Čas slonov

Jesenné dni prišli nečakane náhle jedného rána. Listy sa začali farbiť do červena, oranžova a žlta, vietor fúkal mierne od severu a ochladilo sa. Ešte včera by sa malý Bartolomej kúpal v jazere a vyhrieval na slniečku. Ale dnes už ani pomyslenie na niečo také. Zaliezol do postieľky a ležal v nej už od rána, ani chobot sa mu nechcelo vystrčiť.
Prišiel čas sťahovania, doba, keď sa všetci sloni zhromažďujú na ihrisku na sloní futbal. Doba, keď si poriadne preťahujú uši, rozbehnú sa, potom zamávajú a už letia v ústrety slnku a teplu. Malý Bartolomej mal tento rok letieť prvýkrát.
„Čo ak to nezvládnem,“ trápil sa a stále chodil za maminou pýtať sa, či mu trochu nenarástli ušká, „sú stále také malé,“ hovoril si, „a ocko vravel, že poletíme ďaleko. priďaleko.“ Ustarane sa prezeral v zrkadle a ťahal si konce uší: „Aspoň o kúsok, keby ešte povyrástli.“
Dni bežali a ten slávny štart sa blížil. Všetci sloní chlapci z triedy cvičili o prestávkach, prelietavali sa nad dvorom a aj okolo školy. Len malý Bartolomej sedel smutne v kútiku.
„Všetci sú najmenej o hlavu väčší a ako im to lieta.“ Hrýzol sa závisťou a určite by sa bol celý sám zjedol, keby s tým nebol včas prestal.
„Takto to naozaj ďalej nejde. Veď tu cez zimu nezostanem sám.“ A tak sa asi týždeň pred štartom rozhodol: „Keď mi ušká nedorástli, musím si poradiť inak.“
Zazvonil u susedov, pekne pozdravil, medovo poprosil a požičal si najrozličnejšie kladivká, píly, skrutky a skrutičky, tyčky a doštičky. Zavrel sa sám v pivnici a tam celé dni a noci vŕtal a škrtal, brúsil a trúsil. Až jedného dňa vyšiel von s víťazným úsmevom na tvári. Odvtedy sa nevedel dočkať odletu do teplých krajín. Ani spať nevedel, tak sa tešil. „Všetci budú pozerať!“
A pozerali. Radili sa po rodinách a rodoch, keď sa na okraji ihriska objavil Bartolomej. Na chrbte niesol niečo čudesné, čo ešte nikdy nikto nevidel. Boli to také dve obrovské krídla, do ktorých mal Bartolomej zaháknuté uši aj ruky, na chrbte boli krídla spojené a celé to končilo obrovskou vrtuľou, ktorá sa roztáčala, keď kopal nohami.
Mamina sa hanbila:
„Čo si ľudia pomyslia? Okamžite to zvleč!“ A chcela ho hnať domov, ale ocko sa šalamúnsky usmial a vraví:
„Len ho nechaj, nech chlapec ukáže, čo vie.“
A Bartolomej zamával ušami a rukami, krídla sa rozhojdali a už sa vznášal. Keď pridal ešte nohy a vrtuľu, bol rýchlejší ako ten najrýchlejší slon z celého stáda. Všetci žasli a ukazovali na neho, aký je šikovný, a na jeho lietací stroj, ako je dobre vymyslený. Slon Bonifác ho hneď vymenoval za navigátora výpravy.
„Poletíš ako prvý a budeš vyberať trasu a pekné miesta na medzipristátie.“
Letíali nad morami a pevninami, riekami a kopcami, až doleteli na slonie zimovisko. A kým prišla jar, narástli Bartolomejovi poriadne ušiská, a keďže usilovne trénoval, čoskoro lietal sám, bez stroja. Ten prenechal tým najmenším sloníatkam, ktoré ešte na jeseň niesli na chrbte maminy. Sloníatka sa na ňom učili správne mávať ušami a kopať nôžkami, robiť zákruty a vyzákruty. Nakoniec Bartolomej vyrobil ešte ďalšie takéto lietadlá, pre každé sloníča jedno, a zriadil si takú lietaciu školičku, aby sa už nikdy žiadne sloníča nemuselo tak trápiť ako on.