Janko a čarodejnica

Boli raz jedni rodičia a tí mali syna. Volal sa Janko. Janko bol šikovný chlapec. Mal sa k práci, bol na rodičov milý a pekne sa správal aj k ostatným ľuďom. Rodina to však bola chudobná.
Preto Tatko raz povedal Jankovi:
„Janko, si už skoro dospelý, tak choď do sveta a nájdi si tam lepšie živobytie. Ale nezabudni na nás a príď nás navštíviť.“ Janko sa rozhodol, že pôjde o týždeň. Dovtedy mu Mamka všetko pripravila. No nebolo toho veľa. Oblečenie si vzal len to, čo mal na sebe, na zimu, že si má za zarobené peniaze niečo kúpiť. Dostal aj uzlík, v ktorom boli buchty.
Janko sa s rodičmi rozlúčil a išiel. Cesta ho zaviedla k lesu. Vstúpil doň. Keď prišiel tak do stredu lesa, uvidel chalúpku. Nazrel oknom a uvidel v chalúpke ježibabu a jej dcéru. Zľakol sa, ale skôr než stihol ujsť, vyšla z chalúpky ježibaba a pýtala sa ho, či by nechcel ísť k nej do služby. Od strachu nevedel, čo má povedať, a tak ho ježibaba vzala do chalúpky a spolu s dcérou si s ním sadla k večeri. Večera Jankovi veľmi chutila, bola bohatšia, než býval doma zvyknutý. Pri jedle mu staršia ježibaba rozprávala, že to nie sú zlé ježibaby, že čary poznajú, ale snažia sa žiť slušne a neubližovať ľuďom. Jej dcéra pritom Janka pozorovala, či jej verí, a aj preto, že sa jej páčil. Janko sa na ňu tiež pozeral. Rokov veľa nemala. Mohla byť asi o rok mladšia než on. Napriek tomu boli na jej tvári vidieť vrásky, ktoré sa jej robili nezvyčajne skoro. Na ľavej časti brady mala bradavicu. Vlasy mala strapaté a v nich napadané lístie a kdovie čo ešte. Janko si v duchu ironicky povedal:
„To je ale krásavica.“ Mamka čarodejnica Jankovi aj povedala, akú službu má robiť:
„Na konci lesa žije černokňažník, ten každé ráno posiela svojich zajatcov, ktorých chytil, ako prechádzali lesom, a má nad nimi moc, aby porezali a pokácali stromy, ktoré sú v lese. Na ich mieste si potom buduje palác. Až dôjde po našu chalupu, bojím sa, že nás zahubí. Naša moc je naňho krátka. Zastaviť ho dokáže, len keď niekto vezme a zničí čierne vajce, ktoré skrýva v jednom z pňov. Pne často mení a nikto nevie, v ktorom je vajce. V tom vajci je ukryté všetko jeho zlo, ktoré nabral, keď čierne vajce našiel. Keď to vajce niekto zničí, všetko zlé, čo spôsobil, sa vráti späť a z neho bude zase taký človek, aký bol, kým vajíčko nenašiel.“ Janko si Mamku čarodejnicu vypočul a súhlasil, veď to bolo pre dobrú vec. Dcéra čarodejnice sa ponúkla, že pôjde s ním, že mu svojimi kúzlami môže v niečom pomôcť. Mamka čarodejnica to so strachom dcére dovolila.
Na druhý deň si mladá čarodejnica privstala. Umyla si hlavu, učesala sa, obliekla sa do šiat z hruškového lístia a urobila raňajky. Jej mamka aj Janko boli prekvapení, keď prišli do kuchyne. Čakala na nich biela káva a v nej natrhaný chlieb. Janko mával doma raňajky podobné, len namiesto kávy bol chlieb namočený v srvátke. Aj mladšia čarodejnica ho dnes viac zaujala než včera. Zdala sa mu dnes akási krajšia. Nie preto, že by ju tie umyté vlasy a druhé šaty tak skrášlili, ale že videl, že sa pred ním chcela vyfintiť.
Po raňajkách sa so staršou čarodejnicou obaja rozlúčili a išli. Pri ceste sa mladšia čarodejnica k Jankovi obráti a prehovorí k nemu:
„Ani som Ti nepovedala, ako sa volám. Moje meno je Jenovéfa.“
Janko sa pousmial. „Aké dievča, také meno.“ Pomyslel si. „Mňa volajú Janko.“ Predstavil sa jej zase on. Cestou si spolu rozprávali, čo a ako kde prežili. Ako sa Jenovéfa stratila, keď bola malá. Ako Janko vykopal na záhradke dukát a na chvíľku ich bieda opustila. Aké sú dievčatá na dedine a aké čarodejnice na zlete. Janko aj Jenovéfa si pritom uvedomovali, že je im spolu dobre. A keby nemali ťažkú úlohu, boli by o tom ešte viac premýšľali.
