TULÁCKA ROZPRÁVKA

Volal sa vlastne František Král, ale tak mu hovorili len vtedy, keď ho zobral strážnik a doviedol ho na komisariát pre potulku, kde ho zapísali do takej hrubej knihy a nechali ho prespať na prični a ráno ho zasa poslali ďalej; na polícii mu teda hovorili František Král, ale ostatní ľudia ho volali všelijako inak: ten vandrák; ten šupák, ten tulák, ten pobuda, ten lajdák, ten otrapa, ten handrár, ten dronták, ten obejda, ten lenivec, ten cigán, ten úbožiak, ten ktovieodkiaľ, ten človek, ten ktovie kto, ten darebák, ten pobehaj, ten krajánek, ten štvanec, ten vošlapa, ten revertent, ten ludrák, ten prašivec, ten hunt, ten syčák, ten holota, a ešte veľa iných mien mu dávali; keby každé to pomenovanie platilo aspoň korunu, mohol by si za ne kúpiť žlté topánky a možno aj klobúk, ale takto si za to nekúpil nič a mal len to, čo mu ľudia dali. Ako je už teda zrejmé, spomínaný František Král sa netešil najlepšej povesti a naozaj nebol nič iné ako tulák, ktorý len kradol Pánubohu čas (lenže Pánboh má na večnosti toľko času, že mu tým ani za nič neubudlo) a nevedel nič iné než pískať kudlu. Viete, čo je to pískať kudlu? To sa robí tak, že človek ráno suší hubu, na obed nemá do čoho zahryznúť a večer si namiesto jedla vyberá drievkom zuby; a keď mu potom škvrčí od hladu žalúdok, tomu sa hovorí, že píska kudlu. František Král vedel pískať kudlu tak, že by na ňu mohol dávať koncerty; inak to bol dobrák do kosti – kde by sa na ňom, úbožiakovi, aj nabralo mäsa! Keď dostal kus chleba, zjedol ho, a keď mu dali zlé slovo, tak ho tiež prehltol; taký mal hlad. A keď nedostal nič, ľahol si niekde za plot, prikryl sa tmou a poprosil hviezdičky, aby dávali pozor, aby mu nikto neukradol čiapku. Takýto potulný človek vie o svete všeličo; vie, kde dostane najesť, vie, kde dostane vynadané alebo kde sú zlé psy, ktoré majú na tulákov spadnuté viac než četníci. Ale ja vám hovorím, že bol raz jeden pes, ako sa len volal, aha, Foxl, však už je úbožiak tiež v Pánu. Tak ten Foxl slúžil na zámku v Chyži a mal takú čudnú náturu, že keď uvidel vandráka, pišťal od radosti, tancoval okolo neho a viedol ho rovno do zámockej kuchyne; ale keď prišiel na zámok nejaký veľký pán, povedzme barón, gróf, knieža, alebo dokonca pražský arcibiskup, reval naň Foxl ako šialený a bol by ho roztrhal, keby ho kočiš rýchlo nezavrel do konírne. Ako vidíte, aj medzi psami sú všelijaké rozdiely; a čo potom medzi ľuďmi. Ale keď sme už pri tých psoch, viete, deti, prečo pes vrtí chvostom? To je tak. Keď Pánboh stvoril svet so všetkým všudy, išiel od jedného božieho tvora k druhému a pekne prívetivo sa ho vypytoval, či je na svete spokojný a či mu nič nechýba a podobne. Potom prišiel aj k prvému psovi na svete a pýtal sa ho, či mu nič nechýba. Pes chcel rýchlo pokrútiť hlavou, že ako chvalabohu nie, ale keďže práve čuchal k niečomu nesmierne zaujímavému (bola to, myslím, prvá kosť alebo prvá šupka z klobásy, ešte teplá, ako práve vyšla z ruky Stvoriteľa), pomýlil sa pes a horlivo pokrútil chvostom. Odvtedy