Biela pani na Tegerfeldene

Raz žil pod ruinou hradu, ktorý sa týčil na skalnej rímse vysoko nad dedinou Tegerfelden a vyhliadal ďaleko cez údolie Aargau, jeden pastierik. Keď jedného podvečera hnal svoje stádo na brehu riečky Surb, ktorá sa vinula dolu pod Zámockým vrchom, smerom domov, tu zrazu uvidel, ako hore z hradu presvitá svetlo. Celý prekvapený zostal stáť a tu spozoroval, že sa svetlo približuje, tak sa ukryl do krovia, aby zistil, kam to svetlo mieri. Žiara bola stále väčšia a väčšia, po nejakom čase vo svetle rozoznal niečo ako bielu škvrnu, podobnú viejúcej šatke, a o chvíľu to už nebola šatka, ale jasne biele šaty a to svetlo bola oslnivá žiara zlatých vlasov; po chodníku kráčala snehobiela panna so sklonenou hlavou a nasledoval ju čierny psík s červeným obojkom. V ruke niesla džbán s uškom, ten ponorila do čistého horského prameňa Surbu a spievala pri tom zarmútenú pieseň. „To je určite zakliata zámocká panna z Tegerfeldu!“ pomyslel si chlapec. Takto zblízka ju ešte nikto nevidel. Keď sa panna vydala na spiatočnú cestu, zostala pred jeho úkrytom stáť, akoby čakala, že ju osloví. Ale on zostal od samého ľaku nemý, a tak šla smutne ďalej a zmizla v hradnom priekope. Tu mu bolo ťažko a trpko ľutoval, že na ňu neprehovoril. Smutne ťahal so svojím stádom domov. Často potom ešte aj v noci počúval tú melancholickú pieseň a v mesačnom svetle videl pannu s viejúcimi zlatými vlasmi a snehobielymi šatami. Obchádzala kruh hradných ruín, a keď bola jasná noc, videl aj jej čierneho psíka s červeným obojkom, ktorý ju zakaždým sprevádzal. Jedného večera sa konečne odvážil bližšie, keď tu začul, ako jej v ruke ako strieborné zvončeky zazvonil zväzok kľúčov, toho sa zľakol a zbabelo bežal späť domov.

Krásnu zámocku pannu mohol človek vidieť aj za bieleho dňa. O tom sa jedného dňa presvedčil aj jeden chudobný roľník, ktorý toho popoludnia sedel sám na brehu Surbu a chytal na udicu ryby, lebo doma už nemali nič na jedenie. Tu zrazu, keď hľadel len tak do prázdna a pred očami mal sivú stenu svojej biedy a chudoby, plávalo čosi žiarivé po hladine priamo k nemu. Najprv si myslel, že ho oklamal list spadnutý z brezy, ktorý sem prihnal jesenný vietor, ale keď to priplávalo bližšie, na svoje prekvapenie uvidel zvláštne žiariaci chumáč trávy, ktorý sa vznášal vo vode ako zlatý krúžok. Keď ho vylovil, bola to len žiariaca kučera. Nahnevane ju hodil späť do vody a povedal: „Tváriš sa ako zlato, ale predať ťa človek nemôže. Ryba tiež nie si, takže zjesť ťa nemožno. Plávaj preč!“ Tu sa vedľa neho objavila, akoby vyrástla zo zeme, bielo odetá panna a povedala: „Rýchlo to zasa vylov von, inak budeme obaja nešťastní.“ Úbožiak, ktorý hneď zakliatu zámocku pannu spoznal, skočil za zlatou kučerou, schmatol ju a podal panne. Hľa! Vyzeralo to, akoby to bola kučera z jej účesu, ktorá jej vypadla, tak zlato žiarila. Jeden zo svojich vlasov mu ponúkla ako vlasec. „Bude to tvoje šťastie,“ povedala mu, „ale musíš sa za nás modliť po všetky dni otčenáš.“ A potom zmizla. Roľník svoj nový vlasec hodil pochybovačne do vody, keď tu to silno myklo, a tak potiahol a na druhom konci mu visel trojkilový pstruh.

