Chlapec a Had hadisko

Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna chudobná mamička, ktorá živila jedného synčeka, a tak celé dni priadla a priadla a čo napriadla, to on potom predal na trhu. Raz sa naňho usmialo šťastie a za mamino priadzivo dostal celý groš. Tak sa vybral domov veselo a tu hľa, vidí, ako akísi uličníci uličníkovití trápia hadíka. Bolo mu toho úbohého zvieraťa ľúto, a tak im povedal:
„Predajte mi toho hada, dám vám celý groš!“ Uličníci uličníkovití sa zaradovali, hada mu dali a on si ho niesol domov, kde povedal matke:
„Pozrite, mamička, čo som kúpil za náš zárobok.“ Ale mamička smutne pokrútila hlavou a povzdychla si:
„Hlúpučký, ako si mohol vydať celý groš za jedovatú obludu?“
„Len nechajte, mamička, možno sa mi raz odvďačí.“ A od tej chvíle sa o hada dobre staral, zo všetkého, čo sám jedol a pil, mu dával a ono vám rástlo a rástlo, až z neho bol veľký Had hadisko.
Keď Had hadisko dospel, jedného dňa povedal chlapcovi ľudským hlasom:
„Vedz, že ja nie som obyčajný had, som jediná dcéra hadieho kráľa, sadni si mi na chrbát a vydáme sa k nám domov, môj otec sa ti iste odvďačí za všetko, čo si pre mňa urobil.“ Tak si chlapec naň sadol a za pár okamihov boli ďaleko, preďaleko v hlbokom čiernom lese. Tu Had hadisko prehovoril:
„Vylez si na tento vysoký prevysoký strom!“ Len čo tak urobil, had trikrát zapískal tak mocne, že sa v človeku zadŕhal dych a krv stuhla, a naokolo sa to rázom dalo do hemženia a šuchotania, lebo sa tam priplazilo množstvo hadov a hadísk a tie obludy sa tak tešili, že opäť vidia stratenú kráľovskú dcéru, že sa k nej vinuli a tisli, až z toho šiel strach.
Napokon sa majestátne priplazil sám hadí kráľ, ktorý bol obrovskejší než ostatné hady a hadiská; na hlave mal korunu, ktorú zdobil drahokam taký nádherný, že z tej žiary prechádzal človeku zrak. Hadí kráľ sa od samej radosti trasol, keď videl svoju dcéru, musela mu hneď vyrozprávať svoj príbeh, ako ju tí uličníci uličníkovití chytili a mučili a ako ju tento dobrý chlapec vykúpil a potom o ňu po roky dobre pečoval. Tu sa hadí kráľ opýtal, kde sa ten záchranca zdržiava, rád by sa mu odmenil.
„Keď mi sľúbiš, že mu nič zlé neurobíš a daruješ mu to, čo si bude priať, potom ti ho privediem.“ povedala hadia princezná.
„Nech sa stane.“ odvetil hadí kráľ. Tak chlapec zliezol dolu a prišiel nedbajúc na zlovestné hadie syčanie, lebo mu hady ani hadiská nesmeli nič urobiť.
„Teraz si môžeš, chlapče,“ povedal hadí kráľ, „niečo priať za to, že si sa o moju dcéru tak dobre staral.“ Ale hadia princezná už cestou chlapca nabádala, aby si prial bieleho slnečného koňa, ktorý patrí jej otcovi a má osem nôh, a drahokam z jeho koruny. Tak si to teraz prial. Ale hadí kráľ sa do takého obdarovania nechcel:
„Dám ti ktoréhokoľvek zo svojich koní a k tomu nespočetné poklady, ale slnečného koňa a drahokam nedostaneš!“ Ale chlapec trval na svojom tak zarputilo, až sa kráľ nahneval a vykríkol:
„To ťa radšej na mieste prehltnem, než by som ti dal takéto drahocennosti!“ A ako povedal, tak urobil! A bolo po záchrancovi! Ale kráľovská dcérka začala nariekať a vyčítať:
„Mala som sa zrieknuť toho okamihu, keď som sa obrátila k domovu, lebo sa tu teraz musím pozerať, ako môj nevďačný otec porušil svoje kráľovské slovo!“
Keď kráľ to nariekanie začul a dcéra sa nedala utíšiť, nechal sa obmäkčiť a chlapca zase vypľul. Ale to svet nevidel! Namiesto úbohého zakrpateného chlapčiska hadí kráľ vypľul krásneho princa. Potom zložil zo svojej koruny drahokam, podal mu ho a povedal:
„Máš ho mať a k tomu aj môjho slnečného koňa!“ A keď chlapec na koňa nasadol, hadí kráľ sa dal do ďalšej reči:
„Teraz sa vydaj do sveta, keď sa dostaneš do nejakých ťažkostí, požiadaj svojho koňa a on ti vždy pomôže. A keď sa ocitneš v čiernej tme, vezmi drahokam a daj ho koňovi na čelo, hneď budeš mať svetlo ako za jasného dňa.“ S týmto poučením sa mladík vydal na cestu a o chvíľu vyšiel z hadej ríše, lebo jeho kôň bol rýchlejší než ranný vietor a skákal z jednej hory na druhú. A na svojej ceste mali stále deň, lebo keď sa zniesla noc, vytiahol drahokam a ten im žiaril na cestu ako slnko.