pes vrtí chvostom, kým iné zvieratá, ako kôň a krava, vedia pokyvkávať hlavou tak ako človek. Len prasa nevie kývať ani krútiť hlavou, a to preto, že keď sa ho Hospodin pýtal, ako je na tom božom svete spokojné, rylo ďalej rypákom po žaluďoch a len tak netrpezlivo potriaslo chvostíkom, akoby chcelo povedať: Pardon, na chvíľku, teraz práve nemám čas. Odvtedy prasa stále tak potriasa a potŕha chvostíkom, kým je živé, a jeho chvostík sa za trest je dodnes s chrenom alebo horčicou, aby ho to aj po smrti štípalo. Tak je to od stvorenia sveta. Ale o tom som dnes nechcel rozprávať, ale o tulákovi, ktorý sa volal František Král. Tak ten tulák chodil po celom svete; bol až v Trutnove, kde sú už Nemci, a v Hradci Králové, a v Skalici, a dokonca až vo Vodolove a Maršove a iných ďalekých mestách celého sveta. Jeden čas slúžil aj u môjho deda na Žernove, ale to viete, tulák je tulák; zobral svoj raniec a išiel zasa ďalej, do Starkoča alebo na ktorý kraj sveta, a zas po ňom nebolo ani chýru, ani slychu; taká to bola nepokojná krv. Už som vám hovoril, že ľudia ho volali tulák, dronták, pobuda a ešte všelijako inak; ale niekedy mu aj hovorili, že je poberta, zlodej, lotor, darebák alebo raubíř, ale to mu veľmi krivdili. František Král nikdy nikomu nič nevzal, neukradol ani neštipol. Na moju vieru, ani toľko, čo by za necht vliezlo. Práve preto, že bol taký statočný, dočkal sa nakoniec veľkej slávy; ale o tom vám práve chcem rozprávať. Tak raz stál ten tulák František na Podměstečku a rozmýšľal, či si má ísť k Vlčkovcom po žemľu alebo k starému pánovi Prouzovi po rožok. A tu ide popri ňom vznešený pán, azda to bol nejaký cudzí továrnik alebo obchodný cestujúci, a nesie v ruke kožený kufrík. Zrazu zafúkal vietor, zhodil tomu pánovi klobúk a už ho kotúľal po ceste. „Človeče, podržte mi to na chvíľku,“ zakričal rýchlo ten pán a hodil tulákovi Františkovi ten kožený kufrík; a skôr ako by povedal švec, už bol v prachu za klobúkom až niekde pri Sychrove. Stojí teda František Král s tým kufríkom v ruke a čaká, kým sa ten pán vráti. Čaká pol hodiny, čaká hodinu, ale pán nikde. František si netrúfa odskočiť ani po tú žemľu, aby ho azda ten pán nemíňal, keď sa vráti po kufrík. Čaká dve hodiny, tri hodiny, a aby nemal dlhú chvíľu, píska zatiaľ kudlu. Pán sa nevracia, a už sa stmieva. Na oblohe sa trblietajú hviezdičky, celé mestečko spí schúlené ako mačka za pecou a div že nepradie, ako je mu dobre v perinách. Ale tulák František ešte stále stojí, mrzne, pozerá sa na hviezdičky a čaká, kým sa ten pán vráti. Práve odbíjala polnoc, keď sa za ním ozval strašný hlas: „Čo tu robíte?“ „Čakám tu na jedného cudzieho pána,“ povedal František. „A čo to máte v ruke?“ pýtal sa strašný hlas. „To je kufrík toho pána,“ vykladal tulák. „Ja mu ho mám podržať, kým sa vráti.“ „A kde je ten pán?“ pýtal sa do tretice strašný hlas. „On len odbehol, aby chytil svoj klobúk,“ povedal František. „Hohó,“ povedal strašný hlas. „To je podozrivé. Poďte so mnou.“ „To nejde,“ bránil sa tulák. „Ja tu musím čakať.