Potom to šlo celé popoludnie a domov sa vrátil ťažko naložený nádhernými pstruhmi. Pretože už vtedy boli pstruhy zvlášť veľká pochúťka, ryby, ktoré každý deň nachytal, šli na dračku, takže sa čoskoro stal zámožným mužom. Ale začal piť a hýriť a ryby nechal rybami. Viedol to s peniazmi i majetkom tak divoko a pyšne, že za nejaký čas bol zasa chudobný ako kostolná myš. Tu si v núdzi spomenul na svoju zázračnú udicu, zložil ju zo steny a zachmúrene sa vydal k Surbu, aby nalovil pstruhy. Avšak keď hodil do vody, vynoril sa čierny psík s červeným obojkom, ktorý jemný zlatý vlas ukusol a opäť sa ponoril. Zbytočne roľník skúšal všelijakými spôsobmi chytať ryby, žiadna sa viac nezasekla. Tu sa bil do hlavy a nariekal: „Prečo som len na ten otčenáš zabudol!“ Strata čarovného vlasca ho napokon zbavila rozumu a jedného dňa ho našli mŕtveho v rieke.

Prazvláštne sa viedlo jednému sústružníkovi dreva z dediny Döttingen. Ten si umienil v hradnom priekope podrezať jeden bršlen, ale kvôli ľuďom sa bál urobiť to vo dne, lebo každý vedel, že s týmto stromom je spojené vyslobodenie tunajšej Bielej panej. Z dreva toho bršlenu, ktorý musel byť zoťatý na Veľký piatok a potom celý rok sušený, by musel jeden vyrobiť kolísku, aby do nej uložili nedeľné dieťa, ktorému jedinému sa vyslobodenie krásnej panny podarí. Tak to rozprávali ľudia. Preto sa muž plížil do hradného priekopy za tmy a jeden taký stromček tam zrazil. Len čo bršlen padol, objavila sa tam zámocká panna, z čoho by sa v mužovi krv nedorezala, a povedala: „Skôr než s tým stromčekom niečo zmôžete, musíte vykonať tri veci. Ak vytrváte, nemáte sa čoho báť. Príďte sem opäť budúcu nedeľu, začne sa vaša skúška.“ Sústružník bol odvážny muž, a tak v nedeľu k večeru stál opäť na hrade, keď tu sa objavila zámocká panna a na šnúre viedla čierneho psíka s červeným obojkom. Viedla muža k bráne v múre, ktorú predtým nevidel. Tam vytiahla cinkajúci zväzok kľúčov a otvorila.

Najprv prišli do podzemnej chodby, no cez mohutnú klenbu nad hlavami im svietili hviezdy, čo sa mužovi videlo dosť čudné. Čoskoro dorazili do veľkej siene, ktorú ožarovali stovky sviec, a pozdĺž stien sedeli prastarí muži, ktorí spali v zbroji a so zbraňami. Pri zadnej stene stáli prevrátené dubové válovy, na ktoré si vyskočil psík. „Pobozkaj toho psíka,“ prikázala mu panna. Muž to bez rečí urobil a psík mu na poďakovanie oblízal čelo. V tej chvíli spiaci starci otvorili oči a priateľsky sa usmievali. Panna ho však viedla ďalej do ďalšej siene, ktorá bola plná spiacich chlapcov a dievčat. Dievčatá sa podobali panne, len nemali zväzok kľúčov ani zlaté vlasy. Pri zadnej stene stáli opäť veľké dubové válovy, na ktoré si sadla sama panna a ticho povedala: „Pobozkaj ma!“ To urobil s radosťou, ale hľa! Jej pery boli studené ako ľad. V tej chvíli otvorili oči aj chlapci a dievčatá a radostne sa naňho smiali, zatiaľ čo panna zoskočila z válova, pochválila ho a dodávala mu odvahu. Potom ho odprevadila do tretej siene. Tá bola najkrajšia a neosvetľovali ju sviece, ale zvláštne snehobiele mliečne svetlo, ktoré osvetľovalo deti, ktoré tu spali pozdĺž stien. Pri zadnej stene stáli ešte väčšie dubové válovy a pred nimi ležal obrovský stočený had. Keď sa k nemu priblížili, syčiaci had sa vystrel a pľul proti nim oheň. Ale sústružník odvážne vykročil smerom k válovom, na ktorých sedela obrovská ropucha, brucho mala nadúvané ako sud, oči veľké ako kávové šálky, telo jej hralo jedovatými farbami. Muž sa však pozbieral a zohol sa, lebo ho panna prosila: „Pobozkaj ju.“ Ale keď mal tvár skoro na jej smradľavej papuli, uvidel jej odporný zbrázdený chrbát. Striasol sa od hnusu a cúvol o krok späť.

