí. Je v posteli tak pekne, keď je zima, že sa mi ani vstávať nechce.“

„Vieš čo,“ povedal psík, „zostaneme celý deň v posteli a budeme sa hrať v posteli.“

„To nejde,“ vravela mačka. „Nie sme predsa chorí, aby sme boli celý deň v posteli! A okrem toho sme dostali list od nymburských dievčat a už sme im dávno mali odpísať. Ešte o nás povedia, že sme zle vychovaní a že nevieme, čo sa patrí a sluší. Hybaj! pekne vstávať a napíšeme im ten list; veď dnes nemáme čo iné robiť.“

„Tak dobre,“ povedal psík. „Nech deti vidia, že sme dobre vychovaní. Napíšeme im krásny list. Ale písať to budeš ty, vieš, ja mám na to trochu ťažkú ruku. Ale zato ti budem zas hovoriť, čo tam máš napísať.“

„To sa rozumie, že to budem písať ja,“ chválila sa mačka. „Keď deti niečo píšu a nejde im to písanie pekne, tak sa im vždy hovorí: Lepšie by to mačka naškriabala. Z toho je vidieť, že mačky vedia lepšie písať ako mnohé deti.“

„A jéj, to som si ani nemyslel, že si taká šikovná!“ čudoval sa psík. „Ale tie nymburské dievčatá to pekne napísali, ja myslím, že to bolo napísané skoro tak pekne ako od mačiek, samé jednotky, zvlášť tá jedna, teraz už ani neviem, ako sa volá, tá to napísala tak krásne, ako keď tlačí.“

„Ja to tiež tak napíšem, ako keď tlačí,“ povedala skromne mačka. „Ja totiž viem písať len veľké tlačené písmo, to písané ja neviem, vieš, do školy som nechodila, tak kdeže som sa to mala naučiť? - Ale čo sa týka napísania - napísané to bude pekne, to ja to naškriabem tak krásne ako tá najlepšia mačka, aká kedy na svete škriabala. Ale len či v tom liste nenapíšeme nejaké chyby.“

„To nám už deti musia odpustiť,“ vravel psík. „Veď aj ony zasa, keď chcú mňaukať alebo štekať, tak to tiež celkom dobre nevedia a narobia v tom kopu chýb.“

„To je pravda,“ povedala mačička. „Keď sa deti pokúšajú mňaukať, tak to nikdy nerobia celkom dobre. Mňaukať sa musí, panečku, krásne, jemne, tak veľmi tenko, a to sa musí, milý braček, veľmi dobre vedieť, kam sa má v tom mňaukaní dať mäkké i a kam tvrdé y. Inak sa to všetko poplietie a nikto by tomu mňaukaniu poriadne nerozumel, čo sa tým vlastne chce povedať.“

„To je presne tak ako so štekaním,“ vraví na to psík. „Keď deti chcú urobiť hav!, to ti pritom narobia nejakých chýb! Správne havknúť, to nie je, veru, len tak. To ti to musí najprv v prsiach zarachotiť a potom to z teba musí vyletieť rýchlo a statočne, ako keď vystrelí, musí pritom krásne hodiť hlavou a škubnúť chrbtom a zadnými nohami.“

„To pri mňaukaní sa zas musia krásne vyguľiť oči, hlavička dať trošku nabok, trošičku pri tom povstať a jemne sa pretiahnuť. To by sa deti tomu veľmi dlho museli v škole učiť, kým by sa to správne naučili, a vidíš, my mačky to vieme hneď samy od seba, už od narodenia. A to s nimi v škole pani učiteľka skúsi a budú vidieť, aké je to ťažké. Skús to, stavím sa, že to nedokážeš!“

„Čo by som nedokázal?“ vystatoval sa psík. „Pozeraj: Rrrrrr! Hňauf! Hňaf! Hňaf! Hňaf!“

„Ale kdeže! to nie je žiadne mňaukanie,“ smiala sa mačka.

„Tak ty skús havknúť!“ povedal pes.

„Mňááááuf, mňáaauf, ňauňauňáuf!“ urobila mačka.

„Ó jé, čo si myslíš, veď ty mňaukáš, to vôbec nie je žiadne poriadne štekanie!“ smial sa mačke pes.

„No, každý, čo vie,“ povedala mačka. „Tak teraz sa radšej dáme do toho písania, a keď tam budú chyby, tak je to len preto, že sme sa správnemu písaniu v škole neučili. Veď si to tie deti môžu opraviť; môžu si naše písanie napísať na tabuľu správne a bude to.“

„Tak píš,“ povedal psík, „ja ti budem diktovať, čo.“

Mačička si sadla a písala, čo jej psík diktoval, a napísala dievčatám z Nymburka tento list:

Čtěné lsečni

v Nimburce

Děkujeme vám za vawe psaní a o známujeme vám esepří do bremz dravý vína trefujeme. Toté jdou fámeiu vas

fuctě

k očička a psík

„Ja neviem,“ vravela mačička, keď sa psík podpísal, „myslím, že si sa podpísal zle. Písať sa predsa musí jemnou rečou, a tak sa mi zdá, ako sa nemá písať čierny alebo zelený, ťažký, že sa asi v jemnej reči nemá tiež písať psík.“

