Čmeliačikovia miláčikovia

Kde bolo, tam bolo, dávno tomu, keď prišli na svet dvaja malí čmeliačikovia miláčikovia, Vilda a Milda. Bývali vo svojom čmeliačom hniezde, v diere v zemi, ktorú si urobili v ďateline, v ktorej od rána do večera lietali a opeľovali jej kvety. Boli to dvaja najusilovnejší a najsvedomitejší čmeliačikovia zo všetkých, preto ich snaha a usilovnosť upútala aj kráľovnú vinnej révy.

Vedela, že by zimu vo svojom hniezde v zemi aj tak neprežili, preto si ich povolala k sebe a urobila z nich nesmrteľných čmeliačikov. Za to však museli už navždy zostať v jej službách a pracovať len pre ňu. Mala svoje překrásne Révové kráľovstvo, ktorému už roky vládla. Jej životným poslaním bolo pestovanie a výroba vína, v čom bola kráľovná skrátka majsterka, pretože jej láska k vinnej réve jej prechádzala nielen zmyslami, ale aj dušou a žalúdkom. Pestovala len tie najvzácnejšie, najušľachtilejšie a najkultivovanejšie druhy rastlín, ktoré rodili tie najkvalitnejšie bobule, z ktorých potom vzišlo to najkvalitnejšie víno, ktoré kráľovná tak milovala a dodávala do celého sveta. Tieto sladké plody kráľovskej vinnej révy však lákali všetkých, ktorí mali guľôčky hroznového vína radi. Preto sa často stávalo, že Révové kráľovstvo cez noc navštívili zlodejíčkovia či vandali, ktorí bohaté strapce hroznového vína oberali, alebo poničili jeho rastlinky, takže potom kráľovná utrpela obrovskú stratu a škodu.

Práve preto si Vildu s Mildou najala, aby jej tú všetku vinnú révu strážili, bránili a chránili. Začarovala ich zvláštnou mocou a do ich zadočkov votkala špeciálne kamery, ktoré zachytili každý pohyb aj tvár nežiaducich hostí. Čmeliačikovia mali v sebe zázračné kusadlá, ktorými sa zahryzli vždy do kože všetkým tým, ktorí kráľovnej škodili, a tí potom po tomto uhryznutí už nikdy nemali na hroznové víno chuť, dokonca z neho mali potom raz a navždy alergiu, preto sa do budúcna Révovému kráľovstvu už radšej z diaľky vyhýbali. Svojej úlohy sa čmeliačikovia miláčikovia chopili s plným nasadením i so všetkou svedomitosťou a starostlivosťou a vykonávali svoju novú prácu presne tak, ako im kráľovná prikázala. Medzitým opeľovali aj žltozelené kvety vinnej révy a pochutnávali si tak na sladučkej šťavičke z hrozien, ktorú si mohli u kráľovnej vychutnávať podľa ľubovôle. Húpali sa vždy s obľubou na listoch vinnej révy a svoj nový príbytok si vytvorili priamo uprostred toho najväčšieho strapca hroznových bobúľ, kde ich vždy milá vôňa sladučkých hrozien nakoniec úplne omámila a uspala.

Každý deň lietali kráľovnej hlásiť, čo všetko sa za ten deň prihodilo, a pochváliť sa, ako dobre vinnú révu strážia. Kráľovná ich za to vždy pochválila a splnila im všetko, o čo len požiadali. Čmeliačikovia miláčikovia sa často obávali náletu sršňov, ktoré ich mnohokrát prenasledovali. Kráľovná to teda zariadila tak, že sa už nikdy nemuseli sršňov báť, pretože proti Vildovi a Milde boli bezmocné a vyhýbali sa im ako čert krížu. Čmeliačikom miláčikom sa v službách kráľovnej vinnej révy veľmi páčilo a čoskoro nato sa dokonca rozhodli, že si usporiadajú svadbu.

A tak sa z Mildy stala pekná nevesta a z Vildy vystrojený ženích a začala oslava. Pozvali všetkých ostatných čmeliakov, včielky, chrobáčiky, lienky aj mravčekov, dokonca prišiel aj priadkovec morušový so svojou družkou a zleteli sa všetky vtáčatká aj motýle. Chrobáčiky im zahrali na husličky svadobnú pieseň, vtáčatká zaspievali milostné árie a včielky s čmeliakmi zabzučali svadobný pochod. Víno tieklo všade prúdom a malí mravčekovia sa dokonca aj trochu opili. Liezli potom krivo, zo strany na stranu a ich malé nôžky sa im motali jedna cez druhú.

Ženích s nevestou boli obklopení samými voňavými kvietkami a ovocia a sladkej šťavy z neho bolo dosť pre všetkých. Milda s Vildou boli naozaj šťastní a o ich veselej svadbe sa hovorilo v celom širokom okolí ešte veľmi dlho. Len sršne mali zlosť, že neboli na svadbu pozvané, ale o ich spoločnosť vtedy skutočne nikto nestál. A tak zostali odvtedy všetci spokojní a šťastní.

Vilda s Mildou sú stále veselí a svoj život v kráľovstve vinnej révy si nesmierne pochvaľujú. Kráľovnej sa už odvtedy z hrozien nestratila ani guľôčka a jej Révové kráľovstvo jej len prekvitalo, rástlo a dobre prosperovalo a presne tak si to kráľovná vždy predstavovala a želala. Dnes už táto kráľovná dávno nežije, ale kráľovstvo vinnej révy po nej zdedil jej vnuk, ktorý tak aj naďalej pokračuje v ich šľapajach, a čmeliačikovia miláčikovia mu slúžia dobre a poctivo ešte aj dnes!