Plivník Tomáša Pechu

Jirka a Honza boli bratia. A chodili do tej istej školy, ba čo viac, dokonca do tej istej triedy. A s nimi tam chodil aj jeden chlapec, volal sa Tomáš Pecha a o ňom tu ide.
Aby ste to totiž pochopili, ten Pecha nebol práve najlepší žiak, dosť možno, že to bol dokonca najhorší žiak, počítať vedel sotva do desiatich, pri slabikovaní koktal, namiesto maľovania čmáral a keď sa dal do spevu, tak si aj pani učiteľka zapchávala uši. Teda pred prázdninami. Ale po prázdninách? No to by ste ho nepoznali. Počítal zrazu ako kalkulačka, všetko vedel, stále sa hlásil, akurát s tým čítaním a spevom to bolo stále biedne. Zato maľovať zrazu vedel tak, že na jeho obrázky sa chodil pozerať aj pán riaditeľ a niekoľko výkresov pani učiteľka povesila na chodbu, aby sa všetci mohli pozrieť, akého to majú na škole maliara.
No čo už. Že sa ten Pecha tak zlepšil, to bolo koniec koncov len dobre, len keby mu to tak nezdvihlo nos nahor.
Zrazu sa s nikým nerozprával, na všetkých len vyplazoval jazyk, a keď sa pri telocviku hral futbal, tak musel byť kapitánom, inak by sa urazil a žaloval pani učiteľke. Pritom futbal nehral nijako veľmi a dokonca sa z piatich metrov netrafil do prázdnej brány, lenže čo sa dalo robiť. Pani učiteľka ho pohladkala po hlave a povedala:
„Z vás vie najlepšie počítať, tak bude kapitán.“ A bolo to. Pecha bol kapitán a nebolo s ním vydržať.
„No s tým sa musí niečo urobiť.“ Zašepkal Jirka Honzovi na hodine a musel ísť do kúta, lebo ho pani učiteľka počula.
„Je fakt, že to nemôže byť len tak.“ Súhlasil Honza, keď sa o tom po vyučovaní zas zhovárali.
„Ako je možné, že ten Pecha zrazu všetko vie. To sa musí vyskúmať.“ A rozhodli sa, že budú Pechu sledovať.
Lenže pri tom sa nedozvedeli nič. Pecha išiel zo školy rovno domov, aby sa o chvíľku objavil zas na ulici s bicyklom, na ktorom sa preháňal potom až do večera.
„Tak,“ povedal Jirka, „ale zajtra nemôže nič vedieť, keď dnes lietal celý deň na bicykli, a ak ho pani učiteľka vyvolá, schytá päťku.“ Lenže ono to na druhý deň dopadlo úplne inak. Pani učiteľka Pechu vyvolala, lenže ten zase ako zázrakom všetko vedel, ako keby včera celý deň ležal nad učením, a dostal jednotku. A päťku schytali Jirka s Honzom, lebo samozrejme, ako mohli niečo vedieť, keď včera museli celý deň sledovať toho nafúkaného uličníka.
„To mu nedarujeme!“ Sľúbili obaja bratia a šli vymýšľať spôsob, ako naňho.
Lenže dlho nemohli vôbec na nič prísť a tiež si museli opraviť tie päťky, takže nemali na pátranie toľko času. Ale nakoniec na to prišli. Všimli si, že Pecha so sebou stále ťahá na retiazke okolo krku maličkého plyšového medvedíka, a raz sa stalo, že ho zabudol po telocviku v šatni. A potom mali počty a Pecha šiel k tabuli a pozeral sa tak nejako smutne a všetci o chvíľu pochopili prečo, lebo nevedel vôbec nič a pani učiteľka nad ním len krútila hlavou a hovorila:
„No Tomáš, čo je to dnes s tebou?“ A Tomáš len stál a pozeral do zeme a nehovoril nič a dostal prvýkrát od začiatku roka päťku.