Konečne dorazili do krajiny, kde panoval pyšný a bohatý kráľ. Práve bol deň, tak drahokam ukryl, dostavil sa na kráľovský dvor a povedal, že by chcel slúžiť kráľovi, ak do tej služby smie aj jeho kôň. To mu radi dovolili. Kráľ bol vášnivý poľovník a bol celé dni na love a toho z jeho sluhov, ktorý skolil najviac zveri, toho mal najradšej. Za krátky čas sa mladík, ktorý lovil na svojom slnečnom belúšovi, a tak mu nemohla uniknúť žiadna zver, ani jeleň, ani vlk, ani medveď, ani diviak, stal tým najlepším poľovníkom. Kráľ preto ostatným družiníkom bral niečo z ich mzdy a dával to svojmu obľúbencovi, čo týchto veľmi nahnevalo a vymýšľali, ako by chlapca zničili. V jednej vzdialenej pustatine žila vo vysokom trstí divá sviňa so zlatými štetinami a tá mala dvanásť prasiatok. Už mnohí, ktorí ju chceli uloviť, pri tom prišli biedne o život. Kráľ o tom vedel a rád by tú divú sviňu mal, ale ani on sám sa neodvážil ju loviť. Teraz k nemu prišli falošní a závistliví služobníci a povedali mu:
„Pane, ten nový poľovník sa nechal počuť, že je pre neho úplná hračka uloviť tú sviňu so zlatými štetinami aj s jej dvanástimi prasiatkami!“ Tu si ho kráľ hneď dal zavolať a povedal mu, čo počul, ale tento sa zaprisahal, že o tom nič nevie. Ale kráľ sa nedal odbiť a povedal mu:
„Ak nebude tá sviňa so zlatými štetinami a so svojimi dvanástimi prasiatkami ráno pobehovať po zámockom nádvorí, dám ti za to plané chvastanie zotnúť hlavu!“ Tu mladík veľmi posmutnel, išiel do stajne a žaloval svojmu koňovi. „Hlavu hore!“ povedal tento:
„Ja ti viem pomôcť. Choď ku kráľovi a vypýtaj si od neho vrece veľkosti dvadsiatich vedier a nechaj ho vnútri potrieť smolou.“ Keď sa tak stalo, vzal chlapec vrece, sadol na koňa a ten ho niesol pustatinou až k trstine, kde položil, ako mu kôň povedal, otvorené vrece, sám sa postavil vedľa a jeho kôň zarehotal. Tu to v trstine zašuchotalo a zachrochtalo. Divá sviňa spozorovala koňa s jazdcom už z diaľky, zostala ticho stáť, divoko gúľala očami a strašne chrochtala a potom sa na nich vyrútila ako blesk. Celkom slepá od zlosti však nič nevidela a vbehla rovno do vreca a jej prasiatka ju nasledovali. Mladík vrece obratne zaviazal, prehodil ho cez koňa a išiel domov, kde ho na zámockom nádvorí zase rozviazal a divá sviňa s prasiatkami vybehla von a pobehovala sem a tam, aby unikla, ale železnú hradnú bránu prerazi­ť nedokázala.
Keď sa kráľ ráno prebudil, uvidel v oknách akúsi nezvyčajne jasnú žiaru a tiež počul strašné chrochtanie, vstal a pristúpil k oknu, z ktorého uvidel sviňu so zlatými štetinami aj s jej prasiatkami, a mal veľkú radosť a poľovník mu bol ešte milší a musel s ním sedieť pri jednom stole. Avšak ostatných závistlivých družiníkov to roztrpčilo ešte viac a hneď vymýšľali nejaký nový plán, aby ho zničili, išli teda ku kráľovi a povedali mu:
„Ten poľovník sa nechal počuť, že je pre neho hračka obstarať ti krásnu princeznú Zlatovlásku. Žije za ďalekým morom a jej krása už prilákala mnoho pyšných nápadníkov, ale ona všetkých odmietla, lebo chce zostať navždy nevydatá.“ Kráľ si dal mladíka hneď zavolať a povedal mu, čo počul. On sa mu však zaprisahal, že o tom nič nevie, ale kráľ trval na svojom:
„Ak do troch dní na tomto mieste nebude stáť Zlatovláska, dám ti zotnúť hlavu!“ Smutný chlapec išiel do stajne a žaloval koňovi. Tento ho však utešoval a povedal:
„Ja ti pomôžem, choď ku kráľovi a povedz mu, nech ti dá postaviť loď a naloží na ňu ten najkrajší a najlepší tovar.“ Tak sa stalo. Mnoho drahocenných vecí na loď naložili, ale to najkrajšie bola posteľ, podobnú ešte nikto nevidel. Mladík vzal svojho koňa na loď a vyplávali.
