Almužna

Jeden úbohý žobrák išiel po dedine prosiť a prišiel k Blažkovej. Ale Blažková bola skúpa a lakomá, ani kúsok suchého chleba žobrákovi nedala, ba ešte sa naňho oborila a z izby ho vystrčila, ani mu nepovedala „Pánboh daj!“
Žobrák išiel, a ako vyšiel od Blažkovej, išiel vedľa k Janovej. Janová bola dobrá a milosrdná žena; len čo toho žobráka zazrela, vzala svojim deťom od úst dva kúsky chleba, ktoré im práve namazala maslom, a žobrákovi ich darovala, hovoriac, aby mu pánboh dal niečo lepšie, ona že je chudobná a nič iné v chalupe nemá.
„Pánboh zaplať, milosrdná žena, nech ti to pánboh nahradí desaťnásobne, aby si mohla svoje deti odiať a byť šťastná, a čo začneš robiť, aby si robila do západu slnka.“ Tak hovoril odchádzajúc ten žobrák.
„Pánboh zaplať, pánboh zaplať,“ ďakovala Janová žobrákovi za dobrorečenie, ale čo hovoril, o tom nerozmýšľala, ani tomu nerozumela.
Janová bola chudobná vdova a mala dve deti, ktoré svojimi rukami živila; a keď žobrák od nej odišiel, už bolo po poludní, jej deti ešte nič neobedovali, a na večeru im tiež nemala čo dať. Na jar dostala Janová od Blažkovej tri záhony ľanu, za ktoré musela po mnoho dní ťažko pracovať, ale zvládla to, potom ľan sama sebe pozbierala, namočila, pomädlila, vyčesala i upradla, ako sa patrí, a potom jej z neho tkáč urobil asi dvadsať lakťov plátna, a to plátno, celé svoje imanie, schovávala si na zimu, deťom a sebe na košele.
Keď ten žobrák odtiaľ odišiel, bola v dome taká bieda, že by ani sekerou nebolo čo odseknúť; deti plakali, chceli jesť, a jej tiež bolo do plaču. I nevedela, čo si počať, až jej prišlo na myseľ, aby niekoľko lakťov toho plátna zaniesla Židovi na predaj a za to aby kúpila chleba a soli.
I začala to plátno merať, deti sa utíšili, a ona merala, merala stále bez konca, a merala až do západu slnka. Zo svojich dvadsiatich lakťov namerala tisíce lakťov plátna. Plná radosti poďakovala najprv pánubohu, a že chcela deti čo najskôr posilniť, nebežala až na koniec dediny k Židovi, ale vzala niekoľko lakťov plátna a predala ich Blažkovej, samozrejme za psie peniaze, naozaj za málo; ale čo mala robiť, keď sa deťom chcelo jesť?
Na druhý deň bol v meste výročný trh, a Janová tam niesla svoje plátno, a že bolo tenké i pekné, dobre jej za ne zaplatili. A tak si Janová z trhu domov doniesla mnoho rozličných vecí a okrem toho ešte aj plný vrecúšok peňazí. Čoskoro potom si Janová kúpila dve kravy, kúsok poľa a lúčky, najala si čeľaď, chválila boha a pracovala. To jej šťastie nebolo Blažkovej po vôli; i keď teraz spolu často jedli a pili, a dokonca sa skumotrili, predsa Blažková nebola k Janovej nikdy úprimná.
Raz pri štamperlíku pálenky vyzvedala Blažková od Janovej, akým spôsobom sa dostala do svojej chudoby a ako si zas pomohla. A Janová jej všetko verne od začiatku rozprávala, ako čo bolo: ako k nej prišiel prosiť jeden žobrák, ako deťom od úst vzala dva kúsky chleba a jemu ich dala, ako jej on za to dobrorečil a prosil boha, ako ona o tom ani nerozmýšľala, ako potom deti chceli jesť a plakali, ako chcela plátno Židovi zaniesť, aby mala na chlieb a na soľ, ako to plátno merala až do západu slnka ..... všetko, všetko jej povedala.
Blažková, keď to vypočula, pripila jej pálenky a povedala:
„Ach, moja zlatá kmotrička, keby ste vedeli, aká časom aj u mňa býva bieda! Však ja mám tiež deti, a môj nemôže ani vystačiť; i keď obaja pracujeme, všetko sa len prejedá, ach, milá kmotrička, ak vás ten žobrák niekedy zas navštívi, povedzte mu, aby prišiel aj ku mne.“
„Milá kmotrička,“ odpovedala Janová, „ak ho pánboh pošle ku mne, iste ho poprosím, aby sa zastavil u vás.“
Blažková ešte raz naliala, a potom si dali po bozku, objali sa a rozišli sa.
Asi o týždeň potom išiel ten žobrák po dedine, ten istý žobrák, čo Janovej vyprosil šťastie, a prišiel aj k nej. Milá žena od radosti ani nevedela, kam ho posadiť, ďakovala mu, uctila ho aj obdarovala, a keď sa jej žobrák lúčil a odchádzal, prosila ho, aby sa zastavil aj u jej kmotry Blažkovej; a žobrák sľúbil, že keď obíde dedinu, potom k nej pôjde.
Keď potom žobrák už dedinu obišiel a prichádzal, Blažková, ktorá ho videla oknom, namazala svojim deťom po kúsku chleba, a len čo vstúpil do domu, rýchlo im odtrhla chlieb od úst a žobrákovi ho dala.
„Pánboh zaplať!“ povedal žobrák, „a ako čo začneš robiť, aby si robila do západu slnka.“ A potom odišiel.
Blažková mala zatiaľ už pripravené plátno na meranie a už vyťahovala z kúta lakeť, i chcela merať, ale vtom sa deťom zachcelo piť a sama tiež dostala nesmierny smäd. Aby nestratila veľa času, skočila rýchlo ku studni po vodu: ale ako jednu krhlu doniesla, bežala po druhú, a ako doniesla druhú, bežala po tretiu, štvrtú, desiatu a tak bez prestania a bez potreby vodu nosila až do západu slnka.