Bohatý kupec a tri sudičky

Za dávnych čias, keď ešte chodili po svete sudičky a nejazdili vlaky a autá, museli aj boháči šliapať pešo. A jeden bohatý kupec takto za jesennej plískanice cestou domov pod horami zablúdil. Z posledných síl sa dovliekol k nejakej dedine a pri prvej chalupe skúsil zaklopať na dvere:
„Dobrí ľudia, otvorte úbohému pocestnému!“ Svetlo za oknom bliklo a zhaslo.
Kupec šiel ďalej, zaklopal pri druhej chalupe, ale tam zhon a plač, že majú v izbe chorého; v tretej chalupe oplakávali nebožtíka, vo štvrtej plakala hŕba detí. Bolo to ako naschvál, kupec prosil a nikde sa nevyprosil.
Na konci dediny sa krčila chalúpka veľká ako dlaň, ale v okienku sa ešte mihala žiara z ohniska. A kupec zaklopal aj tu:
„Gazda, ak nespíte, otvorte úbohému pocestnému!“
Na prah vyšiel mladý muž:
„Rád by som Ti pomohol, pane. Ale uznaj sám, kam by sme Ťa uložili ..... máme len jednu izbietku a mojej žene sa každú chvíľu narodí bábätko.“
„Prikrčím sa tu na prahu alebo niekde pod prístreškom,“ prehováral gazdu kupec, „nevyháňaj ma do noci, nebudeš ľutovať.“
A kým sa takto dohadovali, ozval sa z izby detský plač.
„Tak už je na svete,“ vykríkla babka, „a je to chlapček!“
Zo šťastného otca spadla tiseň, pozval kupca dovnútra, a len čo sa bábätko vyplakalo a zaspalo, ustlali domáci hosťovi na lavici, sami polihali, ako sa dalo, a čoskoro aj oni blažene spali.
Len bohatý pán, zvyknutý na lepšiu posteľ, nemohol zaspať a prehadzoval sa z boka na bok. A tak sa stalo, že jediný bdel, keď o polnoci zaspieval kohút, a kde sa vzali, tu sa vzali, nad bábätkom stáli tri bielo odeté starenky.
„Stretne Ťa v živote veľa zlých ťažkostí,“ povedala tá prvá.
„Ale Ty ich prekonáš,“ povedala druhá, „dám Ti na to dosť sily.“
„A nakoniec sa všetko v dobré obráti, pretože zdedíš majetok boháča, ktorý dnes nocuje pod touto strechou,“ dodala tá tretia.
A mrknutím oka boli sudičky preč.
Kupec do rána nezaspal, a len čo sa rozodnilo, vstal a zobudil gazdu.
„Rád by som sa Ti odvďačil,“ povedal mu, „a nejde mi z hlavy to Vaše bábätko. Ste chudobní, ale ste mladí a môžete mať detí, koľko si budete priať. Ja mám majetku habadej a nemám dediča. Daj mi svojho syna, vychovám ho ako princa.“
„Takí chudobní nie sme, aby sme sa museli vzdať svojho prvorodeného,“ odpovedal gazda a jeho žena sa k nemu pridala:
„O niečom takom už ani nehovorte, pane!“
Kupec sa nedal odbiť:
„Rozmyslite si to, ľudkovia, a neukvapujte sa. Len sa pozrite!“
A vyložil na stôl sto dukátov, jeden ako druhý sa zlato blyšťali, možno nebom, možno peklom, kto to vie a kto to kedy vedel.
„Ach, to je bohatstvo,“ spleskla rukami babka, „ako som stará, taký poklad som nevidela!“
Všetci traja nemohli od toho blýskania oči odtrhnúť. Nakoniec si mladí povedali, že deti ešte mať budú, ale získať toľko dukátov sa im nepodarí, aj keby si driny kožu z tela zodrali. A tak zaplakali, rozlúčili sa s bábätkom, zaviazali ho do plachietky a položili do pánových rúk.
Za dedinou odbočil boháč do lesa. Našiel vyhnitý dub, vložil uzlík do dutiny, a keď sa vrátil na cestu, spokojne si potrel ruky a šiel ďalej.
