Traja bratia kráľovskí

Bol raz jeden kráľ, ktorý mal troch synov. Hoci oplýval bohatstvom a mal všetkého hojnosť, predsa nebol spokojný a nič ho na svete netešilo, pretože už koľko rokov chorľavel. Mnoho lekárov sa o to pokúšalo, aby mu zdravie vrátili, ale žiadnemu sa to nepodarilo. Vtom prišiel raz aj jeden starý a pre svoju múdrosť ďaleko známy muž, ktorý mu dal túto radu: aby našiel človeka, ktorý by sa vybral na cestu a vyhľadal zámok, v ktorom je vták, ktorému pri speve kvapká z úst krv. Ak tri kvapky tej krvi vypije, že v tú chvíľu bude zdravý.
Keď synovia ku kráľovi prišli, oznámil im slová starcove a zároveň prikázal, aby sa o takého človeka postarali.
„A prečo by sme to mali dávať na starosť cudziemu, čo každý z nás rád urobí? My sami Ti toho vtáka prinesieme; daj nám peniaze a my sa čo najskôr vydáme na cestu; najmladší nech zostane pri Tebe.“ Kráľ svojich synov, pravda, nerád od seba pustil, lebo nevedel, čo sa s nimi môže stať; ale keď nechceli inak, tak súhlasil. O niekoľko dní odišli. Trvalo to dlhý čas a o princoch nebolo ani chýru. Kráľ sa často s najmladším princom rozprával o nich, kde asi sú a či sa niekedy vrátia, ..... ten ho vždy potešoval, hoci sám veľmi pochyboval, že by bratia vtáka priniesli. Napokon však videl, že sa otec trápi, a tak sa odhodlal, že radšej sám pôjde po nich do sveta. Povedal to kráľovi; ten však o tom nechcel ani počuť; veď ho miloval najviac zo všetkých a radšej by bol stratil tých dvoch ako jeho. Princ teda upustil od svojho predsavzatia; keď sa však s otcom čoraz viac zhoršovalo a bratia stále neprichádzali, nedal sa už dlhšie zdržať a prosil tak dlho, kým od otca nevymámil súhlas.
S otcovým požehnaním v srdci a nejakými peniazmi vo vrecku sa podľa vlastnej žiadosti celkom sám vydal na cestu. Dlho a dlho chodil, a stále nevedel, kam sa má obrátiť; vtom prišiel na zelenú lúku, ktorá bola akoby lemovaná lesom. Obzeral sa, kde by bol nejaký chodník, a na žiadnej strane nebolo ani stopy. Práve si chcel odpočinúť, keď v strede lúky zbadá mŕtve telo. Ach, bože môj, myslí si, toho úbožiaka rozhádžu vrany; keď ho nik nezakope, zakopem ho teda sám. Ako povedal, tak urobil. Keď bol s prácou hotový, ľahol si na nový hrob a zaspal. Vtom sa mu snívalo, že pri ňom stojí veľký staručký muž v dlhom odeve a prstom ukazuje na laničku a vraví:
„Ako poďakovanie za to, že si moje telo do zeme zakopal, privedie Ťa táto lanička k cieľu Tvojej cesty. Keby mi to boli urobili Tvoji bratia, bol by som im cestu ukázal, oni ma však nechali ležať, a preto vtáka nenašli.“
Nato starček zmizol, ale lanička tu zostala. Princ si pretieral oči, lebo si myslel, že ešte stále sníva; lanička sa ani nepohla, očkami naňho hľadela tak prívetivo, že sa osmelil a pristúpil k nej. Vtedy začala pred ním poskakovať, akoby chcela povedať, aby šiel za ňou, čo on, spomenúc si na svoj sen, aj urobil. Keď prišli do lesa, lanička poznala všetky cestičky tak dobre, že princ ani konáre nemusel odhŕňať, aby mohol pohodlne ísť. Vtom sa však začínalo stmievať a oni šli stále ešte lesom. Pomyslel si princ: Ako to len bude v noci, ja ju nebudem pred sebou vidieť a niekam zablúdim? Ale len čo si to pomyslel, videl pred sebou mihať sa svetielko. Nevedel, čo to ..... s laničkou to stálo, s laničkou zase išlo; pozrel sa bližšie a tu zbadal, že špičky jej parožkov svietia. Všetok strach ho prešiel a s dôverou kráčal, kam ho tie živé svetielka viedli, a iste dobre pochodil; lebo keď prišiel do jaskyne na nocľah, našiel tam poriadnu machovú posteľ, potom mlieko a ovocie do sýtosti.