“ „V mene zákona vás zatýkam,“ zahrmel veľký hlas, a tu František Král pochopil, že to je pán Boura, strážnik, a že teda musí poslúchnuť. Poškrabal sa teda, vzdychol a išiel s pánom Bourom na komisariát. Tam ho zapísali do hrubej knihy a zavreli ho do väznice; ale ten kufrík zatiaľ zamkli, kým nepríde ráno pán sudca. Ráno priviedli tuláka pred pána sudcu; a veď to bol, namojdušu, pán radca Šulc – dnes už ho tiež hlava nebolí. „Ty budižkničomu, ty lajdák, ty handrár,“ povedal pán sudca, „už si tu zas? Veď je tomu sotva mesiac, čo sme ťa zavreli pre potulku. Ježišu, človiečik, s tebou mám kríž! Tak čo, zas ťa pozbierali, že si sa túlal?“ „Ale nie, milostpane,“ vraví tulák František, „tu pán Boura ma pozbieral, lebo som stál.“ „Tak vidíš, ty holota,“ vraví pán sudca, „prečo si stál? Keby si nebol stál, neboli by ťa pozbierali. Ale počujem, že u teba našli nejaký kufrík. Je to pravda?“ „Prosím, milostpane,“ vraví tulák, „ten kufrík mi dal nejaký cudzí pán.“ „Hohó,“ zvolal pán sudca. „Toho cudzieho pána už poznáme. Keď niekto niečo ukradne, tak povie, že to dostal od nejakého cudzieho pána. Chlapče, tým nás nenapálíš. A čo je v tom kufríku?“ „To neviem, namojdušu,“ povedal tulák František. „Ty ničomník jeden,“ vraví pán sudca, „však my sa na to pozrieme sami.“ A otvoril pán radca kufrík a od prekvapenia vyskočil. Boli tam samé peniaze, a keď ich prepočítal, bolo ich jeden milión tristo šesťdesiatsedem tisíc osemsto pätnásť korún deväťdesiatdva halierov, okrem toho kefka na zuby. „Hrom do toho,“ vykríkol pán sudca, „človeče, kde si to ukradol?“ „Prosím, milostpane,“ bránil sa František Král, „to mi dal podržať ten cudzí pán, čo naháňal ten klobúk, čo mu ho zobral vietor.“ „Ach ty zlodej zlodejský,“ volal pán sudca, „čo si myslíš, že ti toto uverím? To by som rád videl, kto by zveril takému drontákovi, ako si ty, jeden milión tristo šesťdesiatsedem tisíc osemsto pätnásť korún deväťdesiatdva halierov a k tomu ešte kefku na zuby! Marš do väznice! Však my už vyšetríme, komu si ten kufrík ukradol.“ A tak sa stalo, že zavreli úbožiaka Františka do väznice na hrozne dlhý čas. Ušla zima a minula jar, a ešte stále nenašli nikoho, kto by sa hlásil o tie peniaze; a tak si pán radca Šulc, pán strážnik Boura a ostatní páni od súdu i od polície už mysleli, že František Král, tulák bez prístrešia a bez stáleho zamestnania, viackrát trestaný a vôbec darebná prašivina, niekde zabil a zakopal neznámeho pána a vzal mu ten kufrík s peniazmi. A tak keď uplynul rok a deň, stál František Král pred súdom pre vraždu neznámeho pána a pre zlúpenie jedného milióna troch stoviek šesťdesiatich siedmich tisíc ôsmich stoviek pätnástich korún deväťdesiatich dvoch halierov a kefky na zuby. Šmankote, deti, na takú vec je povraz. „Ty huncút, ty raubíř, ty prachmilión,“ vraví pán sudca obžalovanému, „tak už sa u všetkých všudy priznaj, kde si toho pána zabil a zakopal; bude sa ti lepšie viseť, keď sa priznáš.