„To je možné,“ uznal psík, „tak ja to škrtnem a napíšem to správnejšie. Len teraz neviem, či to mám napísať s mäkkým i, alebo s tvrdým y.“

„Ja píšem všetko najčastejšie s mäkkým i,“ povedala mačka, „mäkké i sa mi zdá jemnejšie.“

„Keď myslíš, napíšem teda mäkké i,“ povedal psík a podpísal sa piesok, „a teraz ten list odnesieme na poštu.“

„Musíme sa ale poriadne obliecť,“ vravela mačička, „vonku je strašná zima.“

Keď sa obliekali, brali si na seba svetre, zimné kabáty, vlnáky, kamaše a snehule, začal psík čuchať a vraví mačičke: „Tak tu krásne vonia syrček, ako ho máme tamto na poličke schovaný, ja by som naň mal takú strašnú chuť!“

„Len ho nechaj!“ povedala mačička; „vrátime sa z pošty iste hladní, a keby si ho zhltol teraz, nemali by sme potom nič.“

„Ale keď on tak vonia a ja naň mám takú strašnú chuť!“

„Nič!“ prikázala mačka, „až sa vrátime z pošty.“

Psík sa ešte raz zamilovane obzrel za syrčekom, zavreli za sebou dvere a šli na poštu.

Vtedy sa práve poriadne chumelilo, ako už to tak tento rok vo veľkej zime bolo. Snehu habadej pre lyžiarov aj pre sánkarov, aj tých šmýkačiek bolo tento rok dosť. Tak sa sypal, ako keď sa vrece s múkou roztrhne. Psíkovi a mačičke sa to celkom páčilo a spokojne šliapali s tým listom na poštu. Doniesli list na poštu, mačička dala psíkovi oblizať známku, prilepili ju a pritlačili labkami a dali do schránky. „Vraj je teraz toľko snehu, také záveje všade, že ani vlaky nemôžu poriadne chodiť,“ povedala mačička, „ale dúfam, že do Veľkej noci budú mať nymburské dievčatá ten list.“

Tak sa zas vybrali na cestu domov. Chumelilo sa, ako keby páperie z tisíc perín sypal. „To sa krásne chumelí,“ tešil sa psík, „ani cestu už nie je vidieť pod snehom.“

Šli, šli, stále sa chumelilo, a im to zasnežilo celý ich domček. Ani komín vidieť nebolo.

Došli a hľadali domček. Domček nikde. Všade len sneh, hrubo snehu, sneh a samý sneh.

„Jemine, kdeže je náš domček!“ zľakla sa mačička. „Veď my ho teraz nenájdeme!“

Naozaj, domček nebol nikde k nájdeniu. Všade len sneh a sneh, taký vysoký, že pod ním žiaden domček vidieť nebolo. „Domček je preč,“ nariekala mačička, „kam my teraz pôjdeme, čo si počneme, keď nemáme náš domček?“

Psík pozerá, pozerá na všetky strany, nikde nič, všade len samý sneh. „Už je to tak,“ bedákal, „domček máme zasnežený a nikto teraz nespozná, kde je! Kam sa teraz uchýlime, kam pôjdeme spať, veď my vonku zamrzneme.“

„Čo keby sme išli do Nymburka, že by sa nás nymburské dievčatá ujali, že by sa o nás nymburské školáčky postarali a dali nám nejaký nocľah? Čo si počneme, domček preč a do Nymburka je tak ďaleko! Ach, ach, keď ja ten náš domček nikde nevidím!“

„Počkaj,“ povedal psík, „ja ho tiež nikde v tom snehu nevidím, ale tak sa mi zdá, že niečo cítim. Ako keby som trošičku cítil voňať ten syrček, na ktorý som mal takú veľkú chuť.“

„To bude ono!“ radovala sa mačička, „len čuchaj, čuchaj, kde bude syrček, tam bude domček!“ Psík čuchal a čuchal, šiel stále za tou vôňou a tam, kde ucítil tú vôňu najsilnejšie, začal vo vysokom snehu hrabať, až sa dohrabal strechy. „Sláva!“ zvolal, „už sme doma! Kde je domček, tam je aj syrček,“ a už sa hnal do dverí, dovnútra a po syrčeku. „Vidíš, mala som pravdu, keď som hovorila, aby si nechal ten syrček, že sa nám zíde, až sa vrátime z pošty domov. Vidíš, teraz nám ten syrček zachránil život.“

Pekne sa spolu podelili, psík mal väčší kúsok, mačička menší. List bol napísaný a na pošte odovzdaný, z mesta viedla zlá cesta, sneh s nimi nemal cit, zasypal im celý byt, našli však svoj domček, v tom domčeku syrček, syrček zjedli, veselo si pri tom viedli, hrali sa na naháňačku a na schovávačku, a na vojakov tiež a volali: „Ratata, ratata, nech žijú nymburské dievčatá!“