Ráno to išlo zase ďalej a tak niekoľko dní po sebe a lanička sa vždy o všetko postarala. Jedného dňa prišli k jednej hore, na ktorej stál vysoký hrad; vtom mu lanička náhle zmizla. Princ sa obzeral, ale nikde jej nebolo; myslel si, že azda príde, ale ona viac neprišla. Bol teda presvedčený, že cieľ svojej cesty našiel, a odhodlane sa pustil k hradu. Nik však na jeho volanie neprichádzal, aby ho pustil do zámku; a ak tam chcel vojsť, musel sa o to pokúsiť a sám si otvoriť bránu.
Nedalo mu to však žiadnu námahu; len čo sa jej dotkol, samy sa otvorili. Keď vošiel dovnútra, nevidel ani na rozsiahlom nádvorí, ani na chodbách, ani v izbách živej dušičky. Išiel teda stále ďalej a ďalej. V otcovom zámku to tiež nebolo len tak hocijaké, ale taká nádhera tam predsa nepanovala. Ako v zrkadle sa videl v strieborných a zlatých stenách, ktoré boli vykladané drahými kameňmi, mäkké ležadlá, nádherné náradie, všelijaké drobnosti a drahé ozdoby stáli po izbách v rozličnom poriadku. Keď prišiel až do celkom poslednej izby, uzrel pri okne v zlatej klietke hľadaného vtáka. Ten kedykoľvek spieval, vždy vypustil z úst kvapku krvi ako rubínik. Už ho chcel zobrať dolu, vtom mu napadlo, aby sa po izbe obzrel. Údivom mu ruka klesla. Na červenej zamatovej pohovke leží pani krásna ako bohyňa; zdá sa, že tvrdo spí. Jednu ruku má položenú vedľa seba, druhú pod hlavou; dlhé havranie kaderie splýva cez belostné rameno až k zlatým strapcom, ktorými je ležadlo dookola obšité. Biele rúcho zľahka prikrývalo líbezné telo, spod ktorého vykúkala len nôžka vtlačená do mäkkých vankúšov. Princ nevedel, či ju má zobudiť, alebo nie. ..... Ani žilka sa v nej nehýbala, a predsa nebola mŕtva.
„Keby aspoň raz otvorila oči, keby len jediné slovo prehovorila!“ želal si v tú chvíľu zamilovaný princ, ktorý už plné tri dni pri nej sedel a čakal na jej prebudenie. Ale nedočkal sa toho. Napokon mu pri nej bolo úzko, a spomenúc si na otca, umienil si, že v tú chvíľu odíde.
Keď vtáka s klietkou zložil, prišlo mu na myseľ, aby si od nej niečo vzal na pamiatku. A tak sa obzerá, čo by tu bolo, a zbadá na stolíku pri ležadle meč, fľaštičku s vínom a chlieb. Na prvom bolo napísané:
„Tento meč má takú vlastnosť, že kto ním trikrát vo vzduchu zamáva a povie: Všetkým hlavy dolu!, v tom okamihu všetkým hlavy zletia.“
Na víne stálo:
„Kto sa toho vína napije, nech má akúkoľvek chorobu, hneď sa uzdraví, a pritom vína nikdy neubudne.“
Na chlebe zase:
„Aj keby ho jedlo na sto ľudí, nikdy nebude menší.“
„To sú výborné veci,“ pomyslel si princ. „Tá ich tu aj tak nepotrebuje a mne budú na dobrý osoh. Aby však vedela, kto u nej bol, napíšem jej svoje meno.“ A napísal na spodok stolíka, kde tie veci stáli, svoje meno, odkiaľ je a kedy bol v zámku. Potom pobozkal spiacu paniu, vzal vtáka, meč, víno a chlieb a odobral sa z hradu. V najbližšom meste si kúpil koňa a išiel s darmi ďalej.
