Predaná nevesta

V minulom storočí vyzerala česká dedina trochu inak ako dnes. Do mesta bolo ďaleko a len máloktorý dedinčan sa za celý život dostal do Prahy. Zato mali na dedine staré zvyky a svojrázne zábavy a hlavne veľa, veľa spevu. Keď bola po čase púť, vyzeralo to v nedeľu na námestí ako v mravenisku, všade samý hlahol a spev. Ako napríklad na tej dedine, kde sa stalo, že mládenec predal svoju nevestu. A bolo to takto. Jednej nedele zaplnila námestie rozjarená mládež. Postávali najviac pred krčmou, v ktorej zatiaľ sedelo len niekoľko mlčanlivých kmotrov nad krígľami piva a na pódiu niekoľko muzikantov, ktorí ladili nástroje. Mládež čoskoro začala spievať. Napríklad:
„Prečo by sme sa netešili, keď nám pánboh zdravie dá?“ A pieseň spievala ďalej:
„Kto vie, či sa tu na budúcu púť ešte uvidíme? Aj tak život nedáva veľa radostí. Ženy majú doma práce nad hlavu a gazda sotva nájde čas posedieť si nad krígľom. Preto sa všetci veseľme, len ten pozná šťastie, kto užíva život!“ Ale nie všetci spievali. Napríklad Janko. Sotva zazrel medzi vystrojenými dievčatami svoju Marienku, už sa k nej predral a odviedol si ju nabok. Marienka sa mu zdala akási smutná. „Nečuduj sa mi, Janko,“ ospravedlňovala sa, „ako mi má byť veselo? Veď vieš, že ma naši chcú za každú cenu vydať, ale nie za Teba. A práve dnes čakajú gazdu Míchu s jeho synom, to vraj je pre mňa ženích nad všetkých ženíchov!“
„A Ty rodičov poslúchneš?“ zamračil sa Janko.
„A Ty sa pýtaš?“ pozrela naňho Marienka nahnevane.
„Odpusť,“ prosil ju Janko, „ja viem. Len mi ver, tak ako ja verím Tebe, a nič zlé sa nemôže stať. Aj keď .....“
„Aké aj keď, Janko?“
„Aj keď je Tvoj otec viazaný sľubom, že dá svoju dcéru synovi Tobiáša Míchu.“
„A to hovoríš tak pokojne?“ zľakla sa Marienka. „Azda ..... azda si sa s tým už zmieril? A azda ..... azda dokonca už myslíš na inú než na mňa?“ A v očiach sa jej zjavili slzičky. A keď Janko nechápal, prečo plače, dodala:
„Keď Ty sám si taký čudný, tajomný, tak málo o Tebe viem. Odkiaľ si vlastne prišiel? Nikto Ťa tu nepozná, bohvie, kto si.“
„Nechce sa mi hovoriť o tých smutných veciach,“ zvážnel Janko. „Zažil som v minulosti toľko, že na to radšej nechcem spomínať. Vieš, aké to bolo, keď mi zomrela matka? A keď sa môj otec druhýkrát oženil? Macocha ma nemala rada, a tak som sa jedného dňa zdvihol a utiekol z domu. Do sveta. Bolo mi jedno, kde budem. Domov som už nemal. A tak som chodil svetom z práce do práce, až som prišiel sem a len tu sa na mňa usmialo šťastie a malo Tvoju tvár, moja drahá Marienka.“
Marienka ho pohladila a usmiala sa. „Nemusíš mi už nič hovoriť, keď Ťa spomienky tak bolia. Len keď sa máme radi. Ver aj Ty mne, ako ja Tebe, a žiadna moc na svete nás nerozdelí.“
Janko už nemal čas odpovedať. Húf kamarátov ich obkľúčil a so smiechom a hlaholom odtiahli oboch do krčmy. Tam už bolo plno. „Muzika začína, ejchú! Dokola! Dokola!“ ozývali sa výkriky a uprostred tej vravy zanikol Jankov a Marienkin smútok v bujnom speve a víriacom tanci.
