Drakobijca

Bol raz jeden kráľ a ten mal troch synov. Keď vyrástli, dal im kráľ každému skvostné šaty, krásne zdobenú dýku a dobrý meč a povedal: „Vydajte sa do sveta, dobre sa tam poobzerajte a vyskúšajte svoje šťastie!“ Takýto kráľovský príkaz prišiel bratom vhod, rozlúčili sa s otcom a vyrazili. Išli a išli, a keď prešli kus cesty, prišli k veľkej jedli na rázcestí. Tam sa dohodli, že ďalej pôjde každý sám. „Zarazíme dýky do tejto jedle,“ povedal najstarší princ, „aby ten z nás, ktorý príde za čas na toto miesto, poznal, či druhí dvaja žijú alebo sú mŕtvi. Ten, ktorého dýka bude pokrytá hrdzou, ten je mŕtvy a viac nezazrie vlasť našich predkov.“ Tak princovia zarazili žiarivé čepele do stromu a potom sa jeden vydal doprava, druhý vyrazil doľava a ten najmladší princ išiel rovno za nosom, až prišiel do hlbokého čierneho lesa.

Keď kráčal tým lesom celkom sám samučičký, tu mu zrazu prišiel do cesty medveď. Princ naň bez dlhého rozmýšľania zaútočil mečom, aby mu trochu rozstrapatil kožuch, ale medveď zvolal: „Nezabíjaj ma, princ, prinesiem ti šťastie!“ Celý natešený a krotký sa k princovi pricupkal a už sa ho nepustil. Keď tak spolu putovali pekný kus cesty, vyskočil na nich zničista obrovský vlk. V ďalšom okamihu princ vytasil meč a vlkovi sa postavil do cesty, aby mu dal kresťanské poučenie. Ale vlk zvolal: „Nezabíjaj ma, princ, prinesiem ti šťastie!“ Tak ho princ nechal tiež žiť a ďalej ťahal lesom s vlkom a medveďom v pätách. Netrvalo to dlho, tu pred nimi stál, akoby spod zeme vyrástol, strašný lev a cenil na nich zuby ako hrable. Princovi od úľaku spočiatku takmer zdreveneli údy, ale rýchlo sa vzchopil, vytasil meč a postavil sa netvorovi na odpor. Ale keďže lev povedal: „Nezabíjaj ma, princ, prinesiem ti šťastie!“ daroval život aj jemu. A tak ťahal lesom s medveďom, vlkom a levom za chrbtom a tie tri zvieratá sa od neho viac neodlúčili.

Dlhý čas lesom spoločne putovali, bez toho, aby stretli živú dušu. Konečne uzrel princ v diaľke mesto. Tak veselo pridal do kroku a čoskoro dorazil aj so svojimi zvieratami k mestskej bráne. Vnútri to však bolo čudné, prečudné. Všetky domy boli potiahnuté čiernym súknom a ľudia sa po uliciach len tak ticho vliekli. Princ sa teda vypytoval, čo sa v tom meste prihodilo. „Ach!“ nariekali okoloidúci. „Tam na tom vrchu, ako vidíš tú kaplnku, býva sedemhlavý drak. Tomu musíme každý deň priviesť na jedlo jednu pannu, inak by s nami zle naložil. A dnes musí byť obetovaná jediná dcéra nášho kráľa, preto je mesto v hlbokom smútku.“ „To nechápem,“ povedal princ. „Ozaj sa tomu netvorovi nikto nepostaví?“ „Áno, to sa pýtame aj my, milý pane,“ povedali tí ľudia. „Kráľ dal už pred časom po celej krajine rozhlásiť, že zabijak draka dostane za ženu krásnu princeznú, ale dodnes sa nenašiel nikto, kto by chcel s tou beštiou podstúpiť boj na život a na smrť.“ Princ to vypočul a pomyslel si: „Keby si toho draka zložil, zaslúžil by si si krásnu kráľovskú dcéru. No, možno by ti verné zvieratá pomohli.“ A rozhodol sa, že sa do tej bitky s drakom pustí.