“ „Veď ja som ho nezabil, milostpane,“ bránil sa úbožiak František; „on len naháňal ten klobúk, a frnk, už bol v prachu; letel ako švec na jarmok a ten kufrík mi akoby nechal v rukách.“ „No dobre,“ vzdychol pán sudca, „keď teda za každú cenu chceš, obesíme ťa aj bez priznania. Pán Boura, tak toho zatvrdnutého zločinca s pomocou božou obeste.“ Sotva to dopovedal, rozleteli sa dvere a v nich stál nejaký cudzí pán, celý zaprášený a udychčaný. „Už sa našiel,“ vyhŕkol. „Kto sa našiel?“ pýtal sa pán sudca prísnym hlasom. „Ten klobúk,“ povedal cudzinec. „Ľudia, to vám bola mela. Tak ja idem po Podměstečku, a zrazu mi vietor zoberie klobúk. Ja hodím svoj kufrík ani neviem komu a šup, letím za klobúkom. Ale klobúk, ničomník, sa kotúľa cez most k Sychrovu a za Sychrovom k Zálesiu a ku Rtyni a cez Kostelec ku Zbečníku a cez celý Hronov k Náchodu a tam tadiaľto okolo na pruskú hranicu. Ja stále za ním; už ho skoro držím, ale na hranici ma chytí financ, a čo vraj tak uteká. Vravím, že za klobúkom. Kým som mu to vysvetlil, bol zasa klobúk v prachu. Tak som sa vyspal a pustil som sa vám ráno za klobúkom do Pruska, na Levín a Chudobu, čo je tá smradľavá voda –“ „Počkajte,“ povedal pán sudca. „Tu je súd, a nie nejaká zemepisná prednáška.“ „Tak ja to poviem celkom krátko,“ povedal cudzinec. „V Chudobe sa dozviem, že môj klobúk tam vypil pohár vody, kúpil si palicu a potom sadol do vlaku a išiel do Svídnice. To sa rozumie, ja idem za ním. Vo Svídnici klobúk, ničomník, prenocoval v jednom hoteli, ani nezaplatil účet, a potom odišiel neznámo kam. Po dlhšom pátraní som sa dozvedel, že chodí po Krakove, a dokonca že sa tam chce oženiť s jednou vdovou. Tak ja idem do Krakova za ním.“ „A prečo ste ho tak naháňali?“ pýtal sa pán sudca. „No,“ vravel cudzinec, „on to bol ešte novučičký klobúk, a potom, ja som zastrčil pod jeho stuhu svoj spiatočný lístok na dráhu zo Svatoňovíc do Starkoča. O ten spiatočný lístok mi išlo, pán radca.“ „Aha,“ povedal pán sudca, „to je celkom správne.“ „To si myslím,“ povedal cudzinec. „Nebudem si predsa kupovať lístok dvakrát. Kde som prestal? Aha, že idem do Krakova. Dobre, teda tam prídem, a zatiaľ klobúk, lump jeden, ušiel prvou triedou do Varšavy a vydával sa za diplomata.“ „To je predsa podvod,“ zvolal pán sudca. „Však som to aj udal,“ vravel cudzinec, „a polícia telegrafovala z Krakova do Varšavy, aby ho zatkli. Ale zatiaľ si môj klobúk zaobstaral kožuch, lebo už začínala zima, nechal si narásť fúzy a išiel do Moskvy.“ „A čo robil v Moskve?“ pýtal sa pán sudca. „No, čo by tam robil,“ povedal cudzinec. „Politiku robil, mizera. Stal sa tam novinárom. Potom si vzal do hlavy, že sa zmocní vlády, ale to ho už Rusi zatkli a odsúdili ho na smrť zastrelením; ale keď ho viedli na popravisko, zafúkal vietor, a tu on, uličník, sa začal kotúľať a prešmykol sa medzi nohami vojakov a kotúľal sa po matičke Rusi až do Novočerkasku. Tam si dal na hlavu baranicu a stal sa atamanom donských kozákov. Ja ho prenasledujem a konečne ho chytím; a tu on, zlosyn, zapíska na svojich kozákov a káže im, aby ma zastrelili.