Pred krčmou sa trochu uprázdnilo. Potom sa tam zjavili Marienkini rodičia, gazda Krušina so ženou Ľudmilou, a s nimi prapodivný kmotor. Ten malý, čulý, postarší mužík, ktorému hovorili Kecal, naozaj nemal núdzu o slovo, ani o úsmev, ani o nápady. Veď to aj potreboval k svojmu zamestnaniu. Dával dohromady ženíchov s nevestami a naopak. Prehovárať rodičov, aby dali dcéru tomu a tomu mládencovi, ktorého vychválil do nebies. Alebo zasa vylíčil niektorému šuhajovi, aká bohatá nevesta naňho čaká, skrátka robil všetko preto, aby už bolo po dohode. Nadarmo mu nehovorili Kecal.
Aj s Marienkinými rodičmi viedol rozhovor, v akom už mal cvik a skúsenosť.
„Tak, sused Krušina,“ spustil, „aby sme to priviedli k rozumnému koncu. Dali ste pred rokmi slovo, že Vašu Marienku nedostane nik iný než syn Tobiáša Míchu, ktorému ste dlžný. A to slovo platí.“ A keď pani mama Krušinová poznamenala, že nevie, či Marienka bude súhlasiť, div sa na ňu nevrhol:
„Veď je tu pán otec a dcéra musí otca poslúchnuť, čo by sa dialo. Nerobte takú kyslú tvár, všetko dopadne sladko, keď to má starý Kecal v rukách. Marienku si vezmem na starosť sám a vyženiem jej z hlavy všetku neposlušnosť. Veď ona zistí, že som jej nevybral hocijakého ženícha. Už len ten Míchov statok stojí za svadbu. Sám by som za neho dal bez žmurknutia štyridsaťtisíc, a so žmurknutím jednaštyridsaťtisíc.“
„Mícha má synov dvoch,“ pokýval hlavou Krušina. „Jedného z prvého manželstva a druhého z druhého manželstva. Za ktorého vlastne hovoríte?“
„Za toho poriadneho,“ mávol Kecal dôrazne svojím farebným dáždnikom. „Za Vaška. Ten prvý syn je niekde vo svete, bohvie, kde je mu koniec.“
„A kde máte toho Vaška?“ zaujímala sa pani mama.
„Nechcel som ho brať hneď na prvýkrát so sebou, aby ste si samým úžasom neublížili. Lebo Vašek, to je poklad. Je Vám slušný ako zo zámku, tichý ako myška, zbožný ako kostolník, pracovitý ako včela, usilovný ako mravec, na žarty si nepotrpí, ale pritom je veselý, a zároveň zas aj vážny, inak povedané, úplný baránok a ženích nad ženíchov.“
„A pekný je aj?“ chcela vedieť pani mama.
„Čo hovorím pekný! Krásavec! Nie je veľký ani malý, nie je tučný ani chudý a vôbec nie je pomyslenia, že by krívali, chvalabohu celkom dobre počuje, vie sedieť na voze, keď niekto drží opraty, pri obede sa chytá do diela za dvoch, ale zas nie je žiaden jedák ani márnotratník, ani nie je frajer, a vôbec už nie lakomec, nedá sa povedať, že by bol hlupák, a keď rozdávali múdrosť, tak sa postavil pekne do radu, no, čo mám hovoriť, každá matka by mi bozkávala ruky, keby som jej priviedol takého ženícha alebo aspoň polovicu z neho.“
„To je teda pravý zázrak,“ smiala sa pani mama, „len neviem, či naša Marienka na takéto zázraky verí.“
„Keď neverí, tak uverí!“ rozčúlil sa Kecal a niekoľkokrát pichol dáždnikom do vzduchu. „Ja jej to už vtlčiem do hlavy, len čo ju stretnem. A tu ju práve máme!“ A už volal na Marienku, ktorú zazrel prichádzať. „No Marienka, práve mi ideš do rany. Povedz, že ešte nikoho nemáš v srdci.“
„To nemôžem, kmotor Kecal. Práve niekoho mám. A navždy, aby ste vedeli.“
„A čo ak sa Ti to len zdá?“ namieril na ňu Kecal dáždnik. „Zato ten, koho Ti ja posadím do srdiečka, to nebude sen, ale skutočnosť a štyridsaťtisíc k tomu. Raz mi za to padneš okolo krku a budeš mi ďakovať.“
„To bude na svätého Dindy,“ odporovala Marienka.