Na druhé ráno, keď vyšlo slnko, pripásal si svoj meč a vystúpil na Dračí vrch; jeho verné zvieratá ho sprevádzali. Keď prišiel ku kaplnke, vchádzala práve princezná dovnútra, aby sa tu pomodlila. Bola taká mladá a krásna, že zostal stáť ako očarený a len sa pozeral a pozeral. Tu ho z milostného vytrženia prebudil strašný rev a z jaskyne sa naň hrnul sedemhlavý drak. Medveď, vlk a lev sa na netvora vrhli ako divé šelmy a trhali ho a šklbali, kým mu každý neodtrhol dve hlavy. Tá siedma hlava, najstrašnejšia a najnebezpečnejšia zo všetkých, padla do piesku pod úderom princovho ostrého meča. Stuhnutý drak tu ležal natiahnutý do dĺžky aj do šírky a kúpal sa vo vlastnej krvi. Tu vyšla z kaplnky princezná a svojmu záchrancovi ďakovala. Zložila zlatú retiazku, ktorú nosila na krku, rozdelila ju a každému zvieraťu jednu časť zavesila na krk. Princovi povedala: „Zo srdca ti ďakujem, statočný muž! Zachránil si ma pred smrťou a za to ti chcem celý svoj život patriť, stanem sa tvojou vernou a milovanou ženou. Poď so mnou k môjmu otcovi!“ „To ešte nejde, milá princezná,“ povedal princ. „Dal som sľub, že sa trochu poobzerám po svete. Ale presne o rok prídem a potom môže byť svadba.“ S tým vyrezal z tých siedmich dračích hláv jazyky, zabalil ich do hodvábnej šatky a uložil do tašky. Potom sa rozlúčil a ťahal s vernými zvieratami preč do širokého sveta, aby ďalej skúšal svoje šťastie.

Keď zmizol princeznej z dohľadu, nastúpila do koča, ktorý čakal na úpätí vrchu, aby sa nechala odviezť domov. Ale kočiš sa nemal k odchodu skôr, kým nenaložil do koča všetkých sedem dračích hláv. A keď prišli do temného lesa, zrazu zastavil a povedal princeznej: „Tak, teraz sme sami a nie je tu nikto, kto by ti mohol pomôcť. Povieš kráľovi, že ja som toho draka zabil! Prisahaj, inak tu na mieste zomrieš!“ Čo mohla princezná robiť iné než mlčať, keď jej bol život milý? Keď prišli na zámok, ukázal kočiš kráľovi tých sedem dračích hláv a žiadal princeznú za ženu a chcel, aby sa svadba konala hneď nasledujúceho dňa. Kráľ, ktorý bol viazaný kráľovským slovom, nič nenamietal, ale princezná sa snažila pod rozličnými zámienkami svadbu znova a znova odkladať. Celý rok sa jej to darilo, ale potom už nebolo zbytia, musela tlaku kočiša predsa len povoliť. To urobila naoko ochotne, pretože dúfala, že sa čoskoro objaví pravý ženích, ako jej prisľúbil.

A naozaj! Rok sa pomaly blížil ku koncu a princovi už bolo dosť toho pozerania a skúšania šťastia, a tak sa vydal na cestu domov. Keď do stanovenej lehoty chýbal práve jediný deň, prišiel do kráľovského mesta a bol prekvapený, aké veselé a rušné tam bolo. Došiel do hostinca a spýtal sa hostinského, či by mohol prenocovať, a len tak mimochodom poznamenal: „Čo sa tu deje? Pred rokom bolo mesto potiahnuté čiernym súknom a ľudia chodili tichí a smutní. Dnes však vidím samé rozžiarené tváre a mesto je vyzdobené ako na nejaký sviatok!“ „To ste uhádli,“ odvetil hostinský a rozprával mu, že zajtra má princezná svadbu s kočišom, ktorý ju pred rokom zachránil z dračích pazúrov. „Tak, tak,“ povedal princ, dopil svoj pohár a išiel spať hore do komory.

Na druhý deň, zatiaľ čo hore na zámku bola svadobná hostina v plnom prúde, sedel princ oblečený ako poľovník s hostinským v šenku. Rozprávali sa o krásnej princeznej a drakobijcovi a o tej prenádhernej svadbe a zrazu princ povedal: „Pane hostinský, prineste mi krčah vína, ktoré pije nevesta na zámku!“ „To nemôžem, pane!“ odpovedal hostinský. „Potom preň musím poslať svojho vlka,“ rozhodol princ, zavolal vlka a prikázal mu: „Choď k princeznej na zámok a povedz, že tvoj pán prosí o krčah vína, ktoré pije.“ Netrvalo to dlho a vlk sa vrátil s naplneným krčahom. Tomu sa hostinský nemohol vynadívať, len sa na cudzinca prekvapene pozeral a pokyvkával hlavou. „Tak teraz chcem kúsok pečene, čo má nevesta na stole,“ povedal princ a poslal na zámok medveďa, ktorý o malú chvíľu naozaj priniesol kúsok pečene. „Teraz mi chýba už len kus chleba, ktorý má nevesta na stole,“ povedal princ a poslal po neho leva. Ten prišiel zakrátko s veľkým kusom chleba v papuli.

