Šťastná rodina

Najväčší zelený list má u nás na vidieku určite lopúch. Ak si ho zavesíš na brucho, môže ti celkom dobre poslúžiť ako zástera, ak si ho položíš na hlavu, môže v daždi slúžiť ako dáždnik, lebo je nesmierne veľký. Lopúch nikdy nerastie sám: kde sa darí jednému, vyrastie ich viac a je z toho potom veľká krása. A všetka tá krása je pokrmom slimákov. Veľkí, bieli slimáci, ktorých si vznešení ľudia za starých čias dávali pripravovať na jedenie ako znamenitú zvláštnosť, jedli lopúchy a hovorili si: „Hm! To to chutí!“ Domnievali sa totiž, že to znamenite chutí, lebo žili odjakživa na lopúchových listoch. Pre nich sa lopúchy aj pestovali. Bol tu aj starý panský dvorec, ale tam už slimákov nejedli. Slimáci vyhynuli, ale lopúchy nevyhynuli, rástli a rástli, až nimi zarastali chodníčky a záhony a nebolo ich ani možné udržať v medziach. Bol to celý lopúchový les. Tu a tam rástla jabloň alebo slivka, inak by však nikto nebol pomyslel, že je to záhrada. Všade samé lopúchy – a v nich bývali dvaja poslední, prastarí slimáci. Ani sami nevedeli, akí sú starí, ale veľmi dobre si pamätali, že ich býval oveľa viac, že pochádzajú z cudzokrajného rodu a že pre nich a pre ich príbuzných bol celý ten les zasadený. Nikdy z neho nevyšli, ale vedeli, že na svete je ešte niečo, čomu sa hovorí panský dvor, a že sa tam slimáci varia, až zčernejú, a potom ich položia na striebornú misu. Čo sa s nimi stane ďalej, to nevedeli. Čo to vlastne znamená, byť uvarený a ležať na striebornej mise, si nevedeli predstaviť, ale krásne to určite je, o tom boli presvedčení, a nesmierne vznešené. Nevedeli to vysvetliť ani chrústovi, ani ropuche či dážďovke, keď sa ich na to pýtali. Nikoho z nich ani nevarili, ani nepoložili na striebornú misu. Obaja starí, bieli slimáci boli presvedčení, že sú najvznešenejší na celom svete. Veď les bol len pre nich a panský dvor na to, aby mohli byť uvarení a položení na striebornú misu. Žili veľmi osamelo a šťastne, a keďže sami nemali deti, prijali za vlastného malého, obyčajného slimáčika a vychovávali ho ako svoje dieťa. Lenže maličký nechcel rásť, veď to bol predsa len obyčajný slimáčik. Ale starým, najmä slimačej matke, sa zdalo, že predsa len pozoruje, akoby ho pribúdalo. I prosila otca, či to nevidí, aby aspoň poťažkal jeho domček. A otec ho poťažkal a zistil, že matka má pravdu. Jedného dňa silno pršalo. „Počúvaj, ako to bubnuje na listoch: Buntaratatabum!“ povedal otec slimák. „Tuto sú aj kvapky!“ povedala slimačia matka. „Stekajú po stonkách. Uvidíš, ako všetko zmokne. Som rada, že máme svoj dobrý domček a náš maličký tiež svoj! Naozaj je pre nás všetko lepšie zariadené než pre ostatné tvory; vidno z toho, že my sme najväčší páni na svete! Máme dom od narodenia a lopúchový les je zasadený pre nás! – Rada by som vedela, ako ďaleko sa rozprestiera a čo je za ním!“ „Nič nie je za ním!“ povedal otec slimák. „Lepšie než u nás nemôže byť nikde a ja si už nemám čo priať!“ „Samozrejme!“ dodala matka. „Ale ja by som sa rada dostala do panského dvorca, aby ma uvarili a položili na striebornú misu, ako sa to stalo všetkým našim predkom. Ver, je v tom čosi zvláštne!“ „Panský dvorec sa už možno zosunul,“ povedal otec slimák, „alebo ho lopúchový les zarástol, takže sa ľudia z neho nemôžu dostať. Inak sa nikam neponáhľa, ale ty sa stále tak strašne ponáhľaš a náš maličký to začína tiež. Veď nedávno liezol tri dni na byľ! Až sa mi hlava točí, keď sa za ním pozriem hore!“ „Len nehundri!“ namietla slimačia matka. „On lezie veľmi opatrne a ešte sa na ňom dočkáme veľa radosti, a my tak či tak nemáme, pre koho iného by sme žili! Ale uvážil si aj, odkiaľ mu zaobstaráme ženušku? Nemyslíš, že ďaleko odtiaľto v hlbine lopúchového lesa by mohol byť niekto nášho druhu?“ „Čiernych slizniakov, myslím, tam bude asi dosť,“ povedal otec. „Čiernych slizniakov bez domčekov; ale tí sú sprostí, hoci si veľa namýšľajú. Ale mohli by sme to zveriť mravcom, aby to obstarali: behajú sem a tam, akoby mali všade čo robiť. Oni určite budú vedieť o ženuške pre nášho slimáčika!“ „My vieme o najkrajšej ženuške!“ hovorili mravce. „Ale bojíme sa, že k sobášu asi nedôjde, pretože ona je kráľovná!“ „To nič nerobí!“ povedal otec. „A má domček?“ „Ona má zámok!“ povedali mravce. „Prekrásny mravčí zámok so siedmimi stami chodieb.“ „Ďakujem!“ odsekla matka. „Náš syn sa nepoženie do mraveniska! Keď neviete nič lepšie, tak to dáme zaobstarať bielym komárom. Tí poletujú okolo v daždi aj na slnku a poznajú lopúchový les zvnútra aj zvonka.“ „Máme pre neho ženušku!“ povedali komáre. „Sto ľudských krokov odtiaľto sedí na egrešovom kríku slimačia slečinka s domčekom; je celkom osamelá a dosť stará na vydaj. Je to len sto ľudských krokov.“ „Tak nech sem príde!“ súhlasila matka. „On má celý lopúchový les, ona len kríček!“ I vyriadili to slimačej slečinke. Trvalo osem dní, kým tam dolezla, ale to bolo práve znamenité; bolo aspoň vidieť, že je to pravý slimák. A potom mali svadbu. Šesť svätojánskych mušiek svietilo, ako vedelo; inak šlo všetko celkom pokojne a ticho, pretože starí slimáci nemilovali hlučné a veselé spoločnosti. Ale matka slimáčikova mala peknú reč; otec nemohol od pohnutia ani prehovoriť. Potom im dali do dedičstva celý lopúchový les a povedali, čo vždy vravievali, že je najlepší na celom svete a že ak budú žiť riadne a rozumne a rozmnožia sa, dostanú sa raz ich potomkovia do panského dvorca, tam že ich uvaria a položia na striebornú misu. A keď dohovorili, stiahli sa starí do svojich domčekov a už nikdy nevyliezli. Spali. Mladí slimáci vládli v lese a mali veľké potomstvo, ale to nikdy nebolo uvarené a ani sa nikdy nedostalo na striebornú misu. Z toho všetci usúdili, že sa panský dvorec zosunul a že všetci ľudia na svete vymreli. A keďže nikto proti tomu nič nenamietal, tak to bola pravda. A dážď búšil do lopúchových listov a pekne slimákom bubnoval. A slnko svietilo, aby slimákom pekne ožiarilo lopúchový les. A boli šťastní, oni aj celá rodina. Naozaj, boli šťastní.