„Ale bude,“ skočil jej Kecal do reči a obrátil sa k rodičom. „Napoly už dáva slovo, vidíte a počujete sami. Tak čo, sused Krušina, podpíšeme svadobnú zmluvu?“
Sused Krušina váhal. Pani mama zasiahla:
„Musíš povedať, Marienka, jasne, že súhlasíš.“
„Ja už milého mám, mamička,“ trvala Marienka na svojom.
„Tak ho pustíš k vode!“ spustil na ňu Kecal. „Dala si mu azda slovo?“
„Raz a navždy.“
„Táraniny,“ hundral Kecal, „čo je slovo u dievčaťa? Mení sa ako vietor. Zato slovo tu pána Krušinu je zo železa, pravda?“
„Pravda,“ povedal vážne Krušina. „Dal som Míchovi svoje slovo pred svedkami.“
„Tak ste robili účet bez krčmára!“ vyhŕkla Marienka, obrátila sa a nahnevaná i nešťastná zmizla medzi roztancovanou a rozosmiatou mládežou, ktorá zaplnila okolie. Samé jasné, zdravé tváre, usmiate a smelé oči, ruže dievčenských líc a šaty samá belosť a červeň a modrosť, stuhy, čepce, kvety výšiviek, čerň čižiem, a sila, sila zdravia a dôvery v život. Kecal sa ani nepokúsil bežať za Marienkou, vedel, že je to márne, stál chvíľu s otvorenými ústami. Potom ich zavrel a rýchlo sa obrátil na Krušinovcov:
„To sú tie dnešné dievčatá!“ povedal a zasmial sa dosť nútene. A bodol dáždnikom do zeme. „Ale ja to napravím, ako že som Kecal. Len zájdite, sused Krušina, do druhej krčmy, tam je pokoj, a sedí tam sused Mícha. Stráťte s ním nejaké to slovo. Ja zatiaľ zájdem za tým Marienkiným chlapcom a postarám sa, aby mu všetko vyfučalo z hlavy.“ A s dáždnikom v ruke sa začal predierať medzi mladými pármi, ktoré už tancovali aj vonku na námestí. Keď sa predral do krčmy, myslel si, že je v úli. Všade pri stoloch obsypané mládežou a v každej ruke krígeľ s bielou penou a do toho smiech, rozhovory, výkriky a pieseň za piesňou. A muzika navrch. Jeden z mládencov bol oblečený za ženícha, ale nebudil veľkú úctu. Trochu hlúpo vyvaľoval oči a každému sa zdôveroval. Bol taký rozrušený, že sa až koktal.
„Ma ma mamička po po povedala, že že by rá rá rada, a aby som sa o o oženil,“ spovedal sa tým, čo boli práve okolo neho.
Jedno z dievčat sa mu zasmialo do tváre:
„Naozaj? A s ktorou?“
„S Ma rien kou,“ vykoktal Vašek, lebo to bol syn Tobiáša Míchu.
„Pst!“ zasyčalo naňho dievča, „poďte so mnou, ja Vám teda niečo poviem.“ A odtiahla Vaška na miesta, kde bolo voľnejšie. Tam mu šeptom oznamovala:
„Tak to dajte veľký pozor. Teraz už chápem, prečo Vás všetci tak ľutovali.“
„Ľu ľu ľutovali?“ žasol Vašek.
„Pretože tá Marienka je najhoršia, na ktorú ste mohli natrafiť. Má už iného a z Vás si robí len žarty. Trápila by Vás, na to môžete vziať jed. Vlastne nemusíte, lebo ona sama by Vám ho namiešala, aby sa Vás po svadbe zbavila.“
„A to ja ne nechcem,“ koktal Vašek. „Ja by som ra radšej chcel vá Vás. Čí čípak ste?“
Ale Marienka, pretože to bola ona, mu nepovedala svoje meno.