Princezná, ktorá sedela pri svadobnom stole, zvieratá spoznala a dobre vedela, kto je ich pánom. Preto im veľmi rada dala všetko, čo si žiadali. Kráľ tých prazvláštnych návštevníkov pozoroval s veľkým prekvapením, nakoniec si vzal princeznú nabok a spýtal sa jej: „Teraz mi povedz, milá dcéra, čo to máš s tými zvieratami?“ Tak princezná otcovi všetko vyrozprávala, ako sa to vtedy prihodilo, a nakoniec aj to, že pravý ženích je pán tých zvierat a ona sa za iného nikdy nevydá. Tu kráľ vyslal do hostinca posla a nechal pána, ktorému tie divé zvieratá patria, pozvať ku kráľovskému stolu.

Keď sa svadobní hostia najedli a napili a sedeli pospolu v dobrej nálade, tu povedal kráľ: „Teraz prišiel čas na rozprávanie podivuhodných príbehov. A kto iný by nám mohol rozprávať než náš milý drakobijca a pán poľovník, ktorý práve dnes dorazil do nášho mesta z ďalekého sveta. Tak začni ty, priateľu drakobijca!“ Tu falošný drakobijca nechal priniesť tých sedem dračích hláv a dal sa naozaj nafúkane rozprávať o tom, ako toho netvora vtedy v ukrutnom boji zabil. A všetci, ktorí o jeho zlomyseľných lžiach nevedeli a pokladali ho za drakobijcu, ho obdivovali a spievali naň chválu nad chválu. Kráľ však ani okom nemihol a len povedal: „Teraz vy, pane poľovník, rozprávajte nám o svojich dobrodružstvách.“

Princ vstal, dvorne sa uklonil a najprv odhalil, že nie je žiaden poľovník, ale princ. Potom verne opísal, akým zvláštnym spôsobom prišiel k verným zvieratám a ako sa stalo, že premohol jedného sedemhlavého draka a pred istou smrťou zachránil kráľovskú dcéru. „A zvláštnou náhodou,“ povedal, „je to práve dnes presne rok a stalo sa to tu neďaleko od mesta. Aj týchto sedem hláv je mi povedomých, akoby som ich raz už videl. Pozrieme sa, či majú v papuliach jazyky.“ Tu povstal kráľ a zvolal: „Sluhovia, otvorte dračie papule!“ A hľa, v žiadnej z tých siedmich hláv nebol jazyk. „Kde sú jazyky, kočiš?“ spýtal sa kráľ falošného drakobijcu. „Jeho sa nepýtajte, pane kráľu, ale mňa!“ odvetil princ. „Tu sú!“ a rozbalil hodvábnu šatku, v ktorej bolo tých sedem jazykov. Hľa, tie jazyky sa hodili práve do tých siedmich dračích chrtánov! „A teraz, vznešená princezná,“ obrátil sa princ na princeznú, „spoznávate tú zlatú retiazku na krku mojich zvierat?“ „Iste,“ povedala. „Poznávam ju dobre. Ja sama som ju každému zvieraťu okolo krku zavesila, pretože pri tebe tak verne a statočne stálo v boji so sedemhlavým drakom.“ Teraz kráľ vedel celkom iste, že princ je pravý drakobijca a kočiš len prefíkaný luhár. A ešte v tej hodine bol ten veľký luhár odovzdaný katovi.

Princ a princezná oslávili svadbu a po smrti starého kráľa žili ešte dlhé roky v šťastí a radosti ako kráľ a kráľovná.

Čo sa stalo s oboma kráľovými bratmi? Nikto nevie, či sa vrátili domov alebo sa dodnes túlajú svetom. Kto však zájde k tej vysokej jedli, môže sa sám pozrieť, či ešte žijú alebo či ich dýky už zhrdzaveli.