Pohrobok

V Turecku žil jeden kupec, ktorý bol veľmi bohatý a mal všetko, čo si len človek môže priať, okrem jediného; nemal žiadne dieťa a to bolo jeho najväčšie želanie. Za niekoľko rokov však jeho žena zomrela a to pre neho bolo skutočné nešťastie. Cítil sa taký osamelý a opustený celým svetom, ďalšie žitie mu bolo veľmi ťažké a jeho jedinou útechou sa stali každovečerné prechádzky k hrobu jeho ženy, kde v modlitbách zotrvával až do polnoci. Vtedy v Turecku panoval sultán, ktorému dosiaľ žiadna z jeho žien nedala dieťa. Keď mu po predlhom túžobnom čakaní na nástupcu sultánka jedného dňa oznámila, že mu čoskoro porodí dieťa, sultán z tej radostnej správy ťažko ochorel a čoskoro zomrel. Vládu prevzala sultánka a viedla si pri tom tak dobre, že všetci ľudia v krajine boli spokojní a šťastní. Mala však jedného ministra, ktorý bol nesmierne ctižiadostivý a rád by na trón dosadil svojho syna. Keby sultánka nebola porodila dieťa, potom by sa to možno po jej smrti podarilo, ale teraz sa pomaly blížil okamih, keď mala rodiť, a keby to bol k tomu všetkému chlapček, potom by sa musel minister svojich nádejí celkom vzdať. Dňom i nocou rozmýšľal, čo by si mal počať. Tu sa jedného dňa dozvedel, že bocian doniesol sultánke krásneho synčeka. Ponáhľal sa hneď na zámok a dal pestúnke a mladej opatrovateľke množstvo peňazí, aby dostal to dieťa do rúk, potom ho nechal zabalené do hodvábnej šatky uložiť do truhličky a prikázal opatrovateľke hodiť ju do mora. Ale dievčine bolo toho krásneho dieťaťa ľúto, tak ho večer zaniesla na cintorín a položila ho na najčerstvejší hrob; práve ten, v ktorom odpočívala kupcova žena. Sultánke potom povedali, že dieťa prišlo na svet už mŕtve a bolo hneď pochované. Za malú chvíľu prišiel kupec, aby sa podľa svojho zvyku pomodlil pri hrobe svojej ženy. Keď zbadal truhličku, zvedavo ju otvoril a usmievalo sa naň dieťa. „Ach,“ povedal si: „moja úbohá žena mi z hrobu darovala dieťa, aby som nebol sám.“ a dieťa pobozkal ako svoje a plný radosti ho odniesol domov.

A čas bežal, ako to býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Kupec vzal dieťaťu pestúnku, a keď vyrástlo, dal ho na štúdiá. A tak sa z dieťaťa stal chlapec, z chlapca mládenec a kupec ho miloval tak, že bez neho nemohol byť ani na okamih. Jedného dňa sa rozhodol vydať na ďalekú cestu, na ktorej ho mal sprevádzať aj syn. Dal pripraviť loď a jedného rána s priaznivým vetrom vyrazili na more. Čoskoro sa však zdvihla búrka taká strašná, že s loďou sa hádzali vlny vysoké ako dom, ktoré ju nakoniec vrhli na skalu, kde sa roztrieštila. Celá posádka i drahocenný tovar, ktorým bola loď naložená, sa stratili. Kupec a chlapec sa s veľkým úsilím zachránili na jednom brvne, na ktorom potom dlhý čas plávali po mori sem a tam, až ich nakoniec more vyhodilo pri jednom ostrove. Tak stáli na ostrove úbohí a opustení a nemali nič, len svoj život a pár byliniek, ktoré tu rástli. Avšak jeden poklad predsa len zachránili a bolo to naozaj veľké bohatstvo, zostala im dôvera v Pána, ktorá ich držala pri živote a kvôli ktorej nepadali na mysli. Postavili si z naplaveného dreva chatrč, v ktorej bývali. Z kmeňa stromu si vydlabali loďku a vyrobili sieť a chlapec každý deň vyplával na more a chytal ryby a z toho žili.