Bábätko v dutine duba sa zatiaľ zobudilo. Najprv zakňučalo, ale čoskoro sa rozkričalo, akoby zanevrelo na celý svet. Našťastie v tom čase hnal popod les stádo oviec starý pastier, začul detský plač a zavolal na syna:
„Hej, chlapče, nepočuješ nič? Akoby tu niekde plakalo dieťa! Napni uši, slúžia Ti lepšie ako mne!“
„Vy počujete aj trávu rásť, otec. Kde by sa tu vzalo decko? To asi niekde zaškriekal vták.“
„Možno, ale mne sa to nechce zdať,“ trval na svojom starý ovčiak.
I dali sa otec a syn do hľadania a onedlho pokrútili hlavou nad plachietkou s uplakaným drobcom. Ako si sa tu ocitol, drobček? A čo teraz s Tebou? Potom si povedali, že ho už nejako vychovajú, sú na salaši sami dvaja, aspoň im bude veselšie. A že svojho synáčika našli, začali mu hovoriť Najdek.
Kŕmili chlapca ovčím mliekom ako jahniatko, húpali ho na jedľových konároch, na lesných čistinách ho učili prvé krôčiky. V zime v lete sa Najdek od deda a strýka nepohol. Chodil s nimi po horách, dovádzal s kozľatami, od kosa pochytil prvú pesničku, prvú píšťalku mu vyrezal strýko Pahon a pískať na brezový list ho naučil dedko Gligor. Keď mal pätnásť, vedel to so stádom lepšie ako starý pastier, ovce počúvali jeho píšťalku ako očarené. A pekný bol, od slnka zlatistý, s kučerami ako baránčie rúno, a keď išiel lesom, akoby práve tancoval, veď aj víly sa za ním začali obzerať.
Z chlapca vyrástol mladý muž a hory, les aj salaš s ovcami kúpil v tom čase nový pán, vraj bohatý kupec. Jedného dňa sa prišiel na svoj majetok pozrieť. Našiel doma deda Gligora.
„Sadni si, pane, a ochutnaj náš syr,“ vyzval starý ovčiak hosťa. „Musím Ti povedať, že je to dielo môjho vnuka, už prekonal majstra.“
„Ty máš vnuka?“ začudoval sa pán. „Počul som, že tu žiješ so synom, a ten vraj nie je ženatý.“
„Nie je, a predsa vnuka mám. Uvidíš ho, však on Najdek pribehne, nie sú dnes so stádom ďaleko, a sám ho pochváliš.“
„Ako že mu to vravíš?“ vpadol hosť dedovi do reči.
„Pomenovali sme ho Najdek, lebo sme ho kedysi našli, môže to byť dve desiatky rokov, tamto v lese, vidíš?“ rozkladal starý Gligor. „A urobili sme múdro, že sme si ho nechali.“
Boháč sedel ako obarený a dedo Gligor hovoril ďalej:
„Pahon a Najdek chodia s ovcami, ja zostávam na salaši, a kým sa stádo vráti na dojenie, chystám tvaroh a syr, upratujem a varím ..... Pahon už tiež nie je nijaký mládenec, ale že je tu ten chlapec, máme obaja oporu ..... Náš kaškaval Ti nechutí, pane?“
Boháč sa spamätal:
„I chutí, dedo Gligor, chutí. Ste obaja šikovní a poctiví, kam som prišiel, všade som to o Vás počul. A tak Ťa o niečo poprosím. Daj mi toho chlapca do mesta do služby, potrebujem spoľahlivého paholka. Budeš mať o vnuka postarané a sám na tom neprerobíš.“
„To nemôžeme urobiť, pane,“ zhrozil sa starý Gligor, „nežiadaj to od nás! Vypestovali sme ho, zamilovali sme si ho, a teraz ho máme stratiť?“
„Ty vieš, dedo, že by som si ho mohol vziať aj proti Tvojej vôli. Ja rozhodujem, kto kde bude slúžiť! Ale chcem s Tebou vyjsť po dobrom, a tak Ťa znova žiadam: daj mi toho chlapca, nebudeš ľutovať!“
A bohatý pán vyložil na stôl sto dukátov, jeden ako druhý sa zlato blyšťali, možno nebom, možno peklom, kto to vie a kto to kedy vedel.
Dedo Gligor zízal na ten poklad ako vo sne, za celý život nedal dohromady jediný dukát a teraz ich pred ním leží rovná stovka.
