Zvonec

Jeden paholok nemal rád prácu. Najradšej pracoval lyžicou v tanieri. Vidly dvíhal pomaly, ale krčah s vínom rýchlo. Často chodieval po horách a myslel si: Len keby som stretol nejakého horského ducha, ale nejakého dobrodincu.
Raz išiel chodníkom medzi skalami a na chodníku sa čosi zaligotalo. Rozbehol sa tam a vidí, na zemi leží zvonec, aký majú ovce na krku. Nebol nijako zvláštny, len bol lesklejší a čistejší, než bývajú takéto zvonce. Paholok prehadzoval zvonec z dlane do dlane a zazvonil si. Pane, zvonil krásne, hlas mal celkom strieborný, celkom iný než zvonce na horských svahoch. Sotva zazvonil, objavil sa pred skalou malý sivý škriatok a nevrlo sa spýtal:
„Čo je, čo sa deje? Prečo mi tu zvoníš?“
„Len choď domov,“ povedal paholok, „nevolal som ťa, tak sa nehnevaj,“ a chcel ísť svojou cestou. Ale škriatok sa nedal odbiť, poskakoval za paholkom a stále:
„Počúvaj, daj mi ten zvonec.“
Paholok sa k tomu nemal a povedal:
„Ale nie, čo som našiel, to si nechám.“
Škriatok sa dal do prosenia:
„Daj mi zvonec, daj mi ho. Ukážem ti poklad, keď mi zvonec dáš.“
„Ukážeš? To by si mi ho musel tiež dať.“
„Dobre,“ povedal škriatok a odviedol mládenca k dvom jamám. „Jedna je pre mňa, druhá pre teba. Zo svojej si odnes, koľko chceš. Ale nie viac, než potrebuješ pre seba. A nesmieš o tom povedať nikomu ani slovo.“
„Veď v jame je obyčajné kamenie,“ povedal paholok.
„Len odnes to kamenie do mesta a uvidíš.“
Paholok uveril, napchal si vrecká sivým kameňom a odniesol ho do mesta. Zlatník nad kameňmi krútil hlavou, ale keď kladivkom klepol do kameňa, vypadol zo sivej šupky strieborný kamienok. Za hŕbku sivého kamenia dostal paholok pekných pár zlatiek. Vrátil sa k jame a škriatok naňho volal už z diaľky.
„Dobre si pochodil, však, teraz mi daj zvonec.“
Len čo paholok podal škriatkovi zvonec, škriatok ho hodil do svojej jamy. Jama akoby nemala konca, paholok dlho počul cinkanie a cinkanie. Čudoval sa a spýtal sa škriatka:
„Prečo hádžeš zvonec do jamy, do takej hĺbky?“
Škriatok mu hneď odpovedal:
„Aby ho zase nenašiel taký ťarbák, ako si ty. Kto má zvonec, tomu musím naveky slúžiť. A to nie je nič príjemné. Buď rád, že si dostal, čo si dostal. Bude z teba bohatý človek. Ale nezabudni: mlč!“ A škriatok zmizol vo svojej jame.
Od tých čias chodil paholok po striebro do hôr, kedy sa mu zachcelo. Kúpil si usadlosť a dobytok a ťažko sa mu mohol niekto v kraji vyrovnať. Rozumie sa, striebro ho pracovať nenaučilo. Čím viac ho z hôr prinášal, tým viac potreboval, veru, potreboval viac, než z jamy donášal. V krčahoch vína utopil nejedného strieborniaka a nakoniec predával aj dobytok zo stajní. Keď predal poslednú Stračenu, našiel kupca aj na usadlosť a jedného dňa mu zo všetkého zostala len tá jama v horách.
„Nech je,“ vravel si, „nech nemám nič, len keď viem, kam si dôjsť po striebro.“
A pripíjal hocikomu vínom, až zabudol aj na to, čo mu škriatok prikazoval. Mlel páté cez deviate a celá krčma sa mu smiala.
„Prečo sa smejete?“ nahneval sa, „keby som chcel, kúpim vás všetkých aj s krčmou. Mám v horách jamu plnú striebra. Neveríte? Dostal som ju od škriatka .....“
Vtom sa odniekiaľ ozval zvonec, práve taký, aký nosia ovce na krku, len zvonil tak jemne, akoby bol zo striebra. Nikto nič nevidel, a predsa všetci počuli, veľmi dobre počuli.
Paholok sa zľakol a nepovedal už ani slovo. Vybehol z hostinca von a do hôr, k jame. Mesiačik svietil, svetla ako vo dne, ale jamu so sivým kamením ani nenašiel. Všade len rovná, hladká skala.
Tak to býva, šťastie sa naraňajkuje s lenivcom, ale na obed už nečaká.