Ako išli Chlapec s Purpulom na huby

Hubárčenie, to nie je vo Fantázii len tak. Purpulo žil na jednom z najmokrejších ostrovov vo Vesmíre, ale nikdy sa ich nenaučil zbierať. Nezriedka ide totiž naozaj o život, pretože vo Fantázii nikdy neviete, čo je huba, a už vôbec nie, čo je huba jedlá. No, Chlapcovi sa za hubárčením zasteskilo, a tak o svojej veľkej radosti a záľube jedného dňa povedal aj Purpulovi. Hoci ide o naozaj precestovaný dáždnik, Purpulo spočiatku Chlapcovi vôbec nerozumel.

„Zbierať huby? To ako namiesto kvetov pre tú slečnu, o ktorej si mi rozprával? Skúsiť to môžeš, ale nevonia ruža lepšie?“ pýtal sa celkom neznalo Purpulo svojho kamaráta. Ten len zhlboka vzdychol a začal rozprávať, že v jeho svete je úplne normálne, keď ľudia idú do lesa, kde rastú huby, aby ich hľadali, zbierali a potom z nich pripravili nejakú dobrotu. Keď Purpulo zistil, že sa „to dá jesť“, trochu viac zbystril pozornosť a začal sa vypytovať na všelijaké veci o hubách, aby sa nakoniec pre celé hubárčenie nadchol azda viac než sám Chlapec.

„Je veľká škoda, že nepoznám žiaden les, v ktorom by rástli huby, ktoré si mi opisoval, Chlapče,“ povzdychol si Purpulo. „Mám však nápad. Zájdeme za Kronikárom, ten by mohol niečo vedieť,“ navrhol.

„A to je kto?“ pýtal sa teraz neznalo Chlapec.

„Čarodejník, ktorý pre Radu na ostrove Kúzlo vytvára a stráži Veľkú kroniku. Tá obsahuje všetko, čo je o Fantázii a každom z jej ostrovov známe. Iste tam už je pár zápisov aj o tebe a tvojich hrdinských skutkoch,“ lichotil Purpulo svojmu priateľovi, ktorý sa začervenal samou pýchou aj hanblivosťou zároveň.

„Tak na čo ešte čakáme?“ spýtal sa len tak do vetra Chlapec, bez toho, aby čakal odpoveď, a vyrazil k najbližšej teleportačnej studni. Cesta na Kúzlo je našťastie naozaj ľahká, pretože ide o jeden z najznámejších ostrovov vo Fantázii. Nájsť Kronikára by tiež nebolo nič zložité, keby len Chlapec nemusel preskúmať každý kút nového ostrova, ktorý predtým nikdy nevidel. A Kúzlo naozaj malo svoje… no, kúzlo. Krásne čarodejnice sa preháňali na metlách, vážení mágovia svojimi dlhými habitmi neustále omylom zametali zem a rôzni kejkliari predvádzali svoje kúzla, takmer kúzla aj akoby kúzla na pobavenie zástupov ľudí, ktorí Kúzlom každý deň prechádzali a nakupovali rôzne čarovné nápoje, z ktorých najobľúbenejší bol samozrejme nápoj lásky, hoci sa odborníkom nikdy nepodarilo preukázať, že funguje.

Chlapca najviac zaujal mladý čarodejník, ktorý posedával na akomsi veľkom koši, v ktorom to podozrivo syčalo jedovatým sssssss. Jeho habit totiž končil nad členkami a množstvo škrabancov na ňom svedčilo o tom, že tento kúzelník rozhodne netrávi celý svoj život zavretý v knižnici alebo vo svojom laboratóriu. Muž si Chlapcov pohľad všimol a pokynul mu, nech príde bližšie. Zblízka si Chlapec všimol, že muž má na hlave malé rožky, inak vyzeral ako normálny človek. Bol však dosť vysoký, šľachovitý a modrými očami sledoval dianie okolo seba s takou silou, že to bolo až nepríjemné, teda keď sa pozrel práve na vás, čo teraz Chlapec pocítil.

„Hochu, ty nevyzeráš ako miestny,“ povedal muž, ale hoci išlo o oznámenie, čakal na odpoveď.

„Nie som,“ povedal. „A ty?“ Čo bola od Chlapca nezvyčajná drzosť a odvaha, takto tykať cudziemu dospelákovi, ale pripadalo mu to tak správne.

„Nie celkom, aj keď tu žijem už od malička. Som Kumai, ako hovoria tebe?“ predstavil sa mág ako prvý.

„Mne hovoria jednoducho Chlapec.“

„A odkiaľže si? Videl si veľa kútov Fantázie? Určite si zazrel kopu čudných kúziel, rozprávaj mi o nich.“ Zažali sa v očiach rohatého čarodejníka nefalšované ohne zvedavosti.

„Uch, no, nie som celkom z Fantázie.“ Potom sa odmlčal. „Ale veľa zvláštnych kúziel som videl, to áno, len neviem, či budú zvláštne pripadať aj čarodejníkovi.“ Ale Kumai ho povzbudil, že aj ten najmenší chlapec môže byť svedkom najväčších zázrakov, o ktorých si rád vypočuje aj ten najvzdelanejší čarodejník. A tak Chlapec začal svojimi prvými krôčikmi po Fantázii, až sa dostal k cestovaniu časom s Hodinami Času a desivej mágii nočných môr, proti ktorým zápasil v tajomnej miestnosti plnej dverí. Zo zvedavého sa Kumaiov výraz zmenil na vydesene nadšený. Toľko dôležitých kúziel, ktoré sa navyše týkajú jeho neodvratného súboja s prázdnou Čerňou? Nakoniec len sedel s otvorenými ústami a hltal všetko, čo mu Chlapec hovorí. Keď rozprávanie skončilo, Kumai slušne poďakoval a dal mladému rozprávačovi do ruky fľaštičku. „Keď ti bude najhoršie, otvor túto fľaštičku a všetko sa napraví, to ti môžem sľúbiť.“ Potom sa len rozlúčil a zmizol v dave. A tak sa Chlapec vydal k Palácu Rady, kde sa mal stretnúť s Purpulom, ktorý medzitým išiel za Kronikárom.

Purpulo už na svojho spoločníka čakal a netváril sa vôbec, ale vôbec spokojne. „Ako som si myslel, Kronikár nám povie čokoľvek, ale musíme pre neho najprv splniť dôležitú úlohu. Kto vie, kedy konečne ochutnám tú dobrotu, o ktorej si mi rozprával! Teraz musíme na Cukrátkový ostrov, kde sa stala nejaká tragédia a potrebujú skúsených cestovateľov, aby ju vyriešili.“

O tom, ako sa im darilo na Cukrátkovom ostrove, si však povieme niekedy inokedy, pretože to bolo naozaj veľké a zábavné dobrodružstvo. Ako to už tak býva, naši dvaja hrdinovia uspeli, a tak sa po návrate ku Kronikárovi dozvedeli, kadiaľ-tadiaľ vedie cesta na Hubový ostrov, na ktorom rastú úplne všetky huby nielen Fantázie, ale aj ostatných svetov vo Vesmíre aj ďaleko za ním. A preto niet divu, že je Hubový ostrov aj sídlom Veľkého zväzu hubárov. Nemusíme asi zdôrazňovať, že Purpulo aj Chlapec samým nadšením nemohli dospať do ďalšieho dňa, keď ich čakala cesta cez sedem studní, sedem vzducholodí a sedem hviezd, za ktorými až bájny Hubový ostrov leží.

Keď ich posledná studňa vypľula na očakávanom mieste, hneď spoznali, že sa zase, napokon ako vždy, niečo pokazilo. Namiesto húb všetkých veľkostí, farieb, chutí aj vôní uvideli prázdnu vyschnutú krajinu. Občas prešli popri uschnutom čomsi, čo kedysi mohlo byť hubou veľkosti priemernej hory, ale kým narazili na mesto Mykozel nad Hřibinou, nevideli jedinú hubu, z ktorej by sa im zbiehali sliny. Ľudia v meste vyzerali rovnako uschnuto ako okolitá krajina. Dáždnik s chlapcom chodili celé hodiny, kým narazili na niekoho, kto by bol ochotný povedať im, čo sa na Hubovom ostrove stalo.

Dobrý vyziabnutý starček im povedal, že je to už niekoľko mesiacov, čo na Hubovom ostrove, jednom z najmokrejších v celej Fantázii, nespadla z neba ani kvapka. Navyše zmizli aj oblaky, takže slniečko síce príjemne hrialo, ale za pár dní vysušilo celý ostrov. „Takže vám zmizli mraky?“ uisťoval sa Purpulo. Odpoveďou mu bolo smutné prikyvovanie hlavou. Na to sa náš dáždnik len usmial a rozbehol sa k teleportačnej studni. Stihol len skríknuť na Chlapca, že sa čoskoro vráti a že si spolu určite skvele pohubárčia.

A kam Purpulo vlastne išiel? Hádajte, deti. Kde je mrakov viac, než je zdravé? Dokonca toľko, že tam nikdy nesvieti slnko? Áno, na Plajde, odkiaľ Purpulo aj všetky ostatné dáždniky paraplatá pochádzajú. Čo však asi neviete, je to, že ani samotné mráčiky už nebaví celé dni pršať len na ostrov plný mrzutých a hádajúcich sa dáždnikov. Aj ten mrak sa občas rád pozrie na plody svojej práce, ako je úrodná pôda, alebo napríklad huba, ktorá za splnu vyrastie zo zeme, nech je už hnedá, červená, alebo zelená. A tak Purpulo bežal, skákal do studní, kým nestanul na úpätí Nekonečnej hory, ktorá nie je až taká nekonečná, pretože náš hrdina ju zdolal za niekoľko hodín. Jej vrchol bol však ukrytý v mrakoch, s ktorými Purpulo uzavrel obojstranne výhodnú dohodu. Odvtedy si mraky z Plajdy a jej okolia občas odskočili na Hubový ostrov, na ktorom tak už nikdy nebolo sucho a hubám sa veľmi, veľmi darilo. Aj dáždniky na Plajde po tom, čo uvideli slnko, občas ubrali zo svojej mrzutosti.

A Purpulo s Chlapcom? Tí strávili kopu krásnych dní hľadaním húb a varením dobrôt, ktorým nie je v celej Fantázii páru.