“ „A čo ďalej,“ pýtal sa pán sudca dychtivo. „No, čo by bolo ďalej,“ povedal cudzinec. „Ja im vravím, že my sa kozákov nebojíme, že ich krájame do polievky. Ja neviem, pán radca, či aj tu u vás rastú kozáčiky –“ „Rastú a dosť,“ povedal pán radca. „Najviac tamto pri Libňatove, najviac takto, kde sú brezy a osiky.“ „Kozák je celkom dobrá huba,“ povedal cudzinec, „len že má nôžku trochu drevnatú. Tak ja vravím, že u nás kozákov varíme v polievke alebo nakrájame na malé kúsky a sušíme, a toho sa tí kozáci tak ľakli, že ma pustili. Ale zatiaľ môj klobúk, ničomník, skočil na koňa a uháňal na východ. Ja, to sa rozumie, za ním. A on v Orenburgu sadne na vlak a ide na Omsk a cez celú Sibír, ale v Irkutsku sa mi stratil; vraj tam niekde prišiel k peniazom, ale potom ho chytili lupiči Chunchuzovia a obrali ho o všetko, takže vyviazol len s holým životom. Potom som ho stretol na ulici v Blagovesčensku, ale on mi, vychytralec, ušiel a kotúľal sa cez celé Mandžusko až k Čínskemu moru. Na brehu mora som ho dostihol, lebo sa bál vody.“ „Teda tam ste ho chytili?“ pýtal sa pán sudca. „Kdeže,“ povedal cudzinec. „Bežím k nemu na brehu mora, ale v tú chvíľu sa obrátil vietor a klobúk sa kotúľal zas na západ. Ja za ním, a tak som ho naháňal cez Čínu a Turkestan, sčasti pešo, sčasti na nosidlách, na koňoch alebo na ťavách, až zase v Taškente sadol na dráhu a išiel späť do Orenburgu. Odtiaľ išiel na Charkov a Oděsu a odtiaľ do Uhorska, potom sa stočil na Olomouc a Českú Třebovú a na Týniště, a konečne zase sem k nám. A tu som ho pred piatimi minútami chytil na námestí, práve keď chcel ísť do hostinca na paprikáš. Tak, tu je.“ Pritom ukázal ten klobúk; bol roztlčený na márne kúsky, ale inak by nikto nepovedal, že by to bol taký vykotúľaný šibal. „A teraz sa pozrieme,“ zvolal cudzinec, „či má ešte za stuhou ten spiatočný lístok zo Svatoňovíc do Starkoča.“ A siahol za stuhu a vybral lístok. „Je tu,“ vykríkol víťazoslávne. „Tak, teraz aspoň pôjdem zadarmo do Starkoča.“ „Ale človiečik,“ povedal pán radca, „veď vám ten lístok už prepadol!“ „Ako to?“ čudoval sa cudzinec. „Veď spiatočný lístok platí len tri dni a tento je, ako vidím, starý už rok a deň. Panečku, ten už neplatí.“ „A hrom do toho,“ povedal cudzinec, „to mi nenapadlo. Teraz si musím kúpiť nový lístok a nemám už ani findy.“ Cudzinec sa poškrabal na hlave. „Ale počkajte, ja som dal podržať svoj kufrík s peniazmi nejakému chlapovi, keď som sa pustil za tým klobúkom.“ „Koľko tam bolo peňazí?“ pýtal sa rýchlo pán sudca. „Ak sa nemýlim,“ povedal cudzinec, „tak tam bol jeden milión tristo šesťdesiatsedem tisíc osemsto pätnásť korún deväťdesiatdva halierov a kefka na zuby.“ „Presne toľko,“ povedal pán sudca. „Tak ten kufrík máme tu so všetkými peniazmi aj s kefkou na zuby. A tu stojí ten chlap, čo ste mu dali podržať svoj kufrík. Volá sa Král František, a práve sme ho ja a tuto pán Boura odsúdili na smrť, že vás olúpil a zavraždil.“ „Pozrite sa,“ na to cudzinec, „tak vy ste ho úbožiaka zavreli? No, aspoň neminul všetky prachy, čo boli v tom kufríku.