„Na mňa nemyslite, ale ak chcete, mám priateľku a tá je ešte krajšia ako ja, tú by ste si rovno mohli vziať.“
Vašek súhlasil. Len chcel tú priateľku vidieť.
„Najprv mi musíte odprisahať, že už nechcete tú zlú Marienku, aby ste si naozaj mohli vybrať inú,“ žiadala Marienka podmienkou. A Vašek ..... prisahal. Že už nechce zlú Marienku ani vidieť a že chce tú inú. Marienka bola spokojná. Lenže čo teraz? O žiadnom takom dievčati nevedela. Rozhodla sa, že bude Vaška ťahať za nos, ako dlho to len bude možné.
„Poďte so mnou,“ rozhodla sa a ťahala Vaška preč. Azda mi nejaká náhoda pomôže, myslela si.
Janko nemal ani tušenie, čo robí Marienka za jeho chrbtom, aby odvrátila nevítanú svadbu. Tým menej tušil, že sa stane predmetom Kecalovej výrečnosti.
„Tak tu ho máme,“ chytil ho zrazu niekto za lakeť. „Toho panáčika, čo si myslí tak vysoko!“ A Kecal hlaholil na celú krčmu, aj keď jeho silný bas zanikal v všeobecnom ruchu. Prekvapivo Janko nebol prekvapený. „Veď ja Vás tiež hľadám, kmotor Kecal!“ hovoril pokojne dedinskému dohadzovačovi. „Chcem sa ženiť.“
„Záleží na tom, s kým,“ ohradzoval sa Kecal.
„S Marienkou Krušinovcov, s akoupak inou?“
„Tak to teda prr prr,“ našpúlil Kecal pery. „To Ti práve vyženiem z hlavy. Len zváž, synak, sám toho vo vrecku veľa nemáš a sú iné ako Marienka, ktoré Ťa rady zasypú peniazmi, keď sa na ne pousmeješ. Hneď o jednej takej viem ..... volá sa Bela a je celá do biela, aj keď má hrb ..... totiž, čo to hovorím, aj keď má krb a nad ním strechu a okolo statok, že sa to ani povedať nedá, aká je bohatá. Skrátka má dukáty a k tomu chalupu od taty, dve kravy a pekné teliatko, husí a kačíc plné dvorisko a k tomu nejaké prasiatko, a onedlho lány polí všade navôkol po dolinách, a na jar dostane k tomu aj novú almaru v komorách, no, načo ďalej hovoriť ..... platí? Tu je moja ruka aj s dáždnikom!“ a naťahoval k Jankovi svoju tučnú pravicu. Dáždnik si musel prendať do ľavej.
Janko zdvihol pravicu, ako by si chcel plesnúť. Ale najprv sa opýtal:
„A Marienka?“
„Tej sa vzdáš, to Ti predsa nerobí ťažkosť,“ spustil Kecal prehovárajúco. „A navrch Ti k tomu pridám ..... stovku zlatých!“
„Stovku? Tak málo?“ ušklbol sa Janko.
„Tak aby si vedel, dvesto!“ nadnášal sa Kecal.
„Do smiechu!“
„Tak aby som sa nadobro ožobráčil, tristo!“ A Kecal, ako by hodil trumf na stôl, zodvihol obočie a čakal.
Janko robil zmäteného. „Za tristo že mám predať Marienku?“ trúsil pomaly slová.
„Ani predať, ani kúpiť, len nezhlúpiť,“ spustil Kecal mlyn svojej výrečnosti, „umožníš jej len, aby sa šťastne vydala. Chceš predsa jej šťastie?“
„To chcem.“
„Tak teda ..... platí?“ A Kecalova mohutná pravica sa zasa obracala dlaňou nahor ako ryba, keď ukazuje belšie brucho.
„S jedinou podmienkou,“ zdráhal sa Janko.