Dlho a dlho cestoval, až prišiel do jedného mesta, kde bol veľký zmätok a zbehovisko všetkého ľudu. A tak sa princ opýta na príčinu a počuje, že proti mestu ťaží nepriateľ s početným vojskom, kráľ že nemôže narýchlo zhromaždiť toľko ľudu, aby sa mu postavil, a preto že vznikol ten zhon a hluk. Spomenul si princ na svoj meč a hneď sa dal u kráľa ohlásiť. Kráľ ho prijal s radosťou, ale akosi nechcel veriť, že by mu princ celkom sám mohol pomôcť. A tak predsa zhromaždil, koho mohol, a ťahal proti nepriateľovi. Keď boli blízko neho, princ vytiahol svoj zázračný meč, trikrát ním vo vzduchu zamával a zvolal:
„Všetkým nepriateľom hlavy dolu!“ a hľa, v okamihu sa všetky nepriateľské hlavy kotúľali po zemi. S úžasom a údivom hľadel každý na princa a kráľ ho s veľkou úctou a vďakou viedol do zámku, kde sa mu na česť slávili skvelé hostiny. Niekoľko dní tam ešte pobudol, potom však, bohato od kráľa obdarovaný a zaopatrený všetkým potrebným, išiel zas ďalej.
Meč však nechal kráľovi na pamiatku. Zase išiel niekoľko dní, až prišiel do jedného mesta, kde boli brány zatvorené. Nevidel ani človeka a dlho kričal a klopal, kým ho strážnici začuli. S údivom sa ich pýtal, čo to znamená, a oni mu povedali, že v meste panuje ukrutná choroba, ktorú každý, kto tam príde, nevyhnutne dostane; že to už trvá dlhý čas a nesvitá nijaká nádej na vyslobodenie. Všetci obyvatelia mesta, kráľ s celou rodinou že sú chorí, a preto tam radšej nikoho nepúšťajú.
„Len ma tam pustite, ja vám všetkým pomôžem,“ povedal princ s dôverou a strážnici s radosťou urobili, ako žiadal.
Išiel rovno ku kráľovi a dal sa ohlásiť. Všetci vyzerali tak biedne, že sotva vliekli nohy. Keď prišiel pred kráľa, povedal, že má proti zlej chorobe dobrý prostriedok a že mu iste pomôže. Kráľ ho hneď láskavo privítal a veľa mu sľúbil, ak ho naozaj uzdraví. Vtedy mu princ dal napiť sa vína a len čo ho kráľ ochutnal, bol zdravý. Prišla aj kráľovná so svojimi deťmi, aby sa tiež uzdravili. A napokon, keď to kráľ dal oznámiť, prichádzali ľudia húfne do zámku a každý odišiel zdravý. Boli by ho zasypali peniazmi, keby nebol povedal, že je sám kráľovský princ a že nič nepotrebuje. Keď však odchádzal, musel predsa prijať od kráľa na pamiatku množstvo klenotov, za čo mu tam na poďakovanie zázračné víno nechal.
Mal teda už len vtáka a chlieb. Vtom prišiel zase do jedného mesta, a keď sa v hostinci pýtal na jedlo, nemali nič okrem trochy ovocia a rýb a nariekali, že tam ľudia mrú od hladu. Pri tejto príležitosti teda zase u kráľa odbavil svoj chlieb, ktorým tento hladné mesto čoskoro nadelil, a predsa ho neubudlo. Zase bol štedro obdarovaný; keď však odchádzal, nechal tam chlieb pre potrebu a bol rád, že nemá nič viac ako vtáka. Domnieval sa, že azda už nebude tak ďaleko od domova.
Vtom prišiel jedného dňa k mestečku a videl pred sebou postavené lešenie. „A koho tu asi budú popravovať?“ pomyslel si knieža a zámerne zašiel do mestečka, aby sa popýtal. Na jeho otázku mu povedali, že tam už asi pred rokom prišli dvaja princovia, ktorí mali veľa peňazí, ale všetky tam prehrali a ešte sa od ľudí požičali; napokon, keď narobili veľa krikov a roztržiek, že chceli v noci ujsť, ale boli chytení, že majú teraz byť na výstrahu popravení.
Princ sa zľakol, lebo skoro s istotou sa domnieval, že sú to jeho bratia. Prosil teda mestských pánov, aby ho k odsúdeným zaviedli, a tu naozaj poznal, že sa nemýlil. Bratia ho však nepoznali. Pýtal sa pánov, či by sa to dalo napraviť peniazmi, že im dá, čo budú chcieť. Pánom na tom nezáležalo, ba ešte milšie im bolo, keď dostali peniaze; požiadali teda významnú sumu, ktorú princ vyplatil, a potom odišiel s prepustenými bratmi. Len čo však títo zistili, kto ich vyplatil a ako šťastne sa brat z cesty vracia, začalo ich to mrzieť a stále mysleli na to, ako by prekazili, aby sa s nimi nevrátil domov. Už sa približovali k otcovmu mestu a ešte sa im nenaskytla nijaká príležitosť, aby ho zo sveta zahladili. Vtom prišli do lesa, o ktorom dobre vedeli, že je tam hlboká vlčia jama. Lstivo úbohého brata k nej zlákali, a skôr než sa nazdal, vytrhli mu vtáka z ruky a jeho do jamy hodili. Potom išli domov a otcovi povedali, že oni vtáka našli. Kráľ sa nemálo zľakol, keď sa o svojom milovanom synovi nič nedozvedel. Ani dlho očakávaný vták ho nemohol potešiť, lebo celý deň ani zobáčik neotvoril, nieto aby bol spieval; nebolo to teda všetko nič platné.