“ Tu povstal pán sudca a povedal slávnostne: „Teraz až vidím, že Král František neukradol, nezmocnil sa, neodcudzil, neštipol a rovnako si nepripísal z peňazí u neho uložených ani groš, šupu, vindru alebo findu, nykel ani fluňku, hoci, ako sa potom zistilo, nemal sám ani na munžemľu alebo na dalamánka alebo tiež na žemľu, rožok či inú poživeň alebo pochúťku, zvanú aj pekárenský výrobok a latinsky cerealia. Prehlasujem týmto, že Král František je nevinný z vraždy, mordu, latinsky homicidium, zabitia, zakopania mŕtveho, lúpeže, násilia, krádeže a vôbec zlodejiny; ba naopak, že čakal deň a noc na tom mieste, aby statočne a neumenšene vrátil jeden milión tristo šesťdesiatsedem tisíc osemsto pätnásť korún deväťdesiatdva halierov a kefku na zuby. Preto prehlasujem, že je zbavený obžaloby, amen. Safra, chlapci, to som toho natárajal, čo?“ „No jasné,“ povedal cudzinec; „však by ste už mohli pustiť k slovu tuto toho statočného šupáka čiže obejdu.“ „Čo by som hovoril,“ povedal František Král skromne. „Čo som živ, nevzal som nikde nikomu ani padavku. To je už taká náturu.“ „Človeče,“ vyhlásil cudzinec, „to ste medzi vandrákmi a ľuďmi biela vrana.“ „Namojdušu,“ povedal pán radca, „riadna biela vrana.“ „Aj ja to hovorím,“ dodal pán strážnik Boura, ktorý, ako ste si všimli, si dovtedy ešte ani neceknul. Tak teda prišiel František Král zase na slobodu; ale odmenou za jeho statočnosť mu ten cudzinec dal toľko peňazí, že by si za to mohol František kúpiť jeden dom, do toho domu jeden stôl, na ten stôl jeden tanier a na ten tanier jednu horúcu jaternicu. Ale keďže mal František Král deravý vačok, stratil tie peniaze a nemal zase nič. Tak teda išiel, kam ho nohy niesli, a cestou pískal kudlu. Ale tá biela vrana mu nešla z hlavy. Na noc si vliezol do strážnej búdy a spal ako drevo; a keď ráno vystrčil hlavu, svietilo slnko, celý svet sa trblietal čerstvou rosičkou a na plote pred búdou sedela biela vrana. František nikdy dosiaľ nevidel bielu vranu, a tak na ňu pozeral vyjavený, ani nedýchal. Bola biela ako padnutý sneh, oči mala červené ako rubín a nožičky ružové a česala si zobákom krídla. Keď zbadala Františka, trhla krídlami, akoby chcela odletieť, ale zostala sedieť a pozerala sa nedôverčivo jedným rubínovým okom na strapatú hlavu Františkovu. „Ty,“ ozvala sa zrazu, „nehodíš po mne kameň?“ „Nehodím,“ povedal František, a až teraz sa začudoval, že vrana hovorí. „Ako to príde, že vieš hovoriť?“ „To je toho,“ povedala vrana. „My biele vrany vieme všetky hovoriť. Čierne vrany len krákajú, ale ja viem povedať, čo si spomenieš.“ „Choď preč,“ čudoval sa tulák František. „Tak povedz hoci krám.“ „Krám,“ povedala vrana. „Povedz teda křáp,“ žiadal František. „Křáp,“ opakovala vrana. „Tak vidíš, že viem hovoriť. My biele vrany nie sme len tak hocikto. Obyčajná vrana vie počítať len do piatich, ale biela vrana vie počítať do siedmich. Pozri sa: jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem. A do koľkých vieš počítať ty?“ „No, aspoň do desiatich,“ povedal František. „Ale choď! Ukáž?“ „No tak hoci: deväť remesiel, desiata núdza.