Prešli už kus cesty. Z diaľky už videli začiatok pokácaných stromov a po nich zostalých pňov. Zastavili sa. Kúsok od nich priletel Černokňažník na lietajúcej posteli. Kúzelnou mocou nadvihol peň, vyhĺbil jamku, opatrne tam vložil čierne vajíčko a peň k zemi zase pevne pričaroval. Potom odletel. Janko rýchlo išiel peň odvaliť, ale peň držal, akoby mu korene hlboko do zeme zapustili. Napadlo ho opýtať sa Jenovéfy, či by to nevedela odčarovať. Odpovedala mu, že proti černokňažníkovým kúzlam jej kúzla neobstoja. Na to povedal, že by sa mohol skúsiť k vajíčku podhrabať. „To by šlo.“ Povedala Jenovéfa a do výšky kolien ubudlo pod pňom hliny. Korene síce viedli ďalej, ale Janko už mal v ruke čierne vajce. Vyliezol z diery a tresol ním celou silou o zrúbaný strom.
Vajíčko sa rozbilo a hore vyletel veľký čierny dym. Počuli hrozné a strašidelné hlasy, zlostný smiech a všeličo ďalšie. Po nejakej chvíli to ale prestalo. Popadané stromy sa samy od seba dvíhali a umiestňovali na svoje pôvodné miesto a začínali znovu rásť. Pred nimi teda les pokračoval. Keďže sa báli, či to nie je od černokňažníka len pasca, išli ďalej presvedčiť sa. Cestou stretli niekoľko šťastných chlapov, ktorí hovorili, že už nie sú černokňažníkovými zajatcami. Za chvíľu po nich stretli jedného staršieho pána. Ten im povedal, že bol Černokňažník, a poďakoval. Videli už koniec lesa a všetko v poriadku. Obrátili sa teda.
Cestou späť si spolu zase rozprávali. Keď sa blížili k chalúpke, povedal Janko Jenovéfe, že ju má rád a chcel by si ju za nejaký čas vziať. Ona nevedela, čo na to povedať, a povedala mu, že nie. Nechcela tým vlastne ani povedať, že sa to nikdy nestane, ale ešte si to nerozmyslela, tak nesúhlasila.
Spoločne bez slov došli po chalúpku Mamky Jenovéfy. Čarodejnica dala Jankovi vrecúško dukátov a poďakovala. Janko došiel domov. Rodičia ho doma pochválili.
Od tej chvíle boli Janko a Jenovéfa smutní. Janko z toho, že ho Jenovéfa odmietla, Jenovéfa z toho, že si pripadala pre Janka škaredá. Ale Jankovi rodičia a Mamka Jenovéfy to tak nenechali. Po nejakom čase, keď videli, že sú ich deti smutné, vyšli v ten istý deň k sebe na návštevu zistiť, čo je, bez toho aby deťom povedali, kam idú. Stretli sa na začiatku lesa. Posadili sa na blízku lavičku. Mamka Jenovéfy povedala, že jej dcéra je takmer stále smutná a že ju počula, ako si sama hovorí pre seba:
„Janko, ja som škaredá, určite sa budeš mať lepšie.“ Oni jej povedali, že aj Janko je smutný a že si niekedy pre seba povie:
„Ale ako to, že ..... To je ale čudné, že ..... No azda jej bude lepšie ..... “ Nemohli však vymyslieť nič, čo by Jenovéfu presvedčilo o tom, že je pre Janka tá najlepšia. Rozhodli sa, že to povedia Jankovi.
Keď to Jankovi oznámili, zhrozil sa nad myslením Jenovéfy. Chvíľu premýšľal a po chvíli ho napadol nápad. Požiadal čarodejnicu, či nevie jedno kúzlo ..... aby bol škaredý. Čarodejnica mu povedala, že vie dva lektvary: jeden vezme krásu na týždeň, druhý navždy. Janko chcel ten navždy, že nebude Jenovéfu klamať. Čarodejnica šla teda s ním k svojej chalúpke. Kým prišli, bola skoro tma. Nechala ho čakať kúsok od nej, kým mu pripraví lektvar. Za chvíľu sa vrátila a podávala mu ho.
Ako sa ho napil, bol z neho škaredý Janko. Na brade mu vyrástla bradavica, tvár sa mu pojazvila a urobili sa mu vyrážky. Vzal popadané lístie zo zeme a dal si ho do vlasov. Potom išiel so strachom za Jenovéfou. Spoznala ho a zľakla sa. Chvíľu zostala stáť. Potom sa ho opýtala:
„Prečo si to urobil? Veď by si našiel krajšie dievča, než som ja.“ „Nenašiel, pretože nechcem.“ Odpovedal Janko. Čarodejnica ich zavolala na večeru.
Povečerali. Čarodejnica išla spať. Nechala mladých, nech si to vyriešia. Keď už boli sami, Jenovéfa sa opýtala Janka:
„Naozaj Ti bude so mnou najlepšie?“
„Áno.“ Odpovedal Janko. Povedala:
„Dobre, Janko. Pôjdem za Teba.“
Chvíľu ešte pokračovali vo svojom rozhovore a potom išli spať.
Janko potom býval chvíľu doma, chvíľu u Jenovéfy a Jenovéfa to tiež striedala. A za nejaký čas bola .....
Svadba. Nevesta bola pre ženícha o mnoho krajšia ako z ruže kvet a ženích pre ňu ako by smet!
A ak nepomreli, žijú dodnes.