„Sem s ňou, nech sme hotoví!“
„Že Marienku nedostane nik iný než syn Tobiáša Míchu.“
Kecal sa nezdržal smiechu. „To je Tvoja podmienka? Ale samozrejme, že jej vyhovieme. Hráš mi do noty, synak.“ Tentoraz si na to plesli. A Kecal nestrácal čas. Zavolali svedkov a hneď to všetko slávnostne dali na papier. Kecal pokladal tú chvíľu za svoje veľké šťastie a Janka za hlupáčika, ktorého ľahko obalamutil. Zo samej radosti dal mládeži na svoj účet vyvaliť súdok piva. Ale sám nepil. Uprostred jasotu a dvíhania krígľov zmizol. Nikto ho ostatne nepostrádal. Naopak, Kecal chcel rýchlo za tepla tú novinu oznámiť Krušinovcom. Aby videli, aký je Kecal múdry, dômyselný a všetkými masťami mazaný. Preto ani nepostrehol pohľad, ktorý za ním poslal Janko s úškrnom, ako by hovoril:
„Chytil si sa na vlastnú vábničku, starý blázon. Akože by som ja mohol predať svoju Marienku! Ani za celý svet by som ju nikomu nedal!“
„Čo len si počnem s Vaškom?“ myslela si Marienka, ktorá zatiaľ pokračovala vo svojej snahe nájsť Vaškovi nejakú inú nevestu. Ale pomohla jej náhoda. Bum! bum! tryjadijá bum! tym dym dam! ozvali sa mocné údery na bubon a vzápätí sa rozľahli výkriky bosých chlapcov v nohaviciach, ktoré im boli krátke, a v kabátoch, ktoré na nich plandali, čo však žiadnemu z chlapcov nevadilo. Každý z chlapcov jasal a kričal, čo mu hrdlo stačilo:
„Komedianti! hurá! už sú tu!“ Komedianti už skutočne boli pripravení oznámiť veľctenému publiku, aké kúsky a prekvapenia majú pripravené. Fúzatý principál a krásna tanečnica Esmeralda stáli vedľa bubeníka a pozerali na húf chlapcov a pribúdajúcu hŕstku dospelých. Vašek bol celý očarený, keď uvidel Esmeraldu v bielom, vyzerajúcu ako biele ľahučké pierko. Marienke to neušlo. „To je tá pravá!“ napadlo jej a musela sa tomu usmiať. Nahlas povedala Vaškovi:
„Vidíte ju? Ani nemusíte hovoriť, že sa Vám páči. Tak to je ona.“ Ale Vašek nebol schopný prehovoriť. Len sa na krásnu Esmeraldu pozeral a pozeral.
„Oznamujeme slávnemu publiku, že sa tu prevádzať bude znamenitá, nikdy dosiaľ nevídaná komédia na lane, na koni i na zemi, pričom zvlášť naša slávna Esmeralda prevádzať bude znamenité a nepočuté skoky, ďalej pak jeden skutočný Indián z Otahitánskych ostrovov, päťdesiattisíc míľ odtiaľto vzdialených, prehĺtať bude vidličky a nože, načo Vám predvedieme najznamenitejšie číslo, totiž živého amerikánskeho medveďa so zvlášť drezírovanými kumštmi ..... Malú ukážku uvidíte ihneď .....“
Ako ukážku predviedla Esmeralda tanček, na ktorom mohol Vašek oči nechať. Sama si všimla jeho záujem a usmiala sa naňho. Dokonca mu poslala rukou bozk. „Je je je, tá je he hez ná .....“ koktal Vašek a azda by sa bol k nej priblížil, keby nedošlo k nečakanému prerušeniu produkcie. Odkiaľsi od druhej krčmy sa priřítil komediant prestrojený za Indiána a udýchane oznamoval principálovi:
„Pán principál, stalo sa veľké nešťastie. Franta sa opil v krčme, že sa na nohy nemôže postaviť, a nechce dnes robiť medveďa.“