„Je to jasné,“ povedal po hodine Jirka, „je to v tom medveďovi.“ Lenže vlastne to vôbec nebolo jasné, lebo ako by mohol obyčajný maličký medvedík urobiť z najhoršieho žiaka jedničkára? To bolo zrejmé, že to sa ešte musí vypátrať. A chlapcom bolo jasné, že ak chcú ten oriešok rozlúsknuť, musia sa dostať k tomu medveďovi, lebo tam bol kľúč k celej záhade a bez toho sa ďalej nepohnú. Problém bol v tom, že Pecha retiazku s medveďom vôbec nezosnímal, teraz už dokonca ani pri telocviku a že by ho niekomu požičal, o tom samozrejme nemohlo byť ani reči. Ale šťastie im žičilo. Raz prišla pani učiteľka a povedala:
„Dnes nebude telocvik v telocvični, ako inokedy, ale v bazéne, lebo sa pôjdeme kúpať a pán Bouda, čo tam robí plavčíka, vás bude učiť plávať.“
A išlo sa na plaváreň a všetci sa museli vyzliecť do plaviek a Pecha si musel zložiť retiazku s medveďom, lebo, to sa vie, do vody s plyšovým medveďom nemohol. A to bola šanca pre chlapcov. Naschvál sa dlho zdržiavali v šatni, že im prezliekanie trvá dlhšie, a počkali, kým všetci odišli. A potom sa rýchlo vrhli k medveďovi. Ale nič zvláštne na ňom nevideli. Celkom obyčajný malý medvedík. No záhada na zbláznenie. A určite by na nič neprišli, keby ..... Keby nemali Jirka a Honza dedka. Možno si poviete, čo to s tým má spoločné. A vidíte, veľa. Jirkov a Honzov dedko totiž vôbec nebol len tak obyčajný dedko. Bol to dedko po prvé veľmi dobrý a po druhé kúzelný.
Áno, kúzelný. No a keďže toto bola záhada, ktorá tiež zavánala nejakými kúzlami, tak sa Jirka s Honzom už predtým išli s dedkom poradiť.
A dedo im povedal:
„Jój chlapci, mne je to už skoro úplne jasné, ale aby sme si mohli byť istí, musíme ešte niečo urobiť, teda vy dvaja musíte niečo urobiť.“ A dedo zaštrachal v skrini, v ktorej mal obrovskú kopu strašne zaujímavých vecí, lenže ich nechcel vyberať tak často, ako by si chlapci priali. A zo skrine potom dedo vytiahol nesmierne farebné vtáčie pero.
„Toto je, aby ste vedeli chlapci, kúzelné pero,“ povedal dedo, čo však chlapci vedeli aj tak. A vašou úlohou teraz bude dostať sa k tomu medveďovi a potom ho musíte týmto perom štekliť tak dlho pod nosom, kým sa nestane to, čo sa musí stať.“ Povedal dedo.
„Ale čo sa má stať?“ Chceli vedieť Jirka a Honza, ale dedo sa len usmial a povedal:
„To uvidíte.“ A tak teraz v šatni, keď mali konečne medveďa v rukách, rýchlo Jirka vytiahol dedovo kúzelné pero a začal ním medveďa štekliť pod nosom. A nemusel to robiť dlho.
Lebo zrazu sa medveď zavrtel a potom hromovo kýchol. Tak, že to Jirku úplne odhodilo nabok.
„Nechaj to štekletanie, safra, kto to má vydržať.“ Povedal tenučkým, no pekne nahnevaným hláskom medveď.
„Ako to, že hovoríš?“ Čudovali sa chlapci.
„Čo by som nehovoril?“ Hodil hlavou medveď, „ja totiž, aby ste vy dvaja vedeli, nie som vôbec žiadny medveď.“
„Jó? A čo teda si?“ Pýtali sa chlapci.