“ „Pozrime,“ zvolala biela vrana, „ty si veľmi múdry vták. My biele vrany sme totiž najlepšie vtáky. Videl si, že ľudia majú v kostoloch namaľované veľké vtáky s bielymi husacími krídlami a ľudskými zobákmi?“ „Aha,“ povedal František, „ty myslíš anjelov.“ „Áno,“ povedala vrana. „Vieš, to sú vlastne biele vrany; lenže málokto kedy videl bielu vranu. Nás je, panečku, veľmi málo.“ „Aby som ti povedal pravdu,“ povedal František, „ja som tiež biela vrana.“ „No,“ povedala biela vrana pochybovačne, „veľmi biely nie si. A kto ti povedal, že si biela vrana?“ „Včera mi to povedal pán radca Šulc od súdu, a jeden cudzí pán, a pán strážnik Boura.“ „Pozrime,“ čudovala sa biela vrana. „Čo si ty vlastne zač?“ „Ja som len Král František,“ povedal tulák bojazlivo. „Král? Ty si kráľ?“ vykríkla vrana. „Ty žartuješ, však? Žiaden kráľ nie je predsa taký otrhaný.“ „No vieš,“ povedal tulák, „ja som práve otrhaný Král.“ „A v ktorej krajine si kráľom?“ pýtala sa vrana. „Veď všade. Ja som Král tu, a keď som v Skalici, tak som tiež Král, a v Trutnove tiež –“ „A v Anglicku?“ „V Anglicku by som bol tiež Král.“ „Ale vo Francúzsku nie.“ „Vo Francúzsku tiež. Všade som Král František.“ „To nie je možné,“ povedala vrana. „Povedz namojdušu.“ „Namojdušu,“ zaprisahával sa František. „Povedz pámbuvie,“ žiadala biela vrana. „Pámbuvie,“ povedal František. „Nech sa na mieste prepadnem, ak to nie je pravda. Nech mi jazyk odpadne.“ „To stačí,“ skočila mu do reči vrana. „A medzi bielymi vranami by si si aj trúfol byť kráľom?“ „Aj medzi biele vrany,“ povedal on, „by som prišiel len ako Král František.“ „Tak počkaj,“ povedala vrana, „my máme dnes tamto na Krákorke snem, kde chceme zvoliť kráľa všetkých vrán. Kráľom všetkých vrán je vždy biela vrana. A keďže ty si biela vrana, a k tomu skutočný kráľ, možno že zvolíme teba. Vieš čo, počkaj tu do poludnia; a ja ti na obed priletím povedať, ako dopadli voľby.“ „Ja teda počkám,“ povedal František Král; a biela vrana rozprestrela biele krídla a len to zažiarilo, ako letela ku Krákorke. Čakal teda František Král a hrial sa na slniečku; ale ako viete, deti, každé voľby, to je veľmi veľa rečí, a tak sa biele vrany na Krákorke tak dlho hádali a škriepili a nevedeli sa dohodnúť, až už na Sychrove odpískali v továrni poludnie. Potom až vrany začali voliť kráľa, a skutočne zvolili Františka Krála za kráľa všetkých vrán. Ale František Král už mal dosť čakania a ešte viac hladu, a preto sa po poludní pobral a išiel do Hronova k môjmu dedovi mlynárovi na čerstvý voňavý krajec chleba. A keď mu biela vrana priletela oznámiť, že je zvolený za kráľa, bol už preč, za horami i dolami. A nariekali vrany, že sa im stratil kráľ; a biele vrany prikázali čiernym, aby leteli po celom svete a hľadali ho a volali ho a priviedli ho na vraní trón, ktorý je v lese na Krákorke. Odvtedy lietajú vrany po svete a stále kričia: „Kráľ! Kráľ!“ A najmä v zime, keď ich je veľa pokope, si zrazu všetky spomenú a letia cez polia a lesy a kričia: „Kráľ! Kráál! Kráááľ! Kráááááľ!“