Medzitým princ vo vlčej jame od hladu a zimy celý na smrť vysilený div že nezúfal. Len čo niečo zašuchotalo, kričal, koľko mal hrdla, ale nič to nepomohlo; až tretí deň šiel popri jame roľník a spieval si veselú notu. Len čo to princ začul, zavolal naňho a na šťastie roľník ten krik začul. Pristúpil k jame, a keď videl, že je to človek, bol hneď ochotný a starostlivý, ako by mu odtiaľ pomohol. Doniesol palice a laná, a keď ich zviazal, spustil ich dolu a princ sa po nich vyšplhal hore.
„Ach, ty milý bože, a ako ste sa tam dostali?“
„Nepýtaj sa, priateľu, a radšej ma zaveď niekam, kde by som sa zohrial a najedol, som už celé tri dni v tej diere.“
S ochotou ho roľník odviedol do svojho príbytku, ktorý bol neďaleko tej jamy, a tam ho vo všetkom zaopatril. Až keď sa najedol a vyspal, povedal roľníkovi o svojom nešťastí.
„To sú bezbožní lotri, tí Vaši bratia,“ povedal dobrý roľník, keď všetko vypočul; „a ako sa Váš úbohý otec bude trápiť, kde ste asi zostali! Najlepšie urobíte, ak sa len trochu zotavíte, keď pôjdete do mesta.“
To aj urobil a roľník šiel s ním. Akú radosť mal otec, keď uzrel svojho miláčika! Hneď mu rozprával, že mu synovia vtáka síce priniesli, ale že nechce spievať; princ nepovedal ani slovo, čo sa s ním stalo a čo mu bratia urobili, aj tomu roľníkovi zakázal, aby o ničom ani zmienku nerobil. Potom žiadal, aby mu vtáka ukázali, a keď mu priniesli klietku, zavolal na vtáčika, ktorý len čo známy hlas začul, radostne poletoval a spieval, čomu sa všetci čudovali, keď videli, že vtáčikovi z ústok kvapká živá krv. Princ zachytil krvavé kvapky do zlatej nádoby a doniesol ich otcovi. Ten len čo ich niekoľko použil, bol hneď oveľa zdravší a napokon celkom zdravý. Vtedy ľudia dobrého syna zvelebovali, ale druhým dvom nik nič dobrého neprial. Oni sami sa dosť báli, že sa na nich brat pomstí, ale to neurobil; ani slovom sa im o ničom nezmienil, hoci mal právo akokoľvek ich potrestať. Ale od chvíle, čo prišiel domov, bol stále smutný, najradšej sedával vo svojej izbe a zabával sa s vtáčikom, alebo chodil na lov. Napriek tomu nemohol zabudnúť na svoju krásnu princeznú; otec si často želal, aby sa oženil, on však nechcel a napokon si umienil, že sa nikdy nezasnúbi.
Krásna princezná, keď knieža vtáka odniesol, sa prebudila; lebo s tým vtáčikom bola z nej kliatba zložená, ale nevedela nič o tom, čo sa s ňou stalo, ani kto u nej bol. Spolu s ňou sa prebudili aj jej v zámku zakliati ľudia. Keď sa poobzerala, bolo jej čudné, kam sa tie tri veci, meč, chlieb a víno, podeli a kto vtáka odniesol. Neskôr sa zmenil aj jej stav a ona nevedela, čo jej chýba. Tak jej s tými myšlienkami a s tým čudovaním ušiel čas, až porodila syna.
Bolo to však roztomilé dieťatko a rástlo ako z vody. Čoskoro začalo behať a štebotať a matka mala s ním tisíc a tisíc radostí. Vtedy ešte málokto vedel čítať a písať. Len králi a veľkí páni si držali učených mužov, ktorí vyučovali ich deti. A tak sa aj našej princeznej, keďže bola kráľovská dcéra, dostalo tohto šťastia. A ako jej to prišlo vhod! Mohla teraz svojho syna sama vyučovať, čo veľmi rada robila.