Principál si nahnevane hrýzol fúzy. Esmeralda nechala tanec a pristúpila k nemu. „Mám nápad,“ zašepkala mu. Principál s úľavou prikývol. „Skús to, dievča,“ len povedal. Esmeralda sa usmiala na Vaška a kývla mu prstom, aby šiel bližšie. „Vy ste sa mi hneď páčili,“ povedala mu rovno. „Vy mne mne tá taky,“ koktal Vašek, celý šťastný. „Vá Vás by som si si vzal,“ a obzrel sa na Marienku, ktorá súhlasne naňho zakývala. „A robil by ste kvôli mne medveďa?“ pristúpila Esmeralda k veci. „Tre treba aj slo slo na,“ prikyvoval Vašek, „len len keď bu bu dem s vá Vami.“ A už ho vzali medzi seba. Principál mu poklepal po pleci a so smiechom povedal:
„Pekné zvieratko z Vás urobíme, zlatý pás na krk Vám zavesíme, jedna radosť.“
Čo bolo ďalej, to už Marienka nevidela, lebo sa obrátila na pätách a letela za Kecalom, rýchlo mu povedať, že Vašek už žiadnu Marienku nechce. Mala šťastie, Kecal nebol ďaleko. Prikývol na tú zvesť, ktorú mu Marienka vychrlila, ale nijako ho to nezdrvilo. „Málo platné,“ povedal celkom pokojne, „lebo teraz už Marienku nechce ani Janko, a to rozhoduje.“
„Čože?“ nahnevala sa Marienka. „Viete, čo hovoríte?“
„Viem veľmi dobre. A tu je to čierne na bielom, keď si slečna myslí, že starý Kecal luže.“ A Kecal vytiahol papier, kde ukázal Marienke Jankov podpis. Papier svedčil o tom, že Janko dostane od Kecala tristo zlatých za súhlas s tým, že si Marienku vezme Míchov syn.
Marienke sa zovrelo hrdlo od ľútosti, keď videla Jankov podpis. Ale nechcela sa poddať. „Čo mi je do Vašich papierov,“ vzlykla, „mne by to musel povedať Janko sám, aby som tomu uverila. Ale radšej sa Vy opýtajte Vaška, koho chce za nevestu.“
„Ľahká práca, lebo tamto ide. Vlastne sa plíži ako zlodej,“ mávol Kecal dáždnikom. „Hej, Vašek, počkaj! Kampak?“
Vašek sa zarazil, akoby ho Kecalov mohutný bas schmatol za plece a poriadne ním zatriasol.
„Ka kam? Ku ko ko medi an tom .....“ vykoktal.
„Komedianti počkajú,“ zvýšil Kecal hlas. „Teraz mi povedz na svoje svedomie. Chceš si vziať Marienku Krušinovcovu alebo nie?“
„Ne nechcem .....“
„A prečo?“
„Ona by ma ma otro tro vila,“ hovoril Vašek čoraz viac vystrašený.
„A kto Ti povedal ten nezmysel?“
„Tá tu hľa tá .....“ ukázal Vašek na Marienku.
„To je predsa sama Marienka. Nechápeš, že žartovala, Vašek?“
Ale Vašek už tým zámenám veľmi neveril. Otočil sa a zmizol. Samozrejme ku komediantom, kde mu Esmeralda chystala kožu z medveďa.
Kecal za ním pichol dáždnikom. „Vidíš, že Ťa vlastne Vašek chce,“ povedal Marienke, „len to má trochu Tvojou vinou popletené. No, a Ty Janka pustíš z hlavy, však? Ja zatiaľ nemusím počuť rozhodné slovo. Nechám Ťa tu, aby si si to rozmyslela, a pustím sa za Vaškom. Toho chlapca budem musieť pritiahnuť na svadbu párom koní. Ale že sa podvolí, to si trúfam tvrdiť.“
Kecal veľkými krokmi odchádzal. Ešte sa otočil a zavolal na Marienku spevavým hlasom:
„Rozmysli si, Marienka, rozmysli, na svoje šťastie dobre pomysli!“
A Marienka si rozmýšľala. Nakoniec si povedala, že bude lepšie rozmýšľať zároveň s Jankom, a vybrala sa ho nájsť. Zastihla ho celkom veselého. Všetok smútok z neho akoby opadol.