Neodolal a vzal si ich.
„Len sa bojím, pane,“ povedal nakoniec, „že Najdek s Tebou do doliny nebude chcieť, a ja ho nútiť nemôžem.“
„Urobím to, dedo, tak, aby som Ti rozlúčku uľahčil,“ navrhol kupec. „Napíšem list a pošlem ho po chlapcovi svojej žene. Tá sa s ním láskavo porozpráva, ako to už ženy vedia, a postará sa, aby sa mu u nás zapáčilo.“
Pán napísal list, a keď Najdek zabehol na salaš, dedo Gligor si potajomky zotrel slzu.
„Pozri, synku,“ povedal, „s týmto listom dôjdeš dolu do mesta. Ten veľký biely dom hneď pri ceste, ten patrí pánovi. Zájdeš za pani a list jej odovzdáš. Pán sa vráti o týždeň a potom Ťa prepustí domov. Rozumel si, chlapče?“
„Rozumel, dedko, ale veľmi Ťa prosím, nemôžeš poslať s tým listom strýka Pahona? Pozná to dolu lepšie ako ja!“
„Len choď, chlapče, choď, je to pánovo želanie,“ povzdychol si dedo Gligor. „Nesmieme sa mu protiviť, je to náš živiteľ. A týždeň nie je predsa večnosť.“
Keď slnko práve najviac pálilo, došiel Najdek k studničke pod košatým bukom. Nabral si do dlaní chladivej vody, napil sa a natiahol sa v tieni. Baraniu čapicu, v ktorej mal zastrčený list, položil vedľa seba, spod opasku vytiahol píšťalku a rozfúkal ju tak krásne, že sa k nemu zo všetkých strán zlietali kosy a počúvali, ani nedutali. A ako si Najdek ležal v tráve a pískal si, vypadla mu píšťalka z rúk a on zaspal.
Kde sa vzali, tu sa vzali, nad spiacim mládencom zrazu stáli tri starenky celé bielo odeté.
Prvá povedala:
„Mal by si sa zobudiť, synku, čaká Ťa ešte veľa ťažkostí.“
Druhá ju zadržala:
„Len ho nechaj odpočívať, nech má dosť sily a všetko šťastne prekoná.“
A tretia starenka sa zohla, vzala z baranice list, rozovrela ho a čítala nahlas:
„Milá žena, čo Ti píšem, musí zostať v úplnej tajnosti. Mladík, ktorý Ti doručí tento list, je nebezpečný darebák. Zavolaj hneď môjho oddaného sluhu Trifona a odkáž mu, nech robí, čo vie, ale že ten mládenec, až sa vrátim domov, nesmie byť medzi živými. A to si zapamätaj, že Ťa vyženiem so žobráckou palicou, ak neurobíš, ako Ti prikazujem.“
Keď starenka list dočítala, posťažovala si:
„Vidíte, sestričky, tí boháči sú dnes takí spurní, že by sa chceli protiviť aj vôli sudičiek!“
Siahla do vrecka, vybrala úplne rovnaký list papiera, aký bol ten, na ktorom napísal svoj list kupec, preložila ho, vložila ho chlapcovi do čapice a ten kupcov hodila do vetra.
A mrknutím oka boli tri bielo odeté starenky preč.
Najdek sa pretiahol, vyskočil, píšťalu si zastrčil za opasok, nasadil na hlavu baraniu čapicu, do jednej ruky vzal palicu, do druhej list a šiel.
Na miesto došiel k večeru a urobil, čo mal, odovzdal list priamo pani. Tá list rozovrela, hneď spoznala pánovo písmo, a ako čítala, čudovala sa a čudovala:
„Milá žena, z celého srdca Ťa prosím, aby si vykonala, čo Ti tu píšem. Mladík, ktorý Ti doručí tento list, sa volá Najdek, lebo je to nájdené dieťa, ale ja viem lepšie ako ktokoľvek iný, že pochádza z dobrej krvi a šľachetného rodu. Vybral som ho za muža pre našu dcéru a dúfam, že z toho budeš mať radosť. Ten mládenec o tom ešte nevie, preto spolieham na Teba, že títo dvaja v sebe nájdu záľubu. Svadbu neodkladaj. Vrátim sa o týždeň a rád by som ich našiel spolu v láske a manželstve. Pamätaj, že na šťastí toho mladíka závisí aj naše šťastie.“
Pani zavolala dcéru Saftičku, prečítala list nahlas a spýtala sa:
„Počuli ste, milé deti, čo mi píše Váš otec?“
„Počula som, mamička,“ hlesla Saftička a zdvihla k tomu urastenému mládencovi plaché hnedé oči.
