Nedovtipný starec

Bol raz jeden starý boháč a ten mal veľké stádo koní a krásnu dcéru. A keďže jeseň bola za dverami, vybral sa hľadať nejakú pastvinu, kde by kone mohli prezimovať.
Obišiel celý kraj, ale nikde nič nenašiel.
Po istom čase ho predbehol akýsi mladík.
„Nech je tvoja cesta šťastná, starče,“ povedal ten mladík.
„Daj ti boh zdravie, chlapče,“ odpovedal starec.
Tak spolu chvíľu išli. Potom sa starec spýtal:
„Nevieš o nejakej peknej tráve, kam by som mohol na jeseň vyhnať kone, chlapče?“
„Viem o takej, ako je tvoja brada,“ odpovedal mladík. Starec si pomyslel, že si z neho mladík robí žarty, ale nepovedal nič. Išli ďalej, a ako tak išli, mladík povedal:
„Skráť trochu cestu, starče!“ Starec sa naňho nevrlo pozrel.
„To je nápad! Veď či môžem skrátiť cestu?“ povedal si pre seba, ale nahlas nič. Prišli k poľu krásne zrelého prosa. „To je krásne zrelé proso!“ povedal starec.
„Zrelé je, len by som rád vedel, či ho už zjedli, alebo nie,“ povedal na to mladík.
„To je ale hlupák!“ pomyslel si starec. „Kto by jedol proso postojačky?“
Išli ďalej, až prišli k dedine, z ktorej sa ozýval veľký nárek.
„Tu iste niekto dlho chorľavel a teraz umiera, možno už dokonca umrel,“ povedal starec.
Ako prechádzali dedinou, niesli pred nimi na nosidlách nebožtíka.
„Či je mŕtvy, alebo žije?“ povedal mladík.
A starý si pomyslel:
„Takého hlupáka aby pohľadal!“
Tak išli a išli, až prišli k starcovmu domu. Starcovi pripadalo hlúpe mladíka nepozvať, a tak povedal:
„Poď ďalej, hosť!“
A mladík povedal:
„Zájdem, nechám kone odpočinúť a trochu sa napijem vody, lebo mám veľký smäd.“
Keď zašli na dvor, mladík šiel do stajne a starec rovno do domu.
„Priviedol som poriadneho hlupáka,“ povedal dcére.
„A ako si to poznal?“ spýtala sa dievčina.
„Keď ma predbehol, zaželal mi šťastie na ceste a ja som mu zaželal veľa zdravia. Chvíľu sme išli a ja som sa spýtal: Nevieš o nejakej peknej tráve, kam by som mohol na zimu vyhnať kone? A on si zo mňa začal robiť žarty, že vraj vie o takej tráve, ako je moja brada. Rozhnevalo ma to, ale predstav si, čo urobil o chvíľu: požiadal ma, aby som skrátil cestu! Veď či sa dá cesta skrátiť? Vidíš, aký je to hlupák! Ale to ešte nie je všetko. Prišli sme k poľu zrelého prosa. Ja som ho pochválil a on, predstav si, povedal: Či ho už zjedli, alebo nie? Kúsok ďalej sme stretli ľudí, ktorí niesli na nosidlách nebožtíka, a on sa pýtal, či umrel, alebo žije. Taká hlúposť! A keď sme prišli sem a ja som ho pozval ďalej, povedal, že sa chce len trochu napiť.“
„Ale otče,“ povedala dievčina, „ten mladík vôbec nie je hlúpy, to ty si hlúpejší. Musím mu rýchlo doniesť vody, a ak povie: Ešte dobre, že som povedal, že mám smäd, inak by ste si ma vôbec nevšimli, nie je žiadny hlupák. Ty si mu vôbec nerozumel. Keď si sa ho opýtal na trávu, kam by si mohol na zimu vyhnať kone, a on ti odpovedal, že vie o takej, ako je tvoja brada, chcel tým povedať: Ako sú v tvojej bielej brade niektoré čierne, tak na pastvine, o ktorej viem, je krásna svieža tráva medzi suchou. Keď ťa prosil, aby si trochu skrátil cestu, myslel tým, že máš rozprávať nejaké zaujímavé príbehy, aby vám cesta rýchlejšie ubehla. Ty si pochválil zrelé proso a čuduješ sa, prečo sa on spýtal, či ho už zjedli, alebo nie. On tým však myslel, že roľníci si s obilím nevystačia a chodia si požičiavať z budúcej úrody. Tak sa stane, že obilie zjedia skôr, než ho zožnú. Keď ste stretli toho nebožtíka a on sa spýtal, či je mŕtvy, alebo žije, iste chcel povedať, že na človeka, ktorý druhých hostil a dobre s nimi rozprával, nikto ani po smrti nezabúda, ako keby žil ďalej, ale na lakomca, ktorý pre druhých ani rukou nepohol, zabudnú ľudia hneď, ako ho uložia do zeme. Pýtal sa na to, aký asi bol ten nebožtík? Bol to človek, na ktorého sa nezabúda, alebo nestál za spomienku? Nie je to žiadny hlupák. Teraz mu rýchlo zanesiem vody a uvidíš, čo mi povie.“
Donesla mladíkovi vody a mladík povedal:
„Ešte šťastie, že som nemal naozaj smäd, inak by som umrel, kým si s otcom vyrozprávate všetko, čo videl a počul cestou.“
Dievčina sa zahanbila a rýchlo bežala pripraviť pre hosťa chutnú večeru. Mladík nebol z tých, čo dlho vysedávajú, hneď sa zase chystal odísť. Nasadol na koňa, ale ešte na dvore sa zastavil a zavolal na dievčinu:
„Prines mi ešte trochu vody!“
Dievčina vybehla z domu a podala mu krčah s vodou. Mladík vzal krčah, napil sa a povedal:
„Ten krčah má veľmi pekné hrdlo. Hrdlo sa mi páči, ale ku krčahu sa nehodí.“
Dievčina zdvihla ruku, pohladila koňa po hrive a mladík ju potľapkal po chrbte.
Dievčin otec sa na to pozeral oknom.
„Boh ťa ochraňuj,“ rozlúčil sa mladík a odišiel.
Dievčina sa vrátila do domu.
Otec sa jej spýtal:
„Čo to, prosím ťa, zasa hovoril za hlúposti?“
„To neboli hlúposti, otče, to ty si hlúpy. Je to správny chlapec,“ povedala dievčina. „Hovoril, že chce piť, ale tým chcel povedať, že túži po mne. Keď som mu priniesla vodu v krčahu, trochu ho nadvihol, ako by pil, a poobzeral si hrdlo. To hrdlo sa mi veľmi páči, ale ku krčahu sa nehodí, povedal, a to znamenalo: Ty sa mi páčiš, ale tvoj otec nie je na nič. Ja som pohladila jeho koňa a on ma potľapkal po chrbte. To malo znamenať: Ak sa ti páčim, nehundri na otca. Otec je bohatý, keby bol akokoľvek hlúpy, nikdy nebude medzi ľuďmi najhorší. S otcom sa však ženiť nebudeš, ak sa ti páčim, nenechávaj ma tu.“
„To si povedala dobre. Keď sa ti tak páči, pôjdem za ním, privediem ho a dám mu ťa.“
„Aký si starý, taký si hlúpy,“ povedala dievčina. „Ak o mňa stojí, týka sa to len mňa, a tebe do toho nič nie je.“
Keď chlapec všetko zariadil a pripravil, prišiel znova a dievčina s ním ochotne odišla.