Jedného dňa sa však odvážil na more ďalej než zvyčajne a tu uvidel v diaľke prichádzať krásnu zlatú loďku, v ktorej sedeli tri panny, ktoré hrali a spievali. Jedna z nich mala na hlave korunu a bola nesmierne krásna, tie dve druhé boli jej slúžky. Ale lodník viedol loďku priamo na miesto, kde boli pod vodou ukryté útesy. Loďka s rozvinutými plachtami doplávala rovno na ne, roztrieštila sa a všetci spadli do vody. Mládenec skočil hneď do vody a zachránil najprv princeznú a potom obe komorné. Lodník našiel vo vlnách smrť. Krásna panna mu ďakovala a chcela ho obdarovať množstvom zlata, ak pôjde s nimi do zámku, on si však nechcel vziať nič okrem zlatej slivky, ktorú držalo dievča v dlaniach. Tu povedala: „Ak nič ďalšie nechceš, tak mi dopraj ešte jedno a každý deň mi prines do zámku čerstvú rybu.“ Ale to povedala len preto, že chcela toho krásneho mládenca ešte vidieť. A on s jej želaním súhlasil, lebo sa mu tiež veľmi páčila a nerád by ju dnes videl naposledy. Keď priplávali k brehu a dorazili k zámockým záhradám, chlapec pochopil, že zámok stojí v meste, v ktorom býval s kupcom. Radostne to potom svojmu pestúnovi oznámil a pýtal sa ho, či by sa nechcel vrátiť domov, ale kupec povedal: „S tou loďou sme všetko stratili a doma by sme boli chudobní, však tu na ostrove sme boháči, zostaneme tu.“ Mládencovi toto rozhodnutie vyhovovalo, lebo takto mohol každý deň nerušene vidieť krásnu princeznú.

S tou sa to ale malo takto. Keď bolo sultánke jej dieťa tak podlo uchmatnuté, stratila chuť panovať a odovzdala krajinu bratovi svojho muža, ktorý mal krásnu dcéru. Túto sultánka vychovávala a učila všetkým krásnym umeniam, tancu, hudbe a spevu, a to bola tá panna, ktorú zachránil. Každý deň sa mládenec vydával na lov rýb a tú najkrajšiu rybu potom prinášal do zámockej záhrady, kde ju od neho brali princezniny slúžky. Kým odnášali rybu do zámku, on sedel pri princeznej. Najprv si rozprávali svoje príbehy, čoskoro sa jej však zveril, že od prvého okamihu, keď ju zbadal, sa mu srdce zovrelo láskou a miluje ju tak, že si bez nej svoj život nedokáže predstaviť. Tu mu princezná prezradila, že aj ona jeho miluje nado všetko, a boli teda jedno srdce a jedna duša. Tie slúžky dobre videli, čo sa deje, ale neprezradili ich, lebo princeznú i toho krásneho mládenca mali príliš rady na to, aby obidvoch urobili nešťastnými. Ale jedného dňa do tých miest prišla sultánka, aby sa pozrela, kde sa princezná zdržiava, a uvidela tých dvoch ponorených do rozhovoru tak, že ju nevideli ani nepočuli, takže ich mohla nerušene vypočuť. A zrazu stála pred nimi a úbohý chlapec nemohol uniknúť. Sultánka ho pevne držala a pokynula strážam, ktoré stáli na hradbách, aby sem pribehli a uvrhli ich oboch do žalára, každého do vlastnej cely.

Za tri dni nato bol výsluch. Najprv bol pred súd predvedený mladík a sama sultánka bola prítomná. Mal pred všetkými povedať, kto je, a tak sa dal rozprávať svoj príbeh, ako bol nájdený v krásnej truhličke na hrobe kupcovej ženy. Tú šatku, do ktorej ho vtedy zabalili, nosil od malička na prsiach, vytiahol ju von a povedal: „Táto šatka bola moja plienka a popri zlatej slivke od princeznej je to môj najdrahocennejší majetok.“ Keď chcel v rozprávaní pokračovať, prerušila ho sultánka výkrikom: „Mlč a ukáž mi tú šatku!“ Tu jej šatku podal a sotva si ju sultánka obzrela zblízka, spoznala prácu svojich vlastných rúk, vrhla sa k nemu a volala: „Ach, môj milovaný syn! Ty si môj milovaný syn!“ Mládenec nevedel, čo na to povedať, tak prikázala sudcom ísť domov a vzala ho so sebou do paláca. Hneď si dala zavolať pestúnku, a keď na ňu zatlačila, tá sa priznala, že dieťa odovzdala opatrovateľke. Tak priviedli opatrovateľku a tá sa priznala, že mala síce dieťa hodiť do mora, ale namiesto toho ho zavinuté do jemnej šatky uložila do truhličky a postavila na jeden čerstvý hrob.

Tak bol namiesto chlapca uvrhnutý do väzenia ten zradný minister a princezná bola vyslobodená a toho istého dňa boli zasnúbení. Potom sa chlapec nalodil na krásnu a nádhernú loď a vydal sa na ostrov, aby priviedol svojho pestúna, ktorý bol na mieste vymenovaný za prvého ministra, lebo ten starý minister napokon prišiel o hlavu. Brat zosnulého sultána sa vzdal dobrovoľne vlády a na trón zasadol sultánov pravý syn.