Tu sa sienou rozozvučal stonot, deti sa neprebudili a panna lomila rukami, hlasno vykríkla a v tej chvíli jej biele šaty zčerneli ako uhoľ. Zrazu bola tma ako vo vreci, vo všetkých stenách to zapraskalo, akoby sa chcel zrútiť svet. Muž odpadol a zosunul sa na zem. Keď sa opäť prebral, ležal pred hradom v líščej diere a mal snehobiele vlasy aj fúzy. Rozum ho opustil a on roky stával každý deň na múroch ruiny a volal zámocku pannu, ale už ju nikdy nevidel.

Inokedy zasa žil v dedine Tegerfeld jeden chudobný mlynársky pacholok zo Schwarzwaldu. Keď dedinčania toho roku oslavovali rozpustilý Berchtoldov sviatok ako za starých čias, chcel aj on na tancovačke požiadať nejaké dievča o tanec, ale žiadna s ním nechcela tancovať. „Dnes sa s tými z lesa netancuje,“ hovorili mu, čo ho veľmi urazilo a nahnevane zvolal: „Ja vám prídem s takou tanečnicou, akú ešte nikto nikdy nevidel.“ A odišiel, a pretože bol nedeľným dieťaťom, vydal sa rovno cestou k hradnej ruine nad Surbom. Hodil cez plece do vody tri vŕbové prúty a posťažoval sa zámocke panne a prosil ju, aby mu dopriala tri tance, lebo žiadne pozemské dievča s ním tancovať nechce. S úderom jedenástej ho vraj zavedie opäť domov a za to ho potom môže podrobiť trom skúškam. Tu zrazu stála Biela pani vedľa neho, vzala ho za ruku a povedala: „Tak poď.“ Ochotne ho sprevádzala na tancovačku v Tegerfelde. Keď vošli do hostinca, všetci na tú prekrásnu, snehobielo oblečenú pannu, ktorú viedol chudobný mlynársky pacholok, civeli a zo samej úcty sa ostatní chlapci stiahli preč. Tu zámocká panna pokynula a hudba spustila a ona s pacholkom pôvabne tancovala tri kúsky za sebou a všetok ľud civel s veľkým obdivom. Potom vzala chlapca opäť za ruku a bez slova s ním odchádzala preč, von do noci.