„Si nejako veselý, Janko,“ spustila vyčítavo.
„Veď mám dôvod. Šťastie sa na mňa usmialo,“ žmurkal na ňu Janko a v očiach mu naozaj hralo.
„Stojí za tristo zlatých, však?“
„Ty už to vieš?“
„Kecal mi to povedal. A ukázal mi Tvoj podpis. Ach, Janko, ako si ma mohol predať za mizerné peniaze? Našu vernú lásku!“
„Kecal nevie celú pravdu,“ povedal Janko pokojne a tým práve Marienku nahneval.
„Predal si ma alebo nie?“ vykríkla, „odpovedz. Áno alebo nie?“
„Áno aj nie,“ povedal Janko vyhýbavo.
„Nevykrúcaj sa! Zriekol si sa ma za tristo zlatých?“
„Áno, ale s podmienkou.“
„Dokonca s podmienkou? A s akou?“
„Že si Ťa vezme syn Tobiáša Míchu a nik iný.“
„Ty zlý, luhár, zradca!“ rozplakala sa Marienka. „Tak Ty chceš, aby si ma vzal Vašek.“
„To práve nechcem, Marienka. Počkaj a uvidíš, že bude všetko v poriadku.“
„A aj bude!“ vzpriamila sa hrdo Marienka. Plač jej prešiel, lebo ho vysušil hnev. „Aby si vedel, vezmem si syna Tobiáša Míchu.“
„To práve chcem.“
„Veď Ťa to bude mrzieť, až pôjdem vedľa Vaška ako soľný stĺp! Ale bude už neskoro!“
Tie slová začul Kecal, ktorý prichádzal tesne za svojím dáždnikom. „To Ti chválim. Tak to má byť. A kvôli Jankovi neplač. Nestojí za to,“ rýchlo zabrblal.
„Ale tých tristo zlatých mi vyplatíte na drevo, len čo bude svadba pod strechou,“ žiadal Janko.
„Nehanbíš sa to hovoriť?“ zaúpela Marienka. „Ale počkaj, počkaj! Tú zradu Ti nikdy neodpustím!“
„Veď vieš, že si stále hviezda môjho života? Ako rád by som Ťa teraz pobozkal na Tvoje krásne líčka!“ smial sa Janko.
„Ešte si rob žarty! Našej láske je koniec, to si pamätaj!“
„Dovoľ teda, aby som Ti to všetko vysvetlil.“
„Už si nechaj svoje luhanie. Mám dosť Tvojich zradných rečí.“
„Si taká tvrdohlavá, Marienka?“
„Už nechcem o Tebe ani vedieť!“
„A predsa Ti to poviem, aj keď nebudeš počúvať,“ zmenil Janko tón. Už nežartoval, predsa sa o Marienku bál. „Nevieš, čo je za tým všetkým. Môžem Ti len povedať, že Míchov syn Ťa miluje a že s ním budeš šťastná. Veríš mi?“
„Luhár!“
„Správne, Marienka, len mu už nepočúvaj. Vezmeš si Vaška a urobíš múdro,“ popichoval ju Kecal.
„A Jankovi napriek si Vaška práve nevezmem!“ postavila si zrazu hlavu Marienka.
Kecal vyvalil udivene oči, toto bolo aj naňho veľa; ale Janko zasa nabral humor. „Čo mi dáte, kmotor Kecal, keď ju presvedčím, aby si Míchovho syna predsa len vzala?“
„To hovoríš?“ vyštartovala na neho Marienka. „To svet nevidel takú zradnosť!“
„Len sa upokoj, drahá Marienka,“ chlácholil ju Janko. „Ver, že z toho sobáša Ti vzíde len šťastie. Len mi dôveruj.“
„To už presahuje všetko!“ vykríkla Marienka. „Kiež už je všetkému koniec.“
„Správne,“ prisvedčil Kecal, „privoláme rodičov a urobíme všetkému koniec.“
A Janko sa pridal tiež:
„A urobíme konečne celej komédii koniec.“
Rodičia ostatne už prichádzali. Míchovci aj Krušinovci. Kecal ich privítal mohutným krúžením svojho dáždnika a hlaholením:
„Všetko už je v poriadku. Janko ustúpil, Marienka si vezme mladého Míchu a bude to. Pozeráte, ako to starý Kecal zvládol? Sused Mícha, tak toto je tá slávna Marienka, ktorá Vám bude hovoriť otecko. A sused Krušina, toto je ..... vlastne ženích nám ešte chýba, niekam sa nám zatúlal. Kdeže vázne?“
„Tu je,“ predstúpil Janko.
