Stratený žltozelený mesiac

Je modrý večer. Medzi kameňmi ospalo bublá oranžový potôčik, sem-tam sa lenivo ohne hlavička trávy a na strieborno hnedej oblohe medzi ohnivými hviezdami visí žltozelený mesiac.
Cez deň je lúka so zvieratkami plná najrôznejších farieb: červené a zlaté kvety, žlté veveričky, modré dážďovky, zelení mravci. A čo ešte červený ježko s fialovým ňufákom! To je, panečku, pohľad!
Na takejto farebnej lúke bývajú aj dvaja motýle, Anilka a Pálok. Anilka má krídla oranžové, pretože sa vyliahla blízko oranžového potôčika. Pálok má krídla svetlozelené, pretože sa vyliahol tesne vedľa zeleného mraveniska. Obaja sú strááášne zvedaví: všade musia strkať tie svoje tykadlá a sosáky a keby sa nikdy neunavili, preskúmali by azda celý svet.
Anilka a Pálok sa už chystajú spať. Celý deň niekde lietali a objavovali nové miesta a veci a teraz sú z toho takí unavení, že sotva mávajú krídlami. Ale čo sa to stalo?!
„Kam sa stratil náš mesiac?“ pýta sa Anilka.
Pálok sa pozrel na oblohu a naozaj ..... žltozelený mesiac, ktorý tam ešte pred chvíľou bol, sa stratil!
„Musíme tam!“ zavelil rázne Pálok.
Unavení, ale zvedaví motýle sa rozleteli k miestu na strieborno hnedej oblohe, kde ešte pred chvíľou videli žltozelený mesiac. Čo najrýchlejšie letia nad ohnutými hlavičkami kvetov a vtom sa niekde pod nimi ozve:
„Kam to letíte?“ Anilka s Pálokom sa zarazia, pozrú sa pod seba a vidia svetlomodré lekno.
„Hľadáme náš žltozelený mesiac,“ vyhŕkne zo seba Anilka, „a nemáme čas!“
Svetlomodré lekno sa zamyslene zahojdalo na oranžových vlnách jazierka a pýta sa:
„A nezakryli ho len mraky?“
„Nie!“ hovorí Pálok, „určite ho niekto ukradol! Musíme ho okamžite nájsť, kým ho niekam neodnesie a neukryje!“
Svetlomodré lekno sa ľahko zahojdalo na vlnách oranžového jazierka a vraví:
„A kto ho ukradol?“
„Nevieme, a preto sa na to musíme hneď pozrieť!“ Anilka s Pálokom už na nič nečakali a rýchlo odleteli preč.
„Aby ste sa nečudovali ..... “, povedalo si pre seba svetlomodré lekno a ticho sa zahojdalo na oranžových vlnách jazierka.
Vyleteli vysoko nad sivú lúku i nad ružový les, až zrazu:
„Náš mesiac!“ vykríkla Anilka, „veď je tam ako vždy!“ Čuduje sa.
„Ale čo je to tamto za guľu?“ čuduje sa aj Pálok, „to je čudný mesiac ..... Že by ten náš mal dieťatko?“
„Nie, to bude určite ten zlodej, ktorý nám ho chcel ukradnúť! Vidíš, Páloku, aké má guľaté brucho? Do toho si ho chcel schovať a odletieť s ním preč!“
Pálok sa pozrie na guľu a spustí:
„Hej ty, guľa, Ty si nám chcela ukradnúť náš žltozelený mesiac! ..... “
Ticho. Nič sa neozýva. Guľa sa len ticho vznáša nad ružovým lesom.
„Haló!“ skúša to zase Anilka, „my s Tebou hováááríííme! ..... “
Opäť pokoj. Bachraté brucho gule sa striebristo leskne v žiare ohnivých hviezd.
„Tá guľa si z nás robí srandu,“ vraví urazene Pálok Anilke. „Robí, že nepočuje, aby sme ju nechali na pokoji. To nie, nedáme sa!“
Pálok na to teda ide inak:
„Pozri, Anilka, čo to má dolu pod tým bruchom. Nejaký kôš? Letíme tam.“
Obaja motýle zamierili ku košu, ktorý bol zavesený pod tým veľkým bruchom. Pozerajú sa dovnútra, ale vidia len modrú sivú tmu. Kôš sa pomaly pohojdáva a vŕzga .....
„Čóóó?!“ volá Anilka do koša. .... Zo sivej tmy koša sa ozvalo len ďalšie zavŕzganie.
Anilka a Pálok sa na seba zmätene pozreli:
„Robí si z nás srandu,“ vraví stále urazený Pálok. „Ty, guľa, čo vravíš?!“ volá ešte raz Pálok.
Ako odpoveď zaznelo ďalšie zavŕzganie z vnútra koša.
Pálok sa nahneval:
„Poď, pichneme ho do brucha!“
Anilka prikývla a obaja vyleteli do poriadnej výšky. Tam sa otočili, natiahli tykadlá do špičky a strmhlav sa vrhli dolu na guľu.
„AU! ..... AU!“ skríkli obaja takmer súčasne, keď narazili na guľu. Strieborné brucho gule im ohlo tykadlá a hneď ich ako prak vystrelilo do lesa medzi pichľavé ihličie. Chvíľu nehybne ležia a potom už začínajú fňukať, pretože majú od ostrých ihličiek doráňané krídla.
Sunú sa pomaly pešo domov. Cestou stále nariekajú a vzdychajú od bolesti. Všetko ich bolí: majú ohnuté tykadlá, potrhané krídla, narazený chrbát a k tomu všetkému ich ešte bolia nohy z dlhej cesty. Už konečne prišli k oranžovému potoku, ktorý privádza vodu do jazierka, kde sa ticho pohojdáva svetlomodré lekno. A to im vraví:
„Tak ste našli toho zlodeja?“
„Nie!“ odsekla Anilka.
„Ani ste nemohli ..... “ pokračuje svetlomodré lekno.
„A prečo nie?“ pýta sa Pálok.
„Pretože žltozelený mesiac nikto neukradol,“ povedalo svetlomodré lekno, „zakryl ho len obyčajný nafukovací balón a preto žltozelený mesiac nebolo vidieť.“
„To bola tá brušatá guľa, ktorá nás doráňala?“ plačlivo sa pýta Anilka.
Svetlomodré lekno sa zamatovo zahojdalo na oranžových vlnách a odpovedá:
„Áno, bola. Ale nafukovacie balóny len ticho lietajú, nikoho nedoráňajú. Narazili ste do neho sami.“
„Lenže on si z nás robil srandu, nič nehovoril!“ skúša to ešte Anilka.
„Nie, nafukovacie balóny nehovoria a z nikoho si srandu nerobia. Len ticho lietajú. Bola to Vaša chyba, že ste nevedeli, kto to je. Vymysleli ste si niečo, čo nebola pravda, a preto ste sa sami napálili.“
„Hmm, to je fakt,“ pripustil Pálok, „takže nabudúce si nesmieme nič vymýšľať, že?“
Svetlomodré lekno sa nečujne zahojdalo na oranžových vlnách a odpovedalo:
„Áno, správne. A musíte mať aj úctu k cudzím veciam, obzvlášť keď o nich nič neviete. Potom sa Vám nestanú takéto zlé veci.“
Anilka s Pálokom pochopili, že svetlomodré lekno má pravdu. Poďakovali za radu a unavení a boľaví sa pomaly vliekli domov do pelechu. Hoci ich všetko bolelo, boli radi, že sa naučili neodsudzovať cudzie veci skôr, než ich sami spoznajú.