Už pekne slovíčka odriekal, keď mu dochádzal siedmy rok. Jedného dňa sedí s ním matka na ležadle pri tom istom stolíku a v tej istej izbe, kde pred siedmimi rokmi ležala; chlapček zoskočí dolu a poskakuje po izbe; keď ju celú obehne, vlezie aj pod stôl a pozerá sa hore. Vtom vidí vespod napísané slová.
„Hľa, hľa, mamička, čo je to za slová?“
Matka sa rýchlo zohla a čítala meno princovo, kedy tam bol a prečo; teraz vedela, kto je otcom jej syna. V tú chvíľu si aj umienila, že ho vyhľadá. Prikázala svojim ľuďom, aby všetko na cestu pripravili. O niekoľko dní bolo všetko pohotové a ona odišla so svojím synom; správu zámku zverila niekoľkým verným sluhom.
Prvé mesto, kam prišla, bolo to, kde princ nechal meč. Ako tam prišla, hneď jej o tom zázračnom meči rozprávali. Bola rada, že natrafila na stopu, a dala sa u kráľa ohlásiť, žiadajúc ho, že sa jej meč zo zámku stratil, aby jej ho vrátil. Keď to kráľ počul, dlho nemeškal, ale hneď princeznej kázal meč dať. Potešená odišla ďalej. V druhom meste, do ktorého prišla, našla víno a v treťom chlieb, a oboje ako meč dostala späť.
Napokon prišla až do mesta, kde býval hľadaný princ. Hneď poslala ku kráľovi so žiadosťou, aby jej poslal syna, ktorý odniesol vtáka zo zakliateho zámku. Ona nevedela, že kráľ má troch synov, a kráľ nevedel, že vtáka odniesol najmladší syn. Povedal to teda dvom starším. Títo, mysliac, že azda u princeznej nájdu priazeň, ba že si jedného z nich za manžela vyvolí, išli k nej bez meškania. Avšak za to pykali. Len čo prišli k princeznej, ona sa čudovala, že idú dvaja; ale keď sa začala vypytovať na meč, víno a chlieb a oni o ničom nevedeli, poznala, že sú šibali, a pohrozila im trestom. Vtedy až prezradili, že nie oni, ale ich brat vtáka priniesol.
Princezná ich zatiaľ dala strážiť svojimi sluhami a poslala po toho najmladšieho. Rád i nerád jej vyhovel. Rád preto, že ju miloval, nerád preto, aby otcovi neurobil ťažko na srdci, keďže nevedel, či sa princezná bude mstiť, alebo nie. Silno mu bilo srdce, keď k nej vošiel a ona, omnoho krajšia ako predtým, mu vyšla v ústrety so svojím synom. Pokľakol pred ňou a žiadal o odpustenie. Pred siedmimi rokmi si od nej prial počuť len jediné slovo a teraz sa bál toho prvého. Ale nebola prísna; lebo sa princeznej krásny mladík zapáčil a bola rada, že ju ešte stále miluje a zostal jej verný. Odpustila mu všetko a on jej potom rozprával, ako sa všetko udialo. Vtedy až poznala zlobu jeho bratov. Bez slova nechala princa so synom v izbe, a vzala meč so sebou, šla k ostatným princom. Ako tam vošla, trikrát mečom nad hlavou zamávala, trikrát sa jej pohli ústa a dve telá bez hlavy ležali jej pri nohách. Sluhom prikázala, aby telá odpratali, potom sa vrátila zase k svojmu ženíchovi, ale nič mu o bratoch nepovedala.
Potom šli obaja so synom k starému kráľovi. Ten, nevediac, čo sa s jeho miláčikom bolo udialo, prijal s veľkou radosťou syna, nevestu a vnuka. Keď mu princezná všetko porozprávala, zhrozil sa nad zlomyseľnosťou druhých synov a dojala ho dobrota najmladšieho, a rád jeho sobáš požehnal. Čo sa stalo s druhými synmi, nebolo známe, lebo princezná povedala, že ušli. O niekoľko dní sa slávila svadba mladých snúbencov. V celej krajine nebolo ani jedného človeka, ktorý by bol dobrému princovi šťastie neprial. A aj sa mu až do smrti s krásnou manželkou dobre darilo.