„Ja som, prosím, plivník. Plivník Ruterka.“ Povedal medveď a uklonil sa.
„A prečo si teda ako medveď?“ Čudovali sa Jirka a Honza.
„Jó, to vám hneď vysvetlím.“ Povedal smutne plivník a dal sa do rozprávania.
Rozprával o tom, ako krásne a pokojne žil v jednom mierne čarovnom lese na brehu rieky Sázavy, a ako sa všetkým turistom a hubárom a vôbec ľuďom radšej vyhýbal, lebo mal rád pokoj. Až jedného dňa sa vyhrieval na starom pni na slniečku a pritom zaspal, a keď sa zobudil, nebol už na pni, ale v krabičke od mydla vo vrecku toho darebáka Pechu. A odvtedy musí robiť zo seba medveďa a ešte musí napovedať, keď je Pecha skúšaný, a dokonca za neho musí kresliť výkresy. Čo všetko hravo zvládne, lebo pozná kopu kúziel, ale už ho to všetko hrozne štve.
„Tak prečo to robíš?“ Nechápal Honza.
„Lebo musím,“ povzdychol si smutne plivník, „Pecha mi totiž zobral moju kúzelnú čiapočku. Hovorí sa jej Služobnícka čiapočka, a tomu, kto ju má, ja musím slúžiť či chcem, alebo nechcem.“ A plivník sa na oboch chlapcov strašne smutne pozrel a povedal: „Keby mu ju tak niekto chcel vziať a vrátil mi ju, tomu by som bol veľmi vďačný.“ A chlapci na seba len mrkli a vôbec si nemuseli nič hovoriť, lebo to bolo zas raz celkom jasné. Dva dni nato povedala pani učiteľka:
„Tomáš, poď nám spočítať tento príklad.“ A usmievala sa na toho darebáka Pechu ako slniečko. A ten si vykračoval uličkou medzi laviciami ako nejaký pán a tiež sa usmieval a vôbec netušil, že ide v ústrety katastrofe.
Pecha prišiel k tabuli, vzal kriedu, načiahol ruku a stuhol. Lebo v tú chvíľu mu vždy jeho plivník napovedal správny výsledok a Pecha ho len napísal na tabuľu. Lenže dnes nič. A Pecha začal tušiť, že sa deje niečo zlé. Rýchlo si siahol na retiazku na krku.
Tá bola na svojom mieste. Tak siahol po medveďovi. A medveď nikde. To už Pecha vedel, že je zle, a taktiež bolo. A skončilo to samozrejme päťkou, ako inak.
A Honza s Jirkom sa tajne smiali a smial sa aj plivník Ruterka, ten však nie tajne, lebo bol schovaný v Jirkovom peračníku a nikto ho nevidel. A keď sa plivník dosýta nasmial, natiahol si poriadne cez uši svoju kúzelnú čapicu, čo chlapci zobrali Pechovi, čo bola pre nich hračka.
A Pecha? Ten schytal ten deň ešte dve päťky a pred obedom sa ešte prihnal do triedy pán riaditeľ, že tie Pechove kresby na nástenke na chodbe sú strašné čmáranice, a ako to, že si toho nikto nevšimol, a aby ich hneď pani učiteľka zložila a Pecha z toho mal hanbu po celej škole a pani učiteľka sa naňho prestala usmievať a o tom, že by pri futbale robil kapitána, už nemohlo byť samozrejme ani reči. Spoliehať sa totiž v učení na plivníka nemá cenu, plivníci sú strašne pomstychtiví a človek nikdy vopred nevie, ako to dopadne.
„Kdeže, spoliehať sa v učení na plivníka nemá cenu.“ Povedal dedko, keď šli v sobotu na výlet do jedného mierne kúzelného lesa pri rieke Sázave. Viezli tam spokojného plivníka Ruterku, lebo tam býval a lebo tam patril. A lebo tam mu bolo najlepšie.