Keďže sa podobali očiam lane, povedal Najdek bez váhania:
„Počul som, pani.“
Na druhý deň sa slávila svadba. A bola to svadba veselá, lebo tí dvaja mladí boli šťastní, že šťastnejší už ani nemohli byť.
Pani tentoraz svojho muža netrpezlivo vyzerala, a len čo sa vrátil, viedla ho k oknu, aby sa pozrel na ten krásny pár.
Kupec neveril vlastným očiam, keď zazrel, s kým sa to v záhrade vodí jeho dcéra za ruku.
„Čo to znamená?“ vyrazil akoby bez dychu.
„Splnila som do písmena, čo si mi v liste prikázal,“ povedala pani a podala mužovi list.
Boháč spoznal svoje písmo, a keď prečítal, čo je v liste napísané, nebolo by sa v ňom krvi dorezalo. Navonok sa upokojil a povedal:
„Nuž, ďakujem Ti pekne, žena, že si to tak dobre zariadila.“
Pred večerou sa išiel prejsť do sadu a na vinicu. Obloha sa mračila, chystalo sa na búrku. Zavolal si sluhu Trifona a zhurta naňho spustil:
„Hrozno aj broskyne sú už zrelé, ale zdá sa mi, že namiesto pána si na nich pochutnáva hocijaký darebák. Nikoho nešetri! Ako sa tu v noci niečo šuchne, bez milosti strieľaj. Vyženiem Ťa karabáčom, ak mi do rána zmizne jediná broskyňa alebo strapec hrozna. A ak mi zastrelíš aspoň jedného ničomného zlodeja, vyložím Ti na stôl päť dukátov. Tak rob, čo vieš!“
Keď pánova rodina zasadla ku stolu, dalo sa práve do dažďa a začalo hrmieť, až riad na policiach rinčal.
Po večeri si kupec posťažoval:
„Tešil som sa na kúsok hrozna z našej vinice, ale kto by mi ho doniesol v tejto slote!“
Najdek bez slova vstal, vzal košík a šiel na vinicu. Z neba zišiel blesk a zahrmelo ako na súdny deň.
„Oco,“ vykríkla polekane Saftička, „čo si to urobil, veď sa mu v tej búrke niečo stane!“
Aj pani vyčítala mužovi jeho hlúpy rozmar.
„Ja som ho nikam neposielal,“ ohradil sa kupec, „videli ste, že šiel sám! A čo by sa mu stalo? Aspoň sa presvedčíme, že nie je nijaký strachopud.“
Znova blesk a znova hrom, a vtom sa otvorili dvere a na prahu stál Najdek s košíkom dažďom zmáčaných strapcov hrozna. Usmial sa a povedal:
„Dobrú chuť, otec.“
Kupec zozbieral všetku svoju vôľu a zahlaholil:
„Nehovoril som Vám, že ten náš Najdek je statočný mládenec?“
„Aká statočnosť,“ odpovedal mladý muž. „Vyrástol som v horách a tam si človek musí na nečas privyknúť.“
Sladké hrozno pánovi zhorklo. Vstal od stola, chytil karabáč a ako omámený vybehol von vyrovnať sa s Trifonom.
Len čo sa priblížil k vinici, tresol výstrel, kupec vykríkol a klesol k zemi. Pribehol Trifon, a keď videl, koho zasiahol, začal nariekať.
„Nenariekaj a odnes ma domov,“ zachrapčal boháč. „Stalo sa, čo sa stať muselo.“
Viac neprehovoril a k ránu, keď sa vyčasilo, vydýchol naposledy.
Pani otvorila v izbe okná a zazrela na ceste tri starenky od hlavy po päty bielo odeté.
„Tak to už na svete chodí,“ povzdychla si, „jeden umrel a druhý sa narodil.“
A ja k tomu dodávam, milí zlatí, že som nič nepridal a nič som neubral, toto sa naozaj stalo.