Tu bolo pacholkovi trochu úzko, čím viac sa blížili k hradu. Ale zmužil sa a nechal sa pokojne pannou zaviesť do troch podzemných siení. Keď prišli do tretej siene, kde spali pri stenách deti, plačúca panna zvolala: „Vidíš, ako som sa prehrešila, lebo tieto milé dietky sa neprebudili k životu. Tak početné, ako boli tí chlapci a dievčatá v druhej sieni, by bolo moje potomstvo, keby som si jedného z tých starcov v prvej sieni vzala za muža, títo všetci boli moji nápadníci. Ale moja pýcha a márnivosť boli také veľké, že som si so súhlasom mojich bezcitných rodičov žiadneho z rytierov za muža nechcela vziať, pokiaľ nezloží skúšku, musel by trikrát po úzkej skalnej stezke obísť náš hrad. Všetci sa toho odvážili, ale všetci sa pri tej strašnej skúške zrútili dolu do Surbu. Bol tu jeden, ktorý tú skúšku bravúrne zvládol a trikrát na svojom koni hrad obišiel a nezahynul, ale pretože bol zemianskeho pôvodu, matka sa za takého chudobného nápadníka hanbila, a keď mu podala zásnubný nápoj, vmiešala tam bylinu, ktorá ho uspala, a keď spal, nechala ho tajne zvrhnúť z hradu do Surbu. Keď som sa prebudila a dozvedela sa to, prepadla som divokému zúfalstvu, lebo práve tohto muža som si zamilovala a na tom istom mieste, kde ho zhodili, som si skočila po smrť aj ja. Za trest musím byť strážkyňou obetí mojej pýchy. Pomôž mi, inak nedôjdem večného pokoja. Pobozkaj psíka a potom vezmi všetkým dievčatkám z hlavy vlas a každému starcovi jeden fúz a hoď ich do Surbu skôr, než odbije dvanásta. Ponáhľaj sa, ponáhľaj sa, lebo keď odbije dvanásta, brány zakliateho zámku sa opäť zavrú.“

Mlynársky pacholok sa toho odvážil. Hoci sa psík menil na všelijaké stvorenia, predsa ho pobozkal. Zdvihol aj pannu na dubové válovy, hoci bola ťažká ako skala, a pobozkal ju. Potom vytrhával dievčatám vlas a starcom fúz a nosil ich rýchlo do vody. Veď bol aj najvyšší čas, lebo polnoc bola blízko. Už zostali len dvaja plnobradí starci, z ktorých mal vytrhnúť fúzy a hodiť ich do Surbu. A práve sa hnal s tým predposledným cez železnú bránu von zo Zámockého vrchu, keď tu odbila v Tegerfelde dvanásta. Brána za ním s veľkým hrmotom zapadla a on tam stál ako omráčený. A zostala zavretá zakaždým, keď tam neskôr prišiel. Jedného dňa ho našli v mlyne mŕtveho.

Ešte raz sa vraj Biela pani objavila. Totiž keď sa jeden chlapec z Tegerfeldu vracal v noci z mestečka Waldshut a prišiel do Döttingenu. Tu si chcel skrátiť cestu, a tak zišiel k Surbu. Hlavu mal ľahkú ako páperie, spieval si pesničku a nad ním viselo hviezdnaté nočné nebo. Tu to zrazu na brehoch riečky podivne zarinčalo a zacinkalo, a keď zostal prekvapene stáť, vystúpila medzi vŕbami a osikami prekrásna panna vo viejúcich bielych šatách, cez ktoré jej splývali zlaté vlasy. Pri páse jej visel zväzok kľúčov a mala tam zastrčenú aj kytičku planých ruží. Teraz siahla do živôtika a vytiahla striebornú pikolu, na ktorú zahrala tak prekrásne, že toho muža priviedla k plaču. Ale jej tóny prilákali aj lesné a poľné zvieratá a z druhého brehu sem cez vodu pricupkal snehobiely jeleň, a keď ľahol k jej nohám, nemal mokrý ani chlp. Panna vzala jednu ružu z kytičky a votkala mu ju do parohov, potom si mu sadla na chrbát a on ju ľahkým krokom niesol k veži na Zámockom vrchu a potom s ňou devätnásťkrát celý vrch obišiel a nakoniec ju zniesol späť dolu k potoku, kde zostúpila dolu a on zmizol. Potom si panna sadla na breh, rozpustila zlaté vlasy a začala sa česať. A chlapec tam stál očarený všetkou tou krásou a nádherou a sotva sa odvážil dýchať, hoci sa panna za ním mnohokrát obzrela a svojimi modrými očami ho volala. Konečne sa pomaly zdvihla, brodila sa smutne so sklonenou hlavou riečkou a spievala o svojom nešťastnom osude, až zmizla v tme. Až teraz ten hlúpy chlapec pochopil, že ju mohol vyslobodiť a získať veľký poklad.