Kecal ho už už chcel zahnať dáždnikom, keď sa stala nečakaná vec. Starý Mícha sa pozrel bystrejšie na Janka, akoby neveril svojim očiam, a potom povedal udivene:
„Ale toto je predsa môj stratený syn. Janko, si to Ty? Kde sa tu berieš?“
Marienka, počujúc tie slová, červenela i bledla zároveň. Začínala chápať, že ju Janko nezradil.
„Áno, som to ja, otec,“ povedal Janko. „Prebíjal som sa svetom, až som sa dostal sem. A odtiaľto už, dúfam, neodídem. Vidíte, kmotor Kecal, že držím slovo? Pristehovaný Janko odstúpil od Marienky za tristo zlatých a Míchov syn si ju teraz vezme za ženu. Súhlasíš, Marienka?“
Marienka mu padla do náručia. Nebolo treba hovoriť. Rodičia žasli a pozerali na seba ohromene, len kmotor Kecal si musel uľaviť.
„Hromské dielo!“ spustil a udrel dáždnikom do zeme, až mu zostala v ruke len rukoväť. „Takáto hanba sa musí stať práve mne! Dobehol si ma, Janko. Kdeže mohol vedieť, že si aj syn Tobiáša Míchu? A tristo zlatých je v pekle a o mne budú skladať na púťach posmešné pesničky! Fuj tajbl!“
Nikomu jeho hnev nevadil. Naopak. Starý Krušina sa zahľadel na Janka a potom sa obrátil k pani mame:
„A aby som Ti povedal, tento mladík sa mi celkom páči.“
Otec Mícha mlčal. Ale pani mama Míchová, Jankova macocha a Vaškova matka, reptala. Obrátila sa na Kecala a nahnevane mu povedala:
„To Vy ste všetko zmajstrovali, kmotor Kecal!“
Skôr než Kecal mohol niečo odpovedať, prerušilo ich volanie:
„Spasiteľ! Medveď! Zachráň sa, kto môžeš!“ A kŕdeľ chlapcov uháňal námestím a za nimi sa na zadných nohách potácal medveď. Zrazu si medveď odhrnul medvediu hlavu a zjavila sa Vaškova tvár. „Ne ne bo boj te sa sa, ľu ľu dia, ja ne nie som me med veď, ja som Va va šek .....“
Všetci sa museli dať do smiechu.
Pani mama Háta Míchová zbledla od hnevu, schmatla Vaška v medvedej koži za ruku a ťahala ho preč. „Poď, ty darebák, pre hanbu teraz nebudeš smieť z domu! Rýchlo to zo seba zhoď, maškara!“
Krušina pristúpil k Míchovi. „Nuž, sused, vidíte sám, že Vašek ešte nemá rozum. Bude naozaj lepšie, ak dám Marienku Vášmu Jankovi. Ruku na to, čo hovoríte?“
Mícha sa naňho pozrel, chvíľu váhal, ale potom si plesli, až to bolo počuť na koniec dediny. „Platí!“
Bozk, ktorý si dali Janko s Marienkou, sladko mlasol, ale bolo ho počuť len na krok od šťastného páriku.
Do tretice sa plesol Kecal do stehna. „Nech som čertov,“ zahlaholil, „ak sa mi to nakoniec nepáči tiež. Aj keď som to nedoviedol ku koncu ja sám, predsa sa dobrá vec podarila. Nech žije svadba!“
A svadba bola šťastná, bohatá a krásna a čo dodať ..... aj pani mama Háta sa pri nej usmievala!