Keď dorazili do krajiny krásnej Zlatovlásky, zakotvili neďaleko paláca, loď otvorili a mladík na provu zavesil drahokam, ktorý žiaril tak, že všetky tie nádherné veci boli vidieť už z diaľky. Krásna princezná prišla k zámockému oknu a na tú nádheru sa pozerala, potom poslala komornú, aby všetky tie drahocennosti a predovšetkým tú posteľ aj s drahokamom kúpila. Ale mladík nechal Zlatovláske odkázať, že tá posteľ je príliš veľká a veľmi ťažko sa prenáša sem a zase tam, že by mala prísť sama a najprv ju vyskúšať, či jej bude vyhovovať, potom by si mohla na lodi prezrieť aj tie ostatné veci a možno sa jej zapáčia ešte viac. Zlatovláska odetá v žiariacich šatách sa po chvíli objavila, prezrela si mnohé veci, nakoniec si ľahla do tej krásnej postele, aby ju vyskúšala, veď bola vyrobená práve pre ňu. Ako tak veľa nakúpila a chcela sa vydať na spiatočnú cestu, tu si zrazu všimla, že je na šírom mori. Zatiaľ čo si totiž tie krásne veci prezerala, loď mäkko odrazila od brehu a bez toho, aby to dievča spozorovalo, unášala ju preč. Tu sa veľmi nahnevala a povedala, že je to zrada a že sa pomstí, ale chlapec jej povedal, že by nemala byť zlá, lebo sa má stať manželkou jedného mocného kráľa.
„To sa nikdy nestane!“ volala zarputilo. Keď dorazili na zámok, ponáhľal sa im kráľ v ústrety a bol krásou dievčiny tak unesený, že poľovníkovi povedal:
„Toto ti nikdy nedokážem splatiť!“ A princeznú hneď požiadal o ruku, ale tá naňho temne pozrela a odvetila:
„Nie, to sa nestane, kým mi neprivedieš moje kobyly aj so žrebcom.“ A týmto želaním sa cítila byť oslobodená, lebo sa vydávať nechcela a vedela, že túto úlohu kráľ nikdy nedokáže splniť. Tie kobyly sa totiž pásli na jednom rozľahlom podmorskom pasienku a strážil ich tam silný žrebec, ktorému z nozdier šľahal oheň.
Tu išiel kráľ k poľovníkovi a prikázal:
„Princeznú si mi priviedol, tak mi musíš priviesť aj jej kobyly so žrebcom!“ Chlapec prosil a ospravedlňoval sa, že toto nedokáže, ale kráľ povedal:
„Ak tu ráno v tomto čase nebudú, tak prídeš o hlavu!“ Tu si poľovník sťažoval, že je to veľká nevďačnosť za jeho verné služby, a rozprával to svojmu koňovi. „Choď hneď ku kráľovi,“ utešoval ho tento:
„a nechaj mi ušiť plášť zo siedmich byvolích koží.“ Keď sa tak stalo, išli na morský breh, kde mladík nechal vyhĺbiť hlbokú jamu, aby sa tam on i jeho kôň mohli ukryť. Potom sa dal biely slnečný kôň hlasno rehotať a vzápätí vbehol aj s mladíkom do jamy. Keď morský vraník to rehotanie začul, našpicoval uši, zavetril nebezpečenstvo a rozbehol sa útokom smerom, odkiaľ to rehotanie zaznelo, avšak keď dorazil na breh a nikoho nevidel, ponáhľal sa späť ku stádu. Potom zarehotal slnečný kôň druhýkrát a opäť sa ukryl. Vraník sa znova prihnal ako búrka, obzrel sa, a keď nikoho nevidel, obrátil sa späť. Teraz zarehotal slnečný kôň tretíkrát a zostal stáť a bojovne naladený čakal na vraníka. Ten sa chrliac oheň prihnal a napadol slnečného koňa a obaja sa do seba zahryzli, že krv crčala prúdom, ale žiadny nepovolil, morský vraník bol stále zarputilejší a postupne prekusol všetkých sedem byvolích koží. Ale tým veľkým vypätím z boja a tým trojitým márnym vybehnutím z mora bol unavenejší než slnečný kôň, ktorý mal ešte dosť sily na to, aby uhryzol morského vraníka tak, že tento sa zvalil k zemi. Tu pristúpil mladík, nasadil morskému vraníkovi uzdu s ohlávkou a tento teraz pokorne kráčal vedľa slnečného koňa a všetky kobyly poslušne nasledovali svojho strážcu. Keď dorazili, kráľ sa veľmi zaradoval a povedal:
„Teraz už od teba nikdy nebudem nič chcieť.“ Išiel k princeznej a povedal:
„Kobyly aj vraník sú na nádvorí, teraz už nemôžeš váhať a staneš sa mojou ženou!“ Ale Zlatovláska prehovorila svojhlavo:
„Ešte nie, najprv tie kobyly podoj a vykúpaj sa v ich vriacom mlieku, aby si bol taký biely, ako som ja!“ Ale vedela, že sa toho neodváži.
Tu išiel kráľ opäť k poľovníkovi a povedal:
„Počuj, musíš ešte podojiť tie kobyly!“
„Ale kráľu, či som pre teba urobil málo? A nesľúbil si mi azda sám, že už nebudeš nič chcieť?“
„Čo ti prikážem, urobiť musíš, ak nie, dám ti zotnúť hlavu!“ Tu išiel mladík smutne do stajne a žaloval koňovi, ale ten ho utešoval:
„Zaveď ma hneď na nádvorie!“ Keď sa tak stalo, tu kôň vydýchol raz ľavou nozdrou a zrazu sa spravilo tak mrazivo, že všetkým kobylám aj vraníkovi v blate, v ktorom stáli, hneď primrzli nohy, a tak ich mohol ľahko podojiť. Teraz nalali mlieko do veľkého kotla a priviedli k varu. Keď sa kobylie mlieko začalo bublať, zvolala pyšná princezná:
„No, kráľu, teraz vlez dovnútra a vykúpaj sa!“ Ale tento dostal strach, že sa vo vriacom mlieku udusí. Dal opäť zavolať poľovníka a povedal:
„Hneď vlez dovnútra a vykúpaj sa, nech vidím, aké to je.“ To nebolo mladíkovi práve vhod a povedal:
„Kráľu, dopúšťaš sa na mne nespravodlivosti, nechcej to odo mňa!“ Tu sa kráľ nahneval:
„Ak to nespravíš, prídeš o hlavu!“ Tak išiel smutne do stajne a žaloval svojmu koňovi. „Zaveď ma ku kotlu, ničoho sa neboj a pokojne vlez dovnútra.“ Tak to urobil. Keď sa vyzliekol a vliezol do kotla, fúkol kôň ľavou nozdrou toľko chladu, aby bolo mlieko príjemne vlažné. „To je príjemné!“ zvolal chlapec a rázom bol taký belostný, že to bola krása naňho pozrieť. Tu kráľ zvolal:
„Rýchlo von!“ Bál sa toho, že poľovník tak skrásnel, a skočil dovnútra sám. Len čo však chlapec z kotla vyšiel, tu doň slnečný kôň fúkol pravou nozdrou taký žiar, že mlieko začalo hneď vrieť, zabublalo a kráľ v okamihu zmizol. Biedne sa v tom kobylom mlieku uvaril a nenašli z neho nič iba vybielené kosti.
Teraz predstúpil mladík pred Zlatovlásku a povedal:
„Ja som ten muž, ktorému patrí slnečný kôň a slnečný drahokam, ktorý chytil sviňu so zlatými štetinami a dvanástimi prasiatkami, teba priviedol, kobyly podojil a vykúpal sa vo vriacom mlieku, nechceš za muža mňa?“ Bol taký krásny, taký víťazoslávny, taký statný, že pyšná princezná k nemu zrazu vzplanula láskou a vykríkla:
„Áno, chcem teba a nikoho iného!“ Tak sa stal mladík manželom krásnej Zlatovlásky a bol teraz aj pánom a kráľom ríše, ktorú predtým vlastnil ten nevďačný kráľ. Tí falošní družiníci závistliví, ktorí sa báli spravodlivého trestu, v tom čase ušli.
Čo sa ďalej udialo s tým slnečným koňom, morským vraníkom a kobylami, to nedokáže povedať nikto, ale mladý kráľ a zlatovlasá kráľovná vraj ešte dlho šťastne